Ukážka z knihy Návrat Slovenov v duchu a slove.
Videnie posvätnosti a všesvätosti sveta sa prejavuje napríklad v piesňach Slovákov – v spevavom básnictve.
Jasne to videl Ľudovít Velislav Štúr, ktorý poznamenal, že „… kresťanstvo vôbec len premenilo názory a pohľad Slovanov na prírodu, ale ich (tieto názory) nevyhubilo“*138. „…To tušenie, že príroda má tiež svoj život, že nie je diabolská – jako ju niektorí považujú a s ňou sa zmieriť neznajú – toto tušenie ešte až do týchto časoch sa zachovalo“, píše Ľudovít Velislav na konci obdobia temna a opisuje, ako Slovan vníma prírodu ako sestru ducha – boha „a táto radosť nad týmto bratstvom s prírodou žije v poézii našej“*139.
Áno, aj dnes, v 21. storočí, môžeme v ľudových piesňach, ktorých sme si zachovali omnoho viac ako mnohé iné národy, v tomto slovenská kultúra nielen medzi európskymi, ale dokonca aj medzi inými slovanskými vyniká *140. V týchto piesňach počuť, ako Slovák, nech už čokoľvek vyspieva, začína prírodnými obrazmi, ktoré sú jeho duši milé, niekedy aj rozopreté:
Ľudovít Velislav Štúr – Hučko Ján, Život a dielo Ľudovíta Štúra
Veď je lastovička pekný vták, pozdravuj mi milú na stokrát,
či je ona zdravá, a či nie, aby odkázala rodine…
Zaleť sokol, biely vták, ku môjmu milému, pozdravuj ho na stokrát…
Červená biela skala, s kým že si milá spala,
s tebou, môj milý, s tebou, pod tou našou bielou stenou…
Javor, javor, suchá lieska, nevidel som milú dneska…
Ej, javor, javor zelený, čo si tak smutný v jeseni…
Žlna, žlna, pekný vták, nerob si hniezdo pri cestách…
Ej, voňaj, že mi voňaj, ružička belavá…
Vysoký jalovec, vysoký jako ja…
Javorom, javorom, zeleným javorom…
Keď ma zabijete, zabite ma v jarku…
Dolinečka, dolin – dolina, po nej sa prechodí má milá
Ej ty hoľa, hoľa, ty Kráľová hoľa…
Hej, pod Roháčom žijem…
A veru Rozsutec, ty vysoká skala…
Poľana, Poľana, celá si zoraná…
Hory moje, hory, tie zelenie hory…
Tečie voda z hora, čistá je jako ja…
Všetko, na čo si Sloven, Slovenka spomenie, všetko milované, život, ba dokonca aj smrť, nech čokoľvek milé či silné ospevuje, ospieva to cez prírodu. Úplne bežne začne milostnú pieseň tým, že osloví najprv strom, krík, zelinku, kvet, lastovičku, sokola, doliny, hory, vodu, alebo dokonca skalu, lebo toto je jeho všebožské videnie, toto je jeho znovu oslobodené videnie svätosti v prírode. Aby jeho láska k človeku mala silu, on musí sa v prírode najprv obrodiť,
či v šťastí, či v žiali, aby cez túto bránu posvätného sveta kráčal na svojej rodnej ceste.
*138 Ľudovít Štúr, O poézii slovanskej, str. 65.
*139 Tamže.
*140 Zo slovenskej ľudovedy (folklóru) je zozbieraných do 100 000 piesní – Kliment
Ondrejka, Malý lexikón ľudovej kultúry Slovenska, takže zhruba na každých 50 obyvateľov pripadá jedna pieseň.
Zdroj: Návrat Slovenov v duchu a slove – Žiarislav, Vydavateľstvo Diva, Kokava nad Rimavicou, 2016, str. 84 – 85
