Malí vrchári: vedieť ako a vydržať.

Prírodná škola, ale i domáce vzdelávanie nám dovoľujú robiť veci dôsledne. Nie že by sa v škole veci dôsledne robiť nedali, isteže sa dajú, ale malí vrchári môžu súvisle pracovať na jednej veci dlhšie a tak si vypestovali väčšiu výdrž,  ako iné deti. Nemusíme „ukončiť hodinu“ v tom najlepšom, môžeme na veci pracovať, kým nie je vypracovaná.  Človek nad tým hútal aj počas táborov – deti s bežným vzdelávaním sú, hlavne spočiatku, často  menej vytrvalé. Mnohé vydržia skutočne krátko, zväčša ani nie v samostatnej činnosti  a potom im pozornosť prudko klesá. Malí vrchári sú navyknutí pracovať na veciach aj samostatne a vydržia pri nich často  dosť dlho,zvlášť keď si činnosť aj vyberú. A pri tomto spôsobe vzdelávania si činnosť často vyberať môžu.

Rodan  minule postavil  hasičské auto. Bol to vrcholný krok jeho dlhšieho hasičského reťazca, do ktorého sa pustil z vlastného popudu. Prvoplán bol iný: Miro, dedinský šikovník, mu kedysi podaroval umelohmotný vozík, vlastne poškodený – len podvozok s kolesami, ale tie držali riadne. Malý vrchár vybral pílu, kladivo a sekeru a na ten podvozok vyrobil pevné bočnice. Vyše pol metra dlhý a do pol metra vysoký je. No, ale hneď na to začal dumať, že vlastne ten príves nemá za čo zavesiť. Keďže posledné dni skúmal na sieti hasičské autá, od starých Tatroviek až po tie najnovšie – a pekne ich aj rozkreslil v podrobných nákresoch do svojho zošita, a tak mu  myseľ od hasičov ďaleko neodbehla.

Dve kolesá na oske našiel v dvorovej stavbe – boli menšie, ako tie na káre, na ktorej sa vozí aj so svojim mladším bratom, ale dostatočne veľké pre jeho vznikajúce hasičské auto – dlhé tak poldruha metra. Lebo presne také vyrobil. Chodil po dvore, zvláčal strešné laty a tenké dosky, rezal ich, stále bolo počuť pribíjanie klincov, chodil okolo nedokončeného diela hore –dole, ako keď uvažuje, čo ďalej (človek akoby videl seba, keď tak chodil hore-dole), potom bolo zas počuť rezanie a pribíjanie a behom dňa mal hasičské auto hotové. Chýbali už len predné kolesá, ale tie – ako si spomenul – boli u deda  na záhrade, a tak si ich dal poslať poštou. O pár dní bol hasičský voz aj spredu obutý. To už mal malý vrchár na ňom aj bandasku na vodu, aj s hadicou, pekne upravenú na naberanie a riešil už len čerpadlo, ale nie „akože čerpadlo“, ale riadne čerpadlo, aby to hasičské auto mohlo aj riadne hasiť. A ešte dumal, ako napojiť predné kolesá na volant. A samozrejme – keďže ho baví aj elektrika – vybavil ho svetlami.

Popri tom si čítal slovenčinu, fyziku, matematiku  a iné knihy, ktoré zatiaľ preberá sám, s dejinami mu človek trochu pomáha, lebo je to tam v tých knihách nejaké príliš  kostrbaté, ale v zásade je malý vrchár veľmi samostatný. Najmenší vrchár, Zorimír, má nielen našu školu, ale má aj školu svojho brata. Ten ho aj zamestnal pri stavaní hasičského voza, lebo veď najmenší z neho oka nespustil a vyzeralo to celkom ako v autodielni, keď pracuje majster s pomocníkom (Rodan má 11, Zorimír má 6). Ono to znie možnože niekomu nadnesene, ale starší má naozaj povahu tvorivého majstra, ak nie vynálezcu. Od mala má prístup k nástrojom, teraz aj k prístrojom (používa maminu elektrickú pílu na orezávanie stromov a vedúci plotárov (sú to naši karpatskí indiáni) mu podaroval elektrikou nabíjanú vŕtačku. K nej má dve sady bitov a iných hlavíc, takže keď chce robiť niečo, čo má držať viac, ako klince, pomáha si skrutkami.

Hasičský okruh Malého Vrchára je názorný príklad zokruhovaného vyučovania, ktorý si už ale viedol sám v duchu toho, čo sme od mala robili. Po tom, ako skúmal knihy, si zapol počítač a vrámci vlastnej „infomatiky“ si vyhľadal dejiny hasičstva (dejiny), spôsoby hasenia (prírodopis a chémia), pretože neobišiel ani hasenie elektriky, ropy a iné zložitejšie postupy), potom si to rozkreslil a opísal do zošita, čím prešiel na kreslenie a slovenský jazyk, nakoniec vzal nástroje a spravil to, čo by v školskom vzdelávaní asi nemohol – zostrojil hasičský voz, pričom rezal, pribíjal, vŕtal, maľoval, lepil  a použil aj elektrické svetlá  na batérky, pretože rozoberanie a skladanie pokazených čeloviek  je niečo, čo bežne robí. Zastavil sa na čerpadle a samozrejme voz nemá motor, aj keď už dlhší čas uvažuje, ako zohnať niečo silnejšie, ako ten malý elektromotorček…  Nakoniec, dejiny a druhy motorov už má zaznamenané a po tom, ako preskúmal dejiny kozmických letov, pustil si film o nanotechnológiách. To len taký malý náčrt toho, čo v poslednej dobe robilo novolaznícke dieťa, vzhľadom na to, že niektorí majú obavy týkajúce sa možností domáceho vzdelávania v gazdovskom prostredí.

Dokončím Nivu a poviem ti

Minulého roku sa Malý vrchár  zaslúžil o  opravu Nivy.   Jeden hosť začal rozoberať tyče na podvozku , aby vymenil zlomenú tyč za takú istú z rozobratej starej Nivy, čo sme mali za stodolou, ale v jednej chvíli zahlásil, že to nespraví a odišiel, nechajúc za sebou rozobratú Ladu Nivu. Malý vrchár celý čas pozoroval, ako on tú Nivu rozoberal, všetko si pamätal  a tak si človek pod ňu ľahol a za jeden deň sme ju s pomocou všakovakých  klátikov, zdvihákov, tyčí, reťazí, páčiediel, vidlicových a pákových kľúčov, kladív, ale i  védečiek a olejov opravili. Dalo by sa povedať, že človek po prvý raz opravil auto,  je to činnosť ktorá ho baví ešte menej, ako futbal, a ten ho nebaví vôbec, asi tak málo, ako stiahnuť z kože vlkom strhnutého baranca, rukou z neho vyvrhnúť a potom zakopať  páchnuce  črevá, odrezať hlavu, stehná,  oddeliť vnútornosti, odrezať stehná, rozdeliť laby v kĺboch , rozseknúť chrbticu a uložiť to do kotla na varenie pre čuvačov. Keby to mal kto iný spraviť, asi by sa toho nechytal. Nuž ale – nikoho iného tu nieto – a –  sme nejakí šikovníci a  – my sa tak ľahko nevzdáme – ale v skutočnosti mal na tej oprave Nivy najväčšiu zásluhu Malý vrchár. Človek doteraz nevie, ktorá tyč sa ako volá, čo je kardán a čo je nejaké iná os, ale z videnia sme ich spoznali a spravili , čo bolo treba.

Áno, stále sme pri vzdelávaní a toto nie je v školských osnovách. Ale čo je vzdelávanie?  Príprava na život? Ale veď vzdelávanie je tiež život, príprava na život sa koná azda niekde v maternici, pri oplodnení, toto je už život skutočný. Detský život nie je ani o chlp menej dôležitý, ako dospelácky.

Malý vrchár je už šiestak a keďže – aj vďaka nášmu úsiliu – Slovensko v priebehu minulého školského roku konečne uzákonilo domáce vzdelávanie v druhom stupni, môžeme ho prehlásiť zo Slobodnej školy v Čechách na dobrú školu na Slovensku, kde bude chodiť na skúšky. A žiaci z tej školy zas môžu chodiť do našich dielní Na Medzi.

Rušeň a indické číslice

Najmenší vrchár si vyrába vláčik. Z balzového dreva poskladaný, dielce boli už naznačené –predrezané. Človek sa pozrel na hodiny, ako dlho ho maľoval – jednotlivé dielce viacerými farbami  – sústredene vyše dve hodiny. Keď bol o dva roky menší, teda mal niečo cez 4 roky, naučil sa na prstoch pliesť vlnené šáliky. Bez ihlice, na prstoch, to tu na tábore robila prázdninová školáčka  Dada – a taký šálik upletie Zorimír na dva – na tri razy. Človek aj dostal jeden taký modrozelený do daru.

Písmená vydrží písať samostatne  tak pol hodinu. Človek mu ich najprv predkreslí tužkou kaligrafickým písmom a on ich takisto – plniacim perom – krasopisne po tužke obťahuje, potom napodobňuje. Za tri týždne vie takmer celú abecedu a aj číta jednoduché  vety. Nejaké písmená už vedel pred začatím domáceho školského roka, aj sa podpísať, aj meno brata a mama a tato , takže to má trochu ľahšie. V zásade máme malú „ťažkosť“ – že prešiel mesiac a nemali sme učebnicu, tak sme prebrali písanie čisto našim spôsobom. Naše kaligrafické písmená sa podobajú oveľa viac na tlačené, ale dajú sa potom spájať, takže z nich vznikajú písmená  písané – to v školách sú tlačené a písané písmená predstavené ako dve oddelené veci, často bez obrazového logického súvisu.  U nás to súvis dáva, keďže máme aj prechodobé podoby.  Školský tvar písaného písma  je len jeden z viacerých  možných spôsobov, my máme trochu jednoduchší a viac súvisiaci s pôvodnými tlačenými znakmi, pričom dieťa si môže voliť „stupeň písanosti“. Použili sme vzorkovník s viacerými písanými podobami, ktorý človek vyvinul, keď sa učil písať prvý syn. Zorimír si skúša aj rôzne písané tvary a chvíľami si vyrába aj vlastné zdobené písmená. Hrá sa s nimi, podobne, ako to vidí u staršieho brata v nadpisoch jeho čitateľského denníka.  Najmladší sa taktiež sa učí číslice a vie, prečo vyzerajú tak, ako vyzerajú – ako sa z paličkových (rímskych) vyvinuli takzvané arabské – je to chybný názov našich číslic, pretože pred Arabmi ich používali Indovia, ktorí ich vlastne vyvinuli ako prechodový vzor medzi vo vcelku prekvapujúcom (alebo zákonitom?)  tvare a podobe s paličkovými rímskymi.

No a takto si prekopávame a presekávame cestičku prírodným vzdelávaním, vedomeckým vzdelávaním, bezrúškovým, slobodným, ale pritom zodpovedným, v ktorom sa nielenže učíme ako, ale aj vieme, prečo je to tak.

A v jeden pekný deň to sprístupníme aj iným. A – už nie len na letných táboroch.

Snímky: Žiarislav

Ak chcete podporiť našu redakčnú činnosť, môžete prispieť jednorázovým darom, alebo trvalým príkazom tuto:  CHCEM PODPORIŤ

Ak chcete podporiť našu redakčnú činnosť, môžete prispieť jednorázovým darom, alebo trvalým príkazom tuto:  CHCEM PODPORIŤ