Malý vrchár maľuje…
Z vrchárskeho zápisníka:
„No, tak to už máš šesť rokov? Tak to už pôjdeš do školy?“ – pýtajú sa ho známi, i neznámi. Malý vrchár sa len záhadne usmeje. Pred rokom mu človek povedal. „Počúvaj, malý gazda, o rok bude čas začať sa učiť písať a čítať. Nie len niektoré písmená, ako to robíš teraz, ale – všetky. Postupne. Je na to je také zariadenie pre deti, volá sa to škola. To vieš, však?“ Malý vrchár prikyvuje. „No, takže ťa už môžeme zapísať do školy. Najbližšia škola je v dedine, v dolinke. Tam ťa môžeme zaviezť každé ráno
a popoludní by sme ťa vzali naspäť, domov. Tam, v škole môžeš byť v triede s inými deťmi, učili by ťa učitelia a potom, poobede, my môžeme pre teba prísť a môžeš byť s nami tuto“. Malý vrchár uprene, napäto hľadí a počúva. „No, ale treba povedať, že je tu ešte aj iná možnosť“, povie človek a otočí sa a vybaľuje čosi z kapsy. „Aká iná možnosť, tato?“ pýta sa malý vrchár a z jeho hlasu cítiť, že ho to veľmi zaujíma. „No, volá sa to domáca škola. Je to pre také deti, čo sa chcú naučiť čítať, písať a počítať, tiež iné veci, teda viac, ako vieš, a to rovno doma, od rodičov. Je to pre také deti, čo sa snažia doma veľa naučiť a tie nemusia ísť po nejakú dobu do školy, lebo rodičia im urobia školu doma“.
Malý vrchár sa okamžite hlási do domácej školy a isto-iste si je istý, že sa chce učiť doma. Nuž čo. Vybral si. Je nadšený, že sa to dá. Koncom leta ideme do mesta na zápis. V škole je trieda s brvnami, na ktorých sú prične, všakovaké laná a preliezky, cíti sa ako doma, na Medzi. Malý vrchár sa do hry hneď nepustí. Najprv deti len pozoruje. Dlho ich pozoruje. Potom sa začne hrať zo Slnkoslavom, ktorého pozná a už sa hrá aj s inými. Hrá sa hlavne s tými, ktorých si vyberie. Mnohí známi sa trochu obávajú, či také dieťa má spoločenské vyžitie. Keď k nám chodia ľudia, mladý vrchár si ich ihneď obzerá. Ak usúdi, že niekto má jeho dôveru, aj sám začne rozhovor, aj keď je to jemu doteraz neznámy dospelý, povysvetľuje mu niečo z domáceho prostredia. O zvieratách, o hore a tak. Hrá sa so svojim poldruharočným bratom podobne prirodzene, ako s dospelým, ktorý si získal jeho dôveru. Často nechá tak rovesníkov, keď mu nič nehovoria a hrá sa s dospelými. Vek u neho nehrá podstatnú úlohu. To má po ocovi.
Malý vrchár si podľa tatových obrázkových vysvetliviek v podobe len niekoľkých kresieb ku písmenám, zostrojil celoabecedný, úplný, vlastný vzorkovník. A – auto, B – baran, C – cap, E – elektrika, električka, F – fujara, Ferdo, G – gazda, H – hora, I – iglu, J – jahoda K – kohút, L – líška, list, R – ryba…
Človek húta, ako začať. S písaním. Jestvujúce písané písmo je príliš vyumelkované, v niektorých podobách až manieristické, iné písané znaky, ako napríklad veľké S, alebo malé r, vôbec nepripomínajú tlačené písmená, z ktorých kedysi vznikli. Človek pracuje na opätovnom zblížení znakov. Niektoré tlačené písmená sú zas takmer zhodné, ako veľké I a malé l. V tomto prípade človek pri vylepšení písaného písma zachováva písané „slučky“ („lastovičky“), na k, l, b, h…, ktoré sú dobré ak pre plynulosť písania. Tak človek píše a píše vtáčím a kaligrafickým perom. Niektoré znaky cibrí aj celé týždne s cieľom – zosúladiť kaligrafické oddelené písmo, z ktorého vzniklo tlačené, s písmom písaným jedným ťahom, a to tak, aby boli písmená viac-menej v tej istej podobe pisatelné tak v oddelenej, ako aj v prepojenej podobe. Po mesiaci je prvý vzorkovník na svete s tým, že malé písmená s, r, f majú po dve podoby, na výber. Až neskôr sa človek dozvedá, že v Čechách je v základných školách deťom povolené tlačené písmo a vlastne aj na našej škole. Toto písmo – používané v Čechách, však nemá písanú podobu tak podobnú tlačenej, ako náš novovyvinutý vzorkovník. Človek ho rozošle niekoľkým známym, ktorí naň čakajú. Prvý však dostáva, samozrejme, malý vrchár. A už píše abecedu, písmeno po písmene, perom atramentovým, kaligrafickým. Zo všetkých pier, ak opomenieme jastrabie, si človek obľúbil najviac značku „rotring“ a na sieti sa dá objednať sada s výmennými základňami, s jednou rúčkou, za cenu, v akej kedysi bolo jedno pero. Rúčky dosadíme z opotrebovaných „večných“ pier. Malý vrchár počíta s mamou. Píše s tatom. Výtvarná výchova je preňho oddychom, keďže kreslí atramentovým perom od dvoch rokov. Prírodopisné skutočnosti s ním preberáme, odkedy vie rozprávať. Etické základy dostáva vo vedomeckej podobe, teda širšej, vrátane chvály darov prírody pred jedlom a pochválením Matky Zeme pred prácami na hriadach. Telesnú výchovu má každý deň. Ranné rozcvičky na východnej lúke vedie buď tato, alebo Vidimír, alebo obaja. Minule sme všetci cvičili kotúľ cez plece, alebo parakotúľ. Je to preň zatiaľ zložité, ale napríklad jednoduché kroky divotancov a obyčajné kotrmelce, to už mu ide. Posledné dni rozcvičky nemáme, zato sa však denne po niekoľko hodín zacvičuje na bežkách.
Bežky vyhodnotil ako oveľa lepšie lyže, než zjazdovky.
MALÝ VRCHÁR VYRÁBA
Človek mu nekupuje žiadne hračky. Buď mu nejaké vyrobí, a ak kúpi, tak len to, čo naozaj potrebuje a činorodo zužitkuje a vyrobiť to buď nevieme, alebo nestíhame. Ako napríklad – kaligrafické pero, ústnu harmoniku, gitarku-ukulelu, husle (dostal „kupenské“, korýtkové dlabeme až teraz), človek mu dá asi aj klávesy, čo kedysi kúpil, keď potajomky skladal orgánové skladby. Obidve rodiny už vedia, že umelé hračky u nás neberieme a tak sme zavalení drevenými. Asi aj na tie bude nejaké obmedzenie. Lebo aj dom a dvor majú svoje hranice. Hudobné nástroje má nielen malý vrchár , ale už aj ten najmenší, čo od jedného roka hrá na bubne a na ústnej harmonike, v tej najlepšej akosti. Ak by dostal horšiu harmoniku, než akú má tato, ani by na ňu nehral. Čo sa stalo. Malý vrchár veľa hračiek nepotrebuje. A ak, tak aj sám si ich vyrába – často úpravou samorastov. Ako hračky má najradšej skutočné nástroje a k tým má hneď dobrý vzťah. Také že – akože, také tie hračky – nepoužiteľné napodobeniny, tak toto vôbec nekupujeme, to si malý vrchár vyrobí aj sám. Minule si vyrobil motorovú pílu. Vernú napodobeninu z kartónu, starostlivo vymaľovanú, trojrozmernú. Na Zimný Slnovrat daroval mame prvý vlastnoručne vyrobený darček – zošit, s farebným obalom so svargovým vzorom. Človek mu len pomáhal prepichnúť šidlom papiere a niekoľkými radami. Zošil ho takmer sám, pekne napísal venovanie. Minulého týždňa človek vyrobil napínacie rámy na maľbu, ale namiesto plátna natiahol záclonu. Na ňu dal malý vrchárom vyrobenú papierovinu, tentoraz spevnenú gázou. Deň predtým vyrobil malý vrchár prvý papier sám – zo starých novín, rozmočených a nastrapkaných nadrobno. Podľa návodu ich bolo treba „rozmixovať“, ale on len povedal: nemám mixér, bude to dobré aj bez toho – a natrhal noviny na úplne drobné kúsky. A vyrobil prvý papier. Takto vyrobenú – vynovenú papierovinu vyklopil na sitko od syra, skôr, než dostal čerstvo zhoblený napínací rám. Človek mu ten papier pochválil a na peci usušil. Už dlho sa na to človek chystá, na pôjde zhadzuje opustené osie hniezda a pripravuje práchnivé drevá a lyká, aby vyrobil ten najprecíznejší divošský papier… a malý vrchár si len tak, behom chvíľky natrhá noviny na malé zdrapky, vo vode ich zožmolí, nadžabe ich na sitko a prvý papier je na svete. Je trochu hrubší a po niekoľkých ďalších vzorkách s tatovou pomocou vyrába skutočne pevný obal – na doma zošitý zošit. Je na to patrične hrdý a spolu s riadnym zväzkom kresieb a ručnými výrobkami donesie aj svoje doma vyrobené papiere na polročné skúšky do Bystrice.
POLROČNÉ SKÚŠKY
Deň pred odchodom do školy robí doma polročné testy. Malý vrchár rieši úlohy vedome, teda logicky. Ak má označiť na obrázku Janku, tak ju neoznačí, pretože dievčatko na obrázku vôbec nemusí byť Janka. Inak všetko bodovo sedí.
Niekedy aj prekvapí. Ak má v pracovnom zošite doplniť na kresbe zvieraťa geometrické obrazce, a zdá sa mu, že na obrázku je málo kruhov, dokreslí koňovi pod bruchom dve guľky. V žiadnej knižke to síce nie je, ale on vie, že v skutočnosti to tak je.
Predvčerom ho človek naučil namerať stred hrany papiera bez merítka, prúžkom papiera. A tak isto, bez kružidla, vyčiarať z vymeraného stredu kruh. To už bol krok s nakresleniu slnečného kola. Keď si svargu predkreslil tužkou, vymaľoval ju temperovými farbami.
Sme milo prekvapený, koľko stretneme na skúškach známych z celého Slovenska. Pre istotu, v záujme presnej dochádzky, prespíme v škole. Na vlastnom pelechu vystlanom z kožiek. Malý vrchár nemôže zaspať, pozerá sa na svetielkujúce vysoké komíny, utvrdzujúc sa, že sú to naozaj iba komíny, ale nakoniec zadrichme. To má šťastie. Človek sa budí na každý šuchot, blikot, nie to ešte na chrápanie z prične z opačného rohu. Ráno prebehnú rozhovory vedúceho s rodičmi. Učiteľky zatiaľ pracujú s deťmi. Tie ani nevedia, že boli na skúškach. Igor z Vevericova sa pýta: Ten váš je aj doma tak ukecaný? Vysvitne, že ešte dlho po tom, ako zmiznú ostatné deti zo skúšobnej miestnosti, malý vrchár vysvetľuje učiteľkám obsah svojich výkresov, niektoré sú dosť podrobné a technické. Hm, učiteľky museli naň zapôsobiť, o svojich výkresoch sa len tak s hocikým nebaví. Väčšinou pri otázke len ukáže prstom na výkres a tajomne sa pritom zatvári. Vysvetľuje ich len najdôveryhodnejším osobám. Niektoré vysvetliť naozaj treba, ako ten výkres o získavaní živy z vody, ktorá točí kolesami strojov, rozsvieti žiarovky, vyhrieva podzemný dom a nakoniec ešte aj rozohrá koncertnú aparatúru. Hotová hybridná domáca elektráreň. Ak by ale niekto nedával pozor, alebo to nebral vážne, tak už mu viac nič nepovie. Vie odhadnúť. A niektoré veci si uchováva v tajnosti. Ako napríklad rozhovory na skúškach. Úplne nám odmietol o tom čokoľvek povedať. Až keď vysvitlo, že vieme, že sa bavil s učiteľkami o výkresoch, čo-to aj prezradil.
Po pohovoroch sa chlapci pustili do hry . Dvaja dotykoví sa hneď začali okopávať, o chvíľu a už klbčili. Slnkoslav, aj ten druhý, obaja mali krvavé ústa. Keď si kohúti vyjasnili postavenie, hra pokračovala. Malý vrchár nie je príliš dotykový, ten sa nekohútil. V kartónových krabiciach vystaval také chodby, že v priebehu polhodiny ho bolo vidno len asi päťkrát a to na dobu niekoľkých sekúnd. Horu kartónov, naskladaných pozdĺž jednej steny, mali dať na pôvodné miesto, ale čím viac ju ukladali, tým viac sa krabice napodobňovali tvar mraveniska. V škole sa mu páčilo. Považuje ju za dobré miesto na hranie.
Prváci sa rozbehli v krabiciach. V škole sa mu páčilo, ale učiť sa chce doma.
V domácej škole sa nemusí napredovať podľa plánu v takých časových úsekoch, ako v škole štátnej. Popravde, v mnohom sme postupovali v predstihu. Chlapec mal záujem o písanie a tak s ním človek prebral denne jedno písmeno, občas opakovanie, tak, že za dva mesiace sme mali v suchu celú abecedu, teda pomalé čítanie znakov spolu s písaním slov a jednoduchých viet. Dvoj – trojdňová prestávka v písmenkách totiž mala za následok zabúdanie a tak sme to radšej vzali hupom. Nepísali sme tie zvláštne vety s učebnice s menami, ako Ima, Ema, Imo a Emo. Malý vrchár písal do zošita to, čo sa v ten deň dialo a z tohto diania aj vyhotovil kresby. Písal teda vety, ako :
Chlapec bol nešťastný, že nevie, kedy má byť tvrdé a kedy mäkké i, tak mu človek vysvetlil, že to nevadí, že ani dospelí to často nevedia a že to tvrdé y nahrádza staroslovanské jery. Tak sme zaradili na jeho žiadosť do výuky aj znaky zvukovej – fonetickej abecedy, ako oboje jery a jať. A niektoré slová v staroslovenčine, lebo to tak chcel. Teraz to má zariadené tak, že každé písmeno vzorkovníka má svoju číslicu. A podľa toho, aký je dátum, si malý vrchár za vidna samostatne precvičí jedno – príslušné písmeno z písanej abecedy. A vyberie si aj jednu vetu o tom, čo sa deje, alebo – v poslednej dobe z básničiek o zvieratách, čo človek pre tento účel občas pri zaspávaní zapisuje. K tomu si nakreslí obrázok toho zvera, čo malý vrchár chápe ako odmenu. Minule čosi malý vrchár písal, no po čase unavený hovorí: „Tato, chcel by som prestávku“. Človek že: „dobre“. A on sa postavil ku stojanu, namočil štetec do tušu a kreslil. Potom, keď už bol takto „sprestávkovaný“, sadol si ku stolu a písal ďalej. „No, na divocha to nie je zlé“, pousmial sa človek.
