Z vrchárskeho zápisníka:
Stalo sa to bez prípravy. Určite skôr, akoby sa to dostalo do plánu. Človek šiel písať článok o Zimnom Slnovrate a robil v okolí stola poriadok. Spoza lavičky vybral zapadnutú starú knihu. Na tvrdom obale potiahnutom plátnom bol nápis „Kosmova kronika česká“. Malý vrchár sa na ňu pozrel a hneď pustil do listovania. „ Aká je to kniha?“, spýtal sa. „Je to kniha o tom, čo sa dialo kedysi veľmi dávno v Čechách“, odpovedá mu človek. Malý vrchár listuje v knihe. „Nie sú v nej obrázky“, hovorí sklamane. Človek odvetí: „Zopár ich tam je. A otvoril rovno na strane 124… „Čo je to tu nakreslené? To má byť čert?“, pozerá na obrázok malý vrchár. „Nie, čerti sú výmysel. Čerti nie sú. To je turoň. Tanečník s rohmi. Ako keď robíme každý rok na dvore na jar tanec turoňa, vieš“. Malý vrchár prikyvuje. „A tu je kto?“, ukazuje na postavu sediacu na stolci. „To je knieža. Niečo ako kráľ. Posiela tam vojakov“. „Prečo tam posiela vojakov?“ Nedá sa malý. Človek zdvihne obrvy. Malému vždy odpovedá. A neklame ho. Teraz má síce dôležitú prácu, ale čo už, keď môže, tak odpovie. I keď sa mu do toho príliš nechce. Tuší, že to bude nadlhšie. „No dobre, poviem ti to. Posiela tam vojakov, aby tie obrady vyplienili, tak to robil ten Břetislav II. – české knieža. Na Slovensku a na Morave to bolo podobné, tu to robil knieža Rastislav, ale táto kniha je o Čechách. Tak on dal tie sviatky, tie obrady vyplieniť“.
„Čo to je vyplieniť?“
„Vyplienil – tu píšu že je to vypálil a vyzabíjal“. „Že tí vojaci vypálili a porúbali posvätné stromy a posvätné háje. A vypálili aj domy a ľudom robili zle“.
„Ako zle?“
„ Vyháňali ich a aj zabíjali. A kradli. Vykradli im domy a zapálili. Robili im veľmi zle. “
„ Ako zapálili? Prečo to robili? Prečo ich zabíjali?“ Hovorí malý vrchár a vidno na ňom, ako si s hrôzou predstavuje zapálenie domu. Človek sa na neho díva. On čaká na odpoveď. Človek uvažuje. Rozumie už mnohým veciam. Vie, čo je smrť, aj čo je oheň. Klamať mu nebude. Iné deti v jeho veku sa hrajú s detskými pištoľami a pozerajú násilnícke filmy. On nie. Pozerá filmy z prírody a tam je smrť neraz zachytená, pozná ju aj zo skutočného života zvierat. A vlastne aj ľudí. Vchádza do roka postrižín. Človek sa rozhoduje, že bude pokračovať v odpovediach. Isteže popravde.
„Prečo dal vyplieniť prírodné sviatky? Knieža bol totiž, ako tu píšu, kresťan. Možno si myslel, že za to pôjde do raja. Možno len chcel, aby mu všetci dávali peniaze a slúžili mu a preto ničil tých ľudí, ktorí ešte uctievali duchov v prírode, lebo tí boli slobodní. Knieža si myslel, že ducha treba uctievať v kostole. Tam mali iné sošky a krížiky z dreva a zo zlata“, odpovedá človek.
„Čo na tom obrázku robí tá žena?“
„Stojí s miskou pred sochou, tak si predstavuje maliar sochu božstva. Tu sa píše, že prostý ľud uctieval posvätné stromy a háje a asi mal aj nejaké sochy božstiev. Teda veľkých duchov“.
„Počkaj, ale ľud je čo“?
„Ľud, to sú ľudia. Ľudia, ktorí nie sú z kniežacieho dvora, nie sú to kráľovi ľudia, ale sú to obyčajní ľudia. V tejto knihe ich – obyčajných ľudí – označujú ako „pohanov“. Ľudia, ktorí uctievajú svätosti v prírode, sú tu označení ako pohania. Pohan znamená po latinsky dedinčan“, hovorí človek. Malý už dosť rozlišuje slová z pôvodnej slovanskej zásoby od cudzích slov, vie už mnohé veci z koreňoslovia – z etymológie a má pomerne dobrý cit pre jazyk. Často sa pýta, čo ktoré slovo znamená v koreni.
„A čo je vlastne tá socha?“
„Tá socha podľa predstáv maliara, ktorý to nikdy nevidel, má predstavovať akože veľkého ducha. Veľkí duchovia boli napríklad aj Perún, Rod, Svarog, Mokoša, Živa… Vieš napríklad, čo si predstavovali ľudia pod Perúnom? Búrka – „
„Aha, dážď, že to je Perún?“
„Áno, Perún podľa Slovenov bol veľký duch, ktorý zosielal dažde. Ale na tom obrázku to môže byť aj iné božstvo. Božstvo Slnka, vieš, ako sa volal duch Slnka?
Ako?
No, podobne voláme aj slnečné kolesá.
Svarog?
Áno.Nejako si ľudia predstavovali aj duchov predkov – posvätných dedov a posvätné baby. Uctievali nejaké svätosti, ale uctievať božstvá, to bolo zrazu bolo zakázané , zakázali to panovníci. A ľudia smeli uctievať len kresťanského boha a kresťanských svätých. Teda to, čo bolo v kostole. Preto proti prírodnému ľudu posielal kráľ vojakov, ničil ich a nútil ich prijať kresťanstvo a bral od nich aj peniaze, zlato a iné veci pre seba a niečo a na kostoly. Trvalo to veľmi dlho, pretože ľudia sa nechceli vzdať prírodného duchovna. Uctievania stromov, prírodných duchov a duchov predkov. Rozumieš tomu?“
Ako sa vzdali? Či nevzdali?
No, niektorí sa nevzdali nikdy. Lebo niektorí stále uctievali prírodných duchov alebo ducha prírody. A hovorili aj s duchmi predkov. A robili obrady, ako prababka. Ale už to robili potom potajomky.
A tí, čo sa vzdali, ako sa vzdali?
Najprv prišli vojaci a spálili im posvätné stromy, posvätné háje a sochy, vyhnali alebo zabili obradníkov, ktorí tie obrady zabezpečovali. No a tí ostatní sa vzdali tak, že sa nechali pokrstiť kresťanským obradníkom a dávali peniaze a úrodu nielen kráľovi, ale aj na kostoly. Teda dávali im peniaze, aby ich nevypálili. Aby ich neplienili tí Břetislavovi vojaci. Lebo tuto, v tomto letopise píšu, že kresťanskí vojaci ich plienili. Oni boli presvedčení, že to je dobré.
Čo že je dobré?
„Zničiť ich prírodné vyznanie a prinútiť ich uctievať kresťanskú vieru. Teda to, ktoré prikázal uctievať kráľ a knieža“, hovorí človek malému vrchárovi a tentokrát sa pýta jeho: „A ty si myslíš, že ten knieža Břetislav a to jeho vojsko, čo plienilo prírodné obrady a nútilo ľudí k inému duchovnu, myslíš si že robili dobre?
„Čo že či robili dobre?“, pýta sa chlapec.
„Že keď ich vypaľovali a ničili obrady a aj ľudí, aby im vnútili cudzie náboženstvo? Myslíš si že to bolo dobré?“
„Myslím si že to nebolo dobré“.
A prečo si to myslíš že to nebolo dobré?
A ty si myslíš že to nebolo dobré? – pýta sa.
Nebolo to dobré. Obidvaja vnímame, že to nebolo dobré. Ale prečo? Vieš to povedať, prečo?
Neviem.
No prečo nie je dobré niekomu zapáliť dom a ničiť stromy? A ubližovať mu mečom?
Lebo potom nemajú kde bývať a nie je to dobré.
A prečo ešte to nie je dobré okrem toho, že nemajú kde bývať.
Už neviem.
No preto, lebo trpia, je im zima, nemajú čo jesť a môžu aj zomrieť takto. Nie je to dobré, lebo sa nepatrí robiť iným zle. A ani im ničiť háje a stromy, ktoré majú radi. Vieš, to bola vlastne vojna. A vojna je zlá, lebo pritom trpia ľudia, zvieratá aj príroda, mnoho ľudí a zvierat zomrie pre vojnu a to je zlé. Dobré je, keď ľudia môžu žiť v mieri. Vieš čo je mier?
Čo?
Mier je dobrý svet, v staroslovenčine mir je dobrý, ves-mir je okolitý dobrý svet. Ves –
Ves je dedina, však!
Veľmi správne, ves je dedina. To, čo je okolo, to je ves. A mier – staroslovansky mir, to znamená dobrý. Takže mier je dobrý svet a vojna je, keď sa dejú zlé veci. Rozumieš tomu?
Áno, rozumiem.
Chcel by si mier, alebo vojnu?
Mier.
Ako by si sa snažil o mier?
Neviem teraz.
Mier sa dá pestovať ako zelenina v záhradách, ako stromy v našom sade.
Aha?
Áno, pestovať mier znamená chápať iných ľudí, chápať aj zvieratá, stromy, aj prírodu a jej chody. Chápať že aj iní chcú žiť a že chcú žiť tak, aby sa cítili dobre. Rozumieš?
Áno.
Ten knieža, čo dal plieniť dedinčanov, ten Břetislav druhý, tak ten vládol len krátko. Keď sa vracal z poľovačky, zabil ho jeden človek, čo prežil z vyplieneného rodu. Kto robí iným zle, sám zožne zlo. Lepšie je robiť pre ľudí a prírodu dobré veci, a vtedy človek stretáva viac priateľov. To neboli veľmi radostné veci, na ktoré si sa pýtal a dostal si odpovede, však?
Nie.
Ale ten koniec o mieri bol dobrý, nie?
Áno.
No, tak v tejto dobe, ktorá je teraz, je mier. A to si treba vážiť. Aby bol mier naďalej , treba ho pestovať a chrániť.
Áno.
„A my ho môžeme chrániť tak, že budeme pestovať na našej záhrade, budeme chápať iných ľudí, zvieratá a prírodu“.
Malý vrchár prikyvuje. Človek dume a dodáva: „A tiež sa budeme učiť chápať veci, ktoré sa stali“.
Uhm.
A budeme chápať aj ľudí, čo žijú inak, ako my, ale my si budeme žiť na svoj spôsob. Tak, ako to my máme radi. Páči sa ti, ako žijeme? Ako si tu hospodárime?
Malý vrchár sa usmieva.
