Včely
Zima bola dlhá, ťahala sa až do jari. Zhromaždenie Gazdovskej obrody bolo až po jarnej rovnodennosti, ale bolo to dobre, lebo bolo chladno až mrazivo gazdovia aj tak ešte nehospodárili. Túto zimu nám prežilo všetkých dvadsať včelích rodín. Ťažkosti boli len v kadlube, ktorý bol v minulom roku najsilnejší, vzali sme z neho oddelky a pred zimou dal naň človek nadstavok z užšieho pníka, ktorý mal výrez na leták zapchatý tkaninou. Cez ňu sa prehrýzla dovnútra myš a narobila tam riadnu paseku. Pri zimnej obhliadke si všimol myšacie bobky i škáru a tak nahliadol dnu. Plásty boli vyhryzené, smrdelo to tam myšinou. Inokedy by včely myš dopichali a obalili voskom, v zime sa však brániť nevedia. Sňal ten vrchný klátik a do spodného dal dvakrát placku z medu a práškového cukru. Včely, čo prežili myšací nájazd, asi mali aj matku. Nebolo ich veľa, ale k jari už plodovala. Bolo ich však málo a tak ten príkrm im padol vhod.
Jar prišla neskoro a podobá sa na leto. Takmer naraz vykvitli kôstkovice – slivky, čerešne, broskyne a marhule, s jadrovicami – jabloňami a hruškami. Zdá sa, že ani dvadsať rodín ich naraz neobsadne. Včely sa nestihli rozmnožiť v takom krátkom čase. Nestíhajú zbierať ponuku. Pri včelíne však neuveriteľne rozvoniava kvetový med. Po iné sa o takomto čase už rojili včely, alebo sa niektoré chystali na rojenie. Tohto roku sa s tým neponáhľajú. Ani sa ich už nesnažíme množiť, dvadsať včelstiev nám Na Medzi stačí.
Čučkoriedkové hriady
Ďalšia radosť,čo sa nám cielene prihodila, sú čučoriedkovo-brusnicové hriady. Pribudlo okolo dvadsaťpäť sadeníc, kúpili sme ich v rôznych záhradníctvach. Mnoho druhov. Uvidíme, ktoré sa ujmú. Ktorým odrodám sa bude najviac dariť, tie si rozmnožíme. Kedysi dávno nám chlapci z východu priviezli štyri plechové sudy s veľkými čučoriedkami. Aj keď sme im do hriady dali smrekovú hrabku, rodili málo. V minulom roku už zarodila len jedna, ktorá bola obsypaná smrekovými pilinami. Z toho vyplýva, že nielen smreková hrabka, ale aj piliny zo smreka sú dobré pre tieto kyslomilné rastliny. Avšak tej hrabky musí byť mnohonásobne viac. V pomere k vyzretému hnoju s trochou piesku tak jedna k jednej. A má rada vlhko. Takže v tomto roku sme vyrobili na strmej stráni doslova válovy, dlhé tak 7 metrov, po vrstevnici. Majú tam také kyslé vane. Pekne kvitnú, idú. Počet mechov so smrekovým ihličím – hrabkou a smrekovými pilinami určite prekročil dvadsiatku. Keď už, tak už, nech tam neživoria, nech rodia. Sme na sopečnom, kyslom podloží, takže to by mohlo sedieť. Pravdu povediac, tohto roku tie terasy robil hlavne Vidimír. Pekne sa mu rysujú svaly, bez podkožného tuku. Kým človek písal od nového roku takmer každú noc, často aj predtým, takže by sa musel fotiť rentgenom, aby bol chudý. Už ale nevydržal a vybehol s krompáčom na hriady. Sadil ďalšie samorodné hrozná, predĺžil terasu o ríbezle a josty. Nové druhy ríbezlí, už ich máme tak zo osem odrôd. Posledné sú tie od Janka, z Doma v záhrade. Už kvitnú.
Škôlka starých odrôd
No a čo sme robilki nové? Na burze vrubľov sme si povyberali všeličo a niečo sme vzali aj zo zvyškov, čo ostalo Brunovi, takže sme štepili a sadili jak diví. Dalo by sa skromne povedať, že máme takú malú škôlku starých odrôd. Zaštepili sme tak okolo 200 štepov. Hlavne jablone, ale aj hrušky, tiež marhule a broskyne, ale na slivky, tie na rozdiel od jabloní ešte nevzišli a ktovie , či pôjdu, ale jablone a hrušky idú všetky.
Zasadili sme spolu okolo 300 jabloňových podnoší, z toho je asi stovka zavrubľovaná, dve čakajú na budúcu jar.
Tohto roku sa človek venuje hriadam pomenej, ani ich nerozširuje. Zasadil totiž knihu, v ktorej to je aj o hospodárení. Zase si navaril. Vo svojom sklone k zvláštnym literárnym útvarom písal namiesto oddychovej beletrie zas len spisbu s úzkym vzťahom ku skutočnosti. Vzhľadom na to, že sa v nej mihajú aj príhody zvierat, ľudí, ale aj počasné udalosti, kométy a mesačné splny, pracoval s časovou osou a množstvom zápisníkov. Dalo by sa povedať, oproti etnologicko-jazykoveno-dejepisno-esejistickému Návratu Slovenov v duchu a slove sa javí vznikajúca kniha „Na vrchárskom chodníku“ porovnateľne viacžánrovou spisbou. Veď nech si škatuľkujú tí, ktorých to baví. Ale aj knihy treba sadiť. Lebo nie len telo, ale aj duch potrebuje potravu.
Divé kríky
Samozrejme, že máme kríky, ktoré prinášajú svoje ovocie, zo desať druhov. Avšak človek má rád aj tie divé, a tak tu máme nielen gazdovskú rezerváciu, ale hneď pri dome aj akési vzorky divej prírody – aj tej, ktorá priamo okolo nás nie je. Prirodzene nám tu rastie čierna baza, lieska, borievka, hlohy, trnky, šípky, ostružiny… . Na hrebeni človek videl aj svíb, ale tento doniesol zo susedného Podpoľania a predvlani ho zasadil v ohradenom páse kríkov nad domom. Je tam aj drienka, tej bolo treba prisypať hojne vápna. No a tohto roku našiel na Podpoľaní bršlen, snáď sa k nemu kozy nedostanú, je trochu jedovatý. Nakoniec – rastie v slížovitej, ohradenej terase pri zatiaľ maličkých tisoch; no a ešte zasadil krušpan vždyzelený. Ten síce rastie aj vo voľnej prírode, ale kúpil ho v záhradníctve, lebo v lese je mimoriadne zriedkavý. Ešte by rád niekde našiel kalinu, teda tú divú, azda aj dráča, ten nablízku nerastie. No a divé čučoriedky dáme ku šľachteným. Je to tu ako škola v prírode. Malý vrchár polieva, sadí, strihá a orezáva. A najmenší robí takisto všetko, čo vidí u oných. Bude mať tri roky, takže už pracoval aj s malou sekerkou. Nechce zaostávať za starším bratom.
Inak nám tu rastie obrovské množstvo divých rastlín, vrátane viacerých chránených druhov, napríklad pod včelínom
máme vzácny druh divých orchideí. Ale o tom snáď inokedy.
PODPORTE vydanie knihy – NA VRCHÁRSKOM CHODNÍKU – ZBIERKA TU