Zornička píše
Na Medzi majú na prácu okolo vydavateľstva laptop. Aby to nemali také jednoduché, internetový signál sa dá chytiť len na určitých miestach. Kedysi to šlo v kuchyni s anténou na palici trčiacej z okna. Ale teraz sa dá chytiť len na posede na hruške, pri ktorej stojí nový rebrík. Vyrobil ho Pjotr – cestovateľ z Ruska. Ten sa jedného pekného dňa na jar z čista jasna objavil pri dome na bicykli. Rozhliadol sa a zahlásil, že sa mu tam páči a že tam nejaký čas ostane. Prekvapený Žiarislav privolil. Našťastie Pjotr bol pracant ako drak. Dozvedám sa o ňom pri bylinkovom čaji. Sedíme vonku v prístrešku, je už takmer polnoc. Žiarislav zdobí fujaru. Ja sa hrabem v počítači vo fotkách, ktoré nafotila Ladomíra. Pri nohách mi pochrapkáva malá čuvačka.
“To si predstav, že on ti na tom bicykli prešiel celú Európu.” hovorí Žiarislav.
“To má aspoň nejaký lepší bicykel?” pýtam sa v údive.
“Ale čo, starú Ukrajinu má!”
Žiari na nakloní a ukáže mi fotku.
“Však to je dedko!” žasnem. V mysli sa mi rúca predstava Ivana z filmu Mrázik. Na fotke je chlapík v pokročilom veku s bielymi vlasmi po plecia a dlhou bielou bradou. Má opálenú tvár, cez čelo tenký pásik kože, na sebe rubašku s opaskom. Stojí usmiaty pri starom bicykli s veľkými kolesami, košíkom na kormidle a vozíkom v závese.
“No vidíš to. Niekto ma problém umyť sa v lavóre a vyštverať sa na poschodovú posteľ a tento si cestuje po Európe na svoj vlastný pohon!” Obaja prihadzujeme do éteru “problémy”, čo sme nedávno riešili na medzinárodnom tábore a smejeme sa až nám slzy tečú. Odrazu Žiari zvážnie.
“Neposlali sme oznam o hovoroch v Ľalii. To treba poslať. Čo najskôr.”
“Zajtra ráno?”
“Zajtra je neskoro, to musia ešte dnes nájsť noční vtáci a zajtra zas ranní… hneď pri prvom prezeraní pošty!”
Tuho premýšľam, čo teraz.
Hruška. Rebrík. Tma jak vo vreci. Posteľ. Spacák. Hruška. Rebrík…
Zrazu mi príde veľmi smiešne. Žiari sa pridá a smejeme sa takto spolu do popuku nevediac, či na to máme rovnaký dôvod.
“Vieš čo?“ vravím, keď chytím dych „keď sa ten Pjotr mohol doteperiť z Ruska až sem, na tom bicykli, tak ja tú hrušku tiež zvládnem. V jeho mene!”
Na čelo si dávam banícku baterku, laptop do ruky a mierim si to k hruške. Vyštverám sa hore dlhokánskym rebríkom a usadím sa na posede. Monitor mi svieti do tváre. Za koncertu nočných tvorov ťukám na imele správu všetkým tým ľudkom na našom zozname: Priatelia! Zajtra budú v Bielej ľalii hovory o…
