Pri večernom dojení sa v strunge – v ohrádke na dojenie, ktorá je pod rozšírenou strechou stajne – bežne prechádza ježko. Chodia k nám ježkovia – a nie jeden. Čo chodia, oni u nás rovno bývajú. Jeden ježko je taký najviac hlučný. V táborovom prístrešku si večer alebo v noci nájde plechovku na klince a gúľa ju a gúľa, akoby hral nejakú tajnú hru s obrovskou loptou. Pritom robí riadny lomoz, pretože okrem toho, že fučí a prská, tak tou plechovkou zvoní, že ak máte ľahký spánok, tak vás to zobudí. Ak spíte vonku, tak sa obšmieta okolo a počujete, ako kráča, ako pofukuje, až cítite tie jeho malé, guľaté, čierne očká, ako nimi kuká a chodí tou svojou pohodovskou chôdzou a ňuchá dokola, či tam nenájde voľačo pod zub, akože zvyčajne vždy niečo nájde.
Najčastejšie však chodia ježkovia do tej spomínanej salašníckej strungy , do ohrádky na dojenie kôz, kde je obilný šrot na prikrmovanie. Kozy dojíme vo vymurovanom kamennom výčnelku, na ktorý si koza vyskočí a do kamennej nádobky dostane mleté obilie. No a práve tento obilný šrot náramne zaujíma čiernych chrobákov – smrtníkov, ktorí sa na ňom vypásajú a veselo sa množia. No a títo chrobáci zas náramne zaujímajú ježka, ktorý, ako aj spievame v našej piesni, si rád pochutí na chrobákoch a nie na jablkách, ako si mnohí myslia na základe takých detských kresbičiek. Takže ak dojíme až do tmy, lebo podojiť 16 kôz je predsa len nejaká chvíľka, tak často vidíme, ako sa nám tam pod rúškom tmy motá ježko. To je zaujímavé, že hmyzožravci sa bežne premávajú po tme – aj jazvec, aj krtko, ten má na to zemský dôvod, ale aj ježko. Psy ho neohrozia a nám nevadí. Väčšinou chodí tak týždeň, vyžerie tých čiernych chrobákov a potom nejaký čas prekutráva iné stanoviská, aby sa po čase, keď sa chrobáky zas rozmnožia, vrátil. Na pozemku máme mnoho kôp haluzia, v tých si ježkovia s obľubou robia brlôžky.
Naši ježkovci nie sú veľmi plachí. Dokonca ani čuvače ich neohrozujú, keď, tak sa schúlia do klbka a počkajú, kým pes odíde. Niekedy sa schúlia, aj keď ich pozorujete, zblízka. Začas si človek tak čupne k takému skrčenému, pod ostňami úplne skrytému ježkovi , a jemným hlasom mu pomaly spieva pieseň: Už keď bol ježko malý , všetci mu pokoj dali… Vtedy ježko pomaly vystrčí svoj ňufáčik a pozerá tými svojim malými, čiernymi, guľatými očkami, akoby ho tá pieseň zaujímala. Ktovie, možnože zvieratá tiež majú radi hudbu. Tie naše teda určite. Keď chcete podporiť našu činnosť, podporte Žiarislavovo CD Zvieratá. Práve začal sa posledný deň zbierky a navŕšenie znamená lepšiu akosť nahrávky i rozšíreného spevníka na pomocnú učebnicu. Chvála. Zbierka tu: : https://www.startlab.sk/…/2280-ziarislav-a-deti-piesne…/
