Objavil ju najmenší: „Jéj, žabkáááá“
V jednom z vrchárskych zápisníkov sme opísali a nasnímali všakovaké druhy žiab, ktoré sa liahnu v našich prírodných, i krompáčom a lopatou vyhĺbených vodných nádržkách. Kunky, skokany hnedý i zelený, niekoľko druhov ropúch, takmer všetky druhy obojživelníkov. Človek si povzdychol, že jedná, čo tu nie je , že malá žabka rosnička. Kdežeby sa tu vzala, najčastejšie ju vídal v lužných lesoch. Tuto, do strmých hôr, azda ani nevyskacká.
Rosnička
Vyskackala. Našiel ju najmenší vrchár – dvaapolročný Zorimír ju zoril v míre. „Jéj, žabká!“, zvolal. Sedela na kríčku. Keď šiel k nej blízko, znehybnela. Kríčok bol tesne pod záhradou pod včelínom, na pomedzí smrečiny a buko-hrabiny. Bol len pár desiatok metrov od niekoľkých vodných nádržiek, čo sme v priebehu posledných rokov vykopali. Ako sa tu len dostala – z hlbokej horskej brázdy s čistým potôčkom, od ktorého nás delí dvesto metrov strmého, suchého lesa, preťatého občasným malým jarčekom? Ako sa dozvedela, že kdesi tam hore, na streche hory, sú útulné nádržky s čistou vodičkou? Ktovie. Možno jej to povedali iné žaby, ktoré na jar zborovo spievajú svoje piesne lásky. Možno jej to povedali vtáky. Alebo vetrík. A možnože sa to dozvedala celkom inak. V každom prípade je tu a my sme tomu radi. Lebo rosnička je dnes jedným z ohrozených živočíšnych druhov. Medzi prstami má plávacie blany a na koncoch prstov akési lepivé prísavky , ktorými sa udrží aj na klzkých listoch. Živí sa hmyzom a pavúkmi, ktoré loví skokom. Ničenie lužných lesov, regulácia tokov, chemizácia krajiny, to všetko a kadečo iné spôsobilo, že je jej už málo. Nehovoriac o postrekoch lesov pesticídmi, ktorými zamorujú krajinu chemicko-lesnícke chasy. Tohto roku vykopeme ešte najmenej jednu vodnú nádržku. Tu máte útočisko, malí priatelia.
Rosnička. Žabka najmenšia.
Tu máte útočisko, malí priatelia.
Na svitaní pri mláďatách bola ich matka.
Salamandry
Tohto roku – keď sme čistili studničku pod lieskou, objavili sme mnoho malých salamandier. Vyzerajú ako žubrienky, ale sú také – hranatejšie a majú náznaky škvŕn. Majú malé nôžky. Človek ich pozbieral do zaváraninovej fľaše. Po vyčistení studničky ich pustil späť. Nevedeli, kde sa majú skryť. Tak im tam položil ploský kameň. Už aj sa pod ním skryli. Niektoré sa preplavili do ďalších nádržiek, kde majú viac potravy. Lovia drobné vodné živočíchy, kôrovce, hmyz.
Salamandra sa liahne len v čistej vode. Malým žubrienkam nevadia vzdialení žabí príbuzní a ani riasy, ktoré sú s nimi akoby spojené. Občas ich pretriedi užovka so žltým obojkom, ale vždy ich dosť prežije a dožije sa dospelosti. Salamandre sa však liahnu aj v čistej studni. Dalo by sa povedať, že čistia vodu. Po daždi vylezú aj dospelé, ktoré inak vyliezajú skôr v noci. V lese ich je tu mnoho. Po daždi ich narátaš aj zo šesť, kým prejdeš od hradskej cesty na kolešňu. Je to taký odznak čistého životného prostredia.
Salamandra škvrnitá je vajcoživorodá. To znamená, že nekladie obrovské množstvo vajíčok do vody, z ktorých niektoré prežijú, ako sa to deje u iných obojživelníkov. Ale už v tele sa jej z vajíčok vyliahnu malé salamandry, nie je ich tak veľa a tieto – o veľkosti do 3 cm potom porodí do vody. A vyživuje ich.
Na svitaní sa šiel pozrieť človek do studničky. Pri mláďatách bola ich matka. Keď zacítila kroky, ponáhľala sa skryť pod koreň liesky.
Malé salamandry sa rodia pomerne veľké. Z vajíčok sa liahnu už v maminom bruchu.
Po daždi vylezú aj dospelé, ktoré inak vyliezajú skôr v noci.
Jašterice
Jašterica zelená – vyhrieva sa na štepených slivkách v sade – v slnečných pasciach našich vrchov je jej najsevernejšie stanovisko.
Na rozdiel od žabovitých a mlokovitých obojživelníkov sú jašterice plazmi. V strmom sade pod včelínom sa to nimi hemží. Jašterice lovia dravé vtáky, i mačky. Neraz ich zelené a hnedé plazivky obolstia tým, že obetujú chvost. Ten mačke, či dravému vtákovi na tú chvíľu vystačí a potom jašterička, ktorej sa podarilo ujsť, chodí s krátkym, tupým chvostom, ktorý jej pomaly dorastá. Niekedy sa jej to ale nepodarí. Raz tak človek videl, ako takú jaštericu ulovila mačka. Žrala ju od chvosta. Pomaly. Jašterica bola stočená tak, aby sa mohla mačke dívať priamo do očí. Takto do nej hľadela až do poslednej chvíle. Akoby v plnom vedomí celkom prekonala strach zo smrti.
Človek šiel pozrieť, ako sa ujali štepené slivky. Na konci sadíka bola na maličkom stromčeku jašterica. Pomaly sa k nej približoval. Neušla. Zelená jašterica, jediný druh, čo bežne lezie po stromoch. Toto je asi najsevernejšia hranica jej výskytu. Krrrásna. Nechala sa odfotiť zo všetkých strán. Nakoniec jej vzdal chválu a odišiel.
To je dnes ale pekný deň.
Snímky:Ladomíra, Žiarislav
PODPORTE vydanie knihy – NA VRCHÁRSKOM CHODNÍKU – ZBIERKA TU
