OBHLIADKA NA VLČOM DVORE

Vlk, v starej slovančine vыlkъ, sa na východnom Slovensku povie – vilk a ešte ďalej na východ volk. Kto by to bol povedal, že bude chovať zvieratá. Milan Volk si vzal gazdovanie za svoju podstatnú činnosť. Ako vravel, nabudil sa k tomu na prvom zhromaždení Gazdovskej obrody v Zelenči. Dnes je jeho hospodárstvo na Gazdovstve Vlčí dvor už poriadne rozrastené.

Je to trochu od ruky od nás, z Medze, ale posledné, náhodné stretnutie v Rači potvrdilo, že Milana pozrieť treba. V Rači u Vlkana básnil o družstevnej banke s názvom Naše finančné družstvo, ktorá má 2 000 podielnikov a poskytuje im o.i. dovolenkové priestory na Slovensku i v zahraničí, je zariadené na poskytovanie družstevného dôchodku a podielnikom umožňuje obchodovať vo východných  priamych vzťahoch.  Tak si človek povedal, že keď už práve kúpil ten rozhlasácky diktafón na Gazdovskú obrodu, tak s Milanom spraví rozhovor, aby ešte pred Zhromaždením GO predstavil jeho prácu.

UBYTOVŇA A KRAJINOTVORBA

Cesta popri rieke Poprad viedla k poľskej hranici a odtiaľ popri Vlčom dvore až na horný koniec Bardejova, kde má na kraji lesa Milan penzión Lipka, ktorý vyzerá ako malý hotel. Pôvodne začal podnikať so stavbárčinou a teraz to prevádzkuje súčasne so svojim gazdovstvom. Okolo prerobenej socialistickej stavby niekdajšieho Výcvikového rekreačného strediska sú umiestnené korenisté pne, stupňovité terasy s vodotekom, ktorý je napájaný dažďovou vodou zo strechy ubytovne a mení si ju s jazierkom. Pod hotelom v ohradenej rozložitej rokline sa mu pasú nejaké ovce a zhora stavbu od lesa ohraničujú stupňovité terasy podopreté kamennými múrikmi, v ktorých škárach rastú rôzne skalničky. Ich vzorky už máme zaštepené aj na záhrade. Keď Milan vyplatí robotníkov, lebo trafili sme taký deň, poberieme sa do plechových tátošov a putujeme na Vlčí dvor. Hospodárstvo sa rozkladá na kopcovitom údolí nad dedinou Gerloachov a Milan sa len pýta, koľko kilometrová má byť obhliadka, či dva, alebo štyri. Toľko, koľko treba. Kráčame cestou cez roklinu vrezanú do zeme, ktorú ako následok poľnej cesty vymlela voda – ukážkový príklad nepriaznivej ľudskej činnosti, ktorá dažďovú vodu odvádza takmer bez úžitku preč. Okolo sú ešte cudzie pozemky a keď sa výhľad rozjasní, stojíme pri Milanovom oplotku. Tam niekde – ukazuje na kopec za pásom potočných stromov, čo vyzerá ako lesík – tam niekde by mali byť kone. Pokračujeme proti prúdu cesty a prichádzame k rozložitej lúke, kde sa mu pásu malé írske kravy. Na Milanovom pozemku už voda nevymieľa brázdy, utekajúc smerom kdesi moru, ale naopak -. drží sa v rôznych zdržiach. Milan to označuje ako krajinotvorbu. Tu je vykopaný rigol, pod poľom, ktoré už zasial žitom, je tiež brázda, ktorá zastaví vodu pred tým, ako by stihla zmiznúť v potoku, pod cestou sú menšie zdrže, kde to hýri životom a tam hore je malá priehradka, po ktorej hrádzi prechádzame. Potok je samá zákruta, sú v ňom popadané staré vŕby, ktoré vytvárajú všakovaké nádržky a obrie hrnce, voda tu žije svojim odvekým životom a napája všetko, čo sa napojiť dá.

JAZVEČÍ HRAD A STARÉ JABLONE

Na zraze pri potoku si obzeráme jazvečí hrad, ktorý tam má zo šesť dier. Milan je síce poľovník, ale na jazvečie nory je hrdý a básní o pestrosti rastlinného a živočíšneho osadenstva na svojom stanovisku. Kravy sú celoročne von. Statok je dvakrát menší, čo do hmotnosti, ako bežné hovädzie plemená, ľahšie sa ovláda. Vedúci býk je pokojný a tak prechádzame krajom stáda. Popri teliatku, ktoré sa narodilo v 15-stupňovom mraze. Milan poznamená, že keby sa býk rozhneval, zmizneme pri potoku vo vŕbine. Vedúci býk nás necháva prejsť, ale oproti nám vyrazí s natrčenými rohami, jeden hore, druhý doboku, výstražne bučiaca krava, ktorá sa vraj včera otelila a teliatko má voľakde skryté. Ustupujeme a nakoniec nás obíde. Taký býk má síce len pol tony, ale aj tak pôsobí o poznanie mohutnejšie, ako cap alebo baran. Milan vraví, že keď idú vlci, býky na nich výstražne bučia a kravy s mladými za nimi sa pokojne pasú. Toho statku sa tu popásajú desiatky kusov a stádo nejaví výraznejšie znaky zdomácnenia.

Pri vybudovanej priehradke sa zvrtneme a vraciame sa z druhej strany potoka, popri starých jabloniach, ktoré oberal ešte Milanov dedo. Stále rodia. Jedna leží na zemi a rastú z nej konáre s pučiacimi kvetmi smerom dohora, akoby ju to vôbec nevyrušovalo.

DO GAZDOVSKÉHO HUMNA

Ako to tu obhliadame a Milan rozpráva o prírodnom a zdravom chove, bíotopoch, vodných zdržiach a krajinotvorbe, už sa aj šerí. Vraciame sa popri vozovom parku. V búde tu má pár svíň s mladými , ktoré predtým choval aj vonku a obzeráme pluhy, traktory, pôdohospodárske zariadenia. K bobrej hrádzi už ísť nestíhame. Vraciame sa do doliny, do dediny a Milan otvára dvere na hospodárskej stavbe pri dome, ktorá je vlastne prerobenou bývalou stajňou.. Prechádzame cez vykachličkovanú miestnosť na rozobranie mäsa do ďalšej, kde sú  klobásy, slanina a zariadenia na spracovanie potravín. V stodole má čosi ako malé múzeum so starými zariadeniami a strojmi, ktoré pracujú bez elektriky, čo kedysi slúžili na gazdovské účely. Človek ešte vloží do auta  odkopky divých, alebo zdivených ríbezlí a egreší, ktoré našiel pri poľnej ceste hneď nad dedinou a sadáme si k ohňu do prístrešku pri dome. Milanova manželka prestrie na stole z masívneho dreva, pri otvorenom krbe. Kozuby sa Milanovi zjavne páčia, ten v ubytovni je veľkým stavebným dielom, ten domáci zas účelovým zariadením, vhodným aj na prípravu stravy. Pred cestou sa ešte treba najesť, lebo kým ich spolu s priesadami zo Spiša a kadlubíkmi a brúsnymi kameňmi čo našiel pri potokoch a ďalšími vecami preloží do Nivy a vyvezie Na Medzu, už sa aj bude brieždiť.

Ten rozhovor s Milanom nahratý na ten rozhlasácky diktafón je pekne dlhý. Človek ho radšej ani nepúšťa. Tejto jari ho už nezostriháme. Bo sadiť treba, kopať, brvná prekladať, prístrešky opraviť, veď Gazdovská obroda ´21 je už o chvíľu. A kto na zhromaždenie  príde, ten si Milana vypočuje naživo. Lebo jedna z desiatich prednášok s besedou  o sebestačnom  hospodárstve a svojpomocnom založení družstevnej banky bude tá jeho.

Snímky: Žiarislav a Ladomíra