Dejinný náčrt pre tých, ktorým sa nelení uvažovať.
Odluka cirkvi od štátu bola jednou z hlavných požiadaviek politickej zmeny v roku 1989. Táto požiadavka sa však neuskutočnila. Napriek tomu, že väčšina kresťanov je za odluku. Prečo? Na to, aby sme mohli pochopiť, prečo sa neuskutočnila, potrebujeme pochopiť, prečo vlastne bola cirkev aj za socializmu prepojená so štátom.
Cirkev bola prepojená so štátom prvý krát v dobe Cyrila a Metoda, i keď vtedy len chvíľu – niečo vyše 20 rokov. Po vyhnaní kňazov byzantského rítu sa podľa všetkého obnovili voľné samosprávy so slobodným vyznávaním duchovna. Väčšina Slovenov na území dnešného Slovenska i v priľahlých oblastiach vyznávala pôvodné prírodné duchovno (kresťanskí historici to nazývajú recidíva pohanstva), pričom kresťanstvo, môžeme predpokladať, jestvovalo začlenené do spoločnosti bez dokladov o vzájomnom prenasledovaní. Cirkevno-štátne zriadenie sa obnovilo v 11. storočí za panovania kráľa Štefana a odvtedy až do novoveku mala cirkev, či cirkvi výsostné mocenské postavenie. Aj v období reformácie a rekatolicizmu platilo že aký panovník, taká cirkev, a to nie len v Uhorsku, ale v podstate v celej Európe. Snáď s výnimkou Litovskej únie, v ktorej bola jedinečná sloboda vyznania a to asi len preto, že v Litovskej únii vládli „pohania“, teda panovníci pôvodného baltského vyznania. Tí nezasahovali do vyznania občanov, pričom v Litovskej únii žili tak obyvatelia pôvodného prírodného vyznania („pohanstva“), ako aj pravoslávneho a gréckych i rímskych katolíkov.
Slovanské tepané vyobrazenie z oblasti Solúna v predkresťanskom období – 5.-6. storočie. Vyobrazuje postavu vo vedomeckom ústroji. Podľa pôvodného slovanského duchovna južných Slovenov sa vedomecký duch „vjedogonja“ môže presúvať v čase a priestore.
Po dobytí „pohanskej“ Litvy
Po dobytí „pohanskej“, teda duchovne pluralitnej Litvy a krvavom pokresťančení Litovcov prišli časy bojov a nepokojov medzi katolíckymi mocenskými pákami (Poľsko ) a prevažne pravoslávnym obyvateľstvom dnešnej Ukrajiny, ktoré trvali celé stáročia a v podstate sa ukončili až obdobím komunizmu. Komunizmus ani nemusel zaviesť náboženský útlak, stačilo mu ho prevziať od monoteistických náboženských prúdov. Pogromy kresťanov voči iným monoteistom (iným kresťanom a Židom) sa diali aj na Slovensku. Náboženský útlak, hlavne rekatolicizmus, spôsobil aj masové vysťahovanie Slovákov na juh od Dunaja, do Pilišských hôr, Bukových hôr, Slavónie a Vojvodiny a ďalších krajov, kde žijú dodnes. Vzájomná neznášanlivosť prúdov biblického náboženstva hrala výraznú úlohu aj pri nedávnych vojnách pri rozpade Juhoslávie. Tri prúdy abrahámovského monoteizmu (s prambulou ideálu „svätej vojny“ obsiahnutej v Starom zákone) po potlačení prírodných náboženstiev vedú vojny medzi sebou vlastne až dodnes. V Izraeli vidíme zrážky medzi judaistickými Židmi a moslimskými Palestínčanmi (to sú potomkovia tých biblických pohanských Filištíncov), v Perzskom zálive a inde sú dodnes zrážky a aj inde vidíme vojny medzi moslimskými šítmi a sunitmi, na Balkáne od Turecka cez Bulharsko, Cyprus, Grécko, Srbsko, Albánsko po Chorvátsko vidíme v 2. polovici 20. storočia bitky, vojny, pogromy, čistky i masové vraždy, znásilňovanie a hospodársko-kultúrny rozvrat, dôsledkom vzájomnej nezmieriteľnosti náboženských monoteistických prúdov. A Balkán v tomto smere ani dnes nie je za vodou.
Podľa baltskej povesti litovské knieža Geniminas založil hlavné mesto na mieste, kde táboril pri rieke s družinou a prisnil sa mu obrovský vlk (vyobrazený na podstavci), ktorý mu vnukol túto myšlienku. Litovské veľkokniežatstvo siahalo od baltského mora k čiernemu a pridali sa k nemu dobrovoľne mnohé slovanské kmene. Na čele štátu boli kniežatá pôvodného vyznania (pohania) a títo nezasahovali občanom do viery. Tento štát bol v Európe výnimočný aj tým, že pri sebe žili pôvodní („pohania“), katolíci a pravoslávni… Po podriadení Litvy pod Poľsko (Poľsko-litovská únia) Litva podľahla križiackym ťaženiam, ktorým po storočia úspešne odolávala. Po katolizácii Litvy nastali boje medzi katolíckymi a pravoslávnymi Slovanmi, ktoré sa ťahali v podobe bratovražedných vojen (viď „Ohňom a mečom“) hlavne na územiach Poľska, Pobaltia a Ukrajiny až do 19. storočia. Náboženské vojny potom vystriedali vojny moderných, aj totalitných ideológií. Dnes patrí k základom litovskej armády mechanizovaná pechotná brigáda „Železný vlk“ – (‚Geležinis vilkas‘). Dnešný litovský štát s katolíckou dominanciou je obžalovaný na medzinárodnom súde spoločnosťou pre pôvodné litovské duchovno, pretože vedenie Litvy jej nedovolilo zaregistrovať sa ako náboženskej spoločnosti. (Zdroj obrázku: cestyapamatky.cz a cs.wikiqube.net/wiki/National_symbols_of_Lithuania)
Už od dôb Ríma sa „kresťanské“, presnejšie cirkevné mocenské prúdy, snažili o politické ovládnutie štátov, a na väčšine území Európy sa toto obdobie končí až občianskymi zriadeniami po zborení monarchií. Oslabovanie moci cirkví začalo na našom území zmenami od Márie Terézie a dodnes prebieha dosť nerovnomerne s tým, že európske štáty majú rôzne stupne odlúčenia, či previazania náboženstva so štátom. Kým na Západe spoločnosť prešla k väčšiemu, či menšiemu liberalizmu, ktorý je miestami spojený s duchovným rozvratom a následným nástupom islamických prúdov, na východe sa udržal väčší konzervativizmus. Ten sa prejavuje buď katolicizmom (Poľsko, Slovensko), alebo aj príklonom k socialistickým spôsobom, ktoré predsa len zanechali nejakú stopu. Keď dnes vidíme, že západný spôsob nie je pre strednú a východnú Európu vzhľadom na niektoré následky správny, otázka je, čo je teda pre nás dobré? Pisateľ vidí , že s úpadkom monoteistických prúdov, ktoré sa len ťažko zmierujú s poklesom politickej moci a bez ovládania štátu rýchle strácajú dych, sa zjavuje otázka, že čo teda robiť, aby sme sa zbavili náboženskej nadvlády a súčasne sa nestali obeťou krajného liberalizmu, ktorý je sám o sebe neudržateľný a otvára bránu napríklad islamizácii, ako sa to deje – síce územne nesúvisle, ale demograficky nezvratne?
Pôvodné prírodné duchovno?
V tejto chvíli už iste možno mnohí tušia, že pisateľ vytiahne otázku pôvodného prírodného duchovna, ktoré má zmysel pre prirodzenú rôznosť a teda sa nejaví ako tak totalitné, ale súčasne nie je bezduché, je napĺňajúce. To je možno dobrá úvaha, ale tam sme ešte nedospeli. Ešte sme neskončili svoj prehľad dejinných správ, prehľadný prieskum a výklad dejinných podkladov, bez ktorých nie je možné vystaviť správu o stave spoločnosti a navrhnúť možné riešenia tak, aby sme mali ujasnenú predstavu, kam z konopí.
Nám sa zdá politicky najotrasnejšie 20. Storočie, hlavne pre nebývalú krutosť vojen, masové vraždenie a totalitné režimy. Ale povedzme si pravdu, toto storočie sa líši ani nie tak mierou totalitarizmu, ako skôr technickým pokrokom, ktorý ho umocnil. Za Cyrila a Metoda „pohanov“ predávali do otroctva a za kmotrenecké manželstvo odrezávali nosy, ale to neznamená, že by vtedy mocní (napríklad pri dobití pohanského Vislanska) nepoužili moderné zbrane a elektronické médiá, keby ich vtedy mali.
20. storočie – nové tvary, staré spôsoby.
K rozporom 20. storočia patrilo aj odvolávanie sa na náboženské, presnejšie monoteistické myšlienky. Fašizmus, ktorý sa prejavil v Taliansku, sa odvolával na Rímsku ríšu. Ale až s monoteizmom nadobudol tú totalitnú podobu, pod akou ho poznáme. Odhliadnuc od otrokárskeho systému a meniacich sa mocí republiky a cisárstiev totiž v Ríme v podstate bola pomerne veľká miera náboženskej slobody. Kresťanov síce prenasledovali, ale nie preto, že verili vo svojho spasiteľa (mesiáša), ktorého považovali za boha, takýchto siekt bolo v pohanskom Ríme v tej dobe veľa. Prenasledovanie kresťanov bolo v podstatnej miere spôsobené ich odmietaním rímskej štátnej moci. Rím ich považoval za judaistickú sektu, ktorá má vo svojej pracovnej náplni štátny prevrat, čo sa vlastne neskôr ukázalo ako opodstatnená obava. Natáčať teraz filmy, v ktorých sú kresťania akoby vyvolení v jedinečnom utrpení, je spojené so sebastrednou a prepísknutou náboženskou „osvetou“. Rimania hádzali levom aj zajatcov iných kmeňov , vrátané „pohanských“ Slovanov a nezáležalo na tom, akého boli vyznania. Mimochodom – novorímsky názov pre otroka je „sklavus“, čo znamená aj Slovan a dobovým obrazom doložený gladiátor Rodan (viď obrázok) isto nebol jediný nedobrovoľný bojovník nám zrozumiteľného mena, ktorý bol v rímskej aréne hodený svojmu osudu. Musoliny teda vzkriesil predstavu fašistického, už monoteistického Ríma a táto predstava dostala meno fašizmus. Nacizmus bol pre zmenu, aj keď to mnohým znie sprvoti neuveriteľne, v tomto priestore skôr starozákonného – judaistického pôvodu. Hitler sa síce nadchýnal Musoliniho pravicovým fašizmom, a aj zaviedol mnohé jeho prvky, avšak vo svojom nacisticko –ľavicovom spôsobe. Ten má pravzor v Starom zákone – rozširovanom kresťanmi a v skrátenej podobe aj moslimami. V starom zákone je hlavným hrdinom „vyvolený národ“, ktorý obsadzuje územia iných národov , ako mu to káže jediný Boh – písaný pod menom Jhvh. A „vyvolený národ“ nielenže obsadzuje cudzie územia, cudzí životný priestor, ale navyše – vyvražďuje národy a mestské štáty – aspoň podľa biblie – tak, že „v meste neostal nik, kto by dýchal“ a „aj koňom podrezali šľachy“. Hitler si vzal príklad vyvoleného národa a – čo patrí k rozporom tejto doby – vzhľadom na svoj pôvod – upriamil nenávisť voči Židom samotným, aby ukončil ich vyvolenosť a prevzal ju na nemecký národ. (Vlastne urobil to inak, ako „všeobecná cirkev“ , ktorá prevzala vyvolenosť na seba). Hitlerov počin ale ani nebol – národnostne vzaté celkom jeho výmysel – ako nábožensko-mocenský vzor jeho „3. ríše“ mu poskytla „2. ríša“, teda „Svätá ríša rímska národa nemeckého“, ktorú založil patrón Európy Karol Veľký, korunovaný pápežom v roku 800 (Karol si korunováciu vynútil). A akonáhle sa stal kráľom, zameral sa na križiacke vojny a jeho obľúbeným cieľom boli „pohanskí“ polabskí Slovania, ktorých christianizácia sa skončila po niekoľkých storočiach takmer úplným vyhubením na území dnešného „východného Nemecka“ medzi Labe a Odrou. Druhá krížová výprava v sebe nesie aj názov „venedská“, teda „slovanská“ a počas nej križiaci pod vedením Sasov (pred storočiami tiež krvavo pokresťančených priamo Karolom ) vyvražďujú polabských Slovanov vrátane detí v kolískach. Na túto „2. ríšu (1. ríša mala byť rímska) sa teda odvolával Hitler a z nej si bral vzor. A aj dráhu – na východ sa pustil pod dráhe Rádu nemeckých rytierov priamo na križiakmi kedysi pokresťančenú Litvu a odtiaľ sa potom odpichol na územia Sovietskeho zväzu. Tam vládli v tej dobe tiež socialisti , ale komuinistickí. „Pohanská“ symbolika nacistov zjavne nebola príliš ideologicky zdôvodňovaná – mala plniť skôr akýsi pomyslený (deklaratívny) most medzi Germánmi a indickou árijskou kultúrou, z ktorej si okrem kastovného systému (uplatneného nie štátne , ale rasovo) požičal aj samotní pojem „arijská“ (rasa). Keďže nie je nijaká zmienka, že by Nemci, či iné germánske kmene, si niekedy hovorili „Árijci“ (to skôr Iránci, či Arméni).
A teda politické ideológie 20. Storočia, ako pravicový fašizmus a ľavicový nacizmus (každý občan „vyvoleného národa“ mal zabezpečené základné životné potreby, pokiaľ sa nehlásil ku komunizmu, homosexualite a pod.) mali teda určité vzory prevzaté z monoteistických cirkevných vzorov.
Polabský priestor
Treba popravde povedať, že medzi Slovanmi pôvodného vyznania a germánskymi kresťanmi prebiehali vražedné vojny s obojstrannými krutosťami. Avšak bola to nie kresťanská, ale „pohanská“ spoločnosť, ktorá umožňovala v tomto priestore určitú pluralitu, teda slobodu vyznania na svojom území. Tak tomu bolo u naddunajských Slovanov – už pred Cyrilom a Metodom na území Slovenov žili aj kresťania. Tak tomu bolo aj u pomoranských Woliňanov (v priestoroch Odry), ktorí – keď na nich tiahli nemecké katolícke vojská , z hradieb vystrkovali kríže, pretože mali medzi sebou i kresťanov. A kresťania žili slobodne aj o niekoľko storočí neskôr v Litovskom veľkokniežatstve (knieža tam znamená „pohanský“ kráľ).
Ale vráťme sa k otázke odluky cirkvi.
Vieme, že každé spoločenské zriadenie má určitú mieru „politizácie občianskeho života“, a teda čosi, čo by sme označiť ako riadenie občanov politikmi aj v rozpore s ich záujmami. Komunisti mali mimoriadny záujem na tom, aby politicky ovládali cirkev. Ideologicky bola marxistická teória v úplnom rozpore s kresťanstvom, zatváranie kňazov bolo príznačné pre začiatočné obdobia komunizmu, keď zatvárali a „popravovali“ aj samotných komunistov (viď Gottwaldovské procesy s „buržoáznymi nacionalistami“ a iných nepriateľov (pragocentrického) komunizmu. Za Husáka už nepadol nijaký trest smrti za politiku (on sám v 50. rokoch trestu smrti tesne unikol ) a náboženstvo sa vyučovalo na školách (!). Síce len ako nepovinný krúžok, ale z nášho, povedzme že demokratického hľadiska, to bolo lepšie, ako dnes, keď v mnohých dedinách je nátlak na rodičov, aby hlásili deti nie na etiku, ale na náboženstvo. V roku 1990 robil pisateľ novinársky rozhovor so spišským biskupom Františkom Tondrom. O ňom bolo známe, že odmietal Pacem in Teris – čo bola prokoimunistická organizácia založená z vôle vedenia štátu. Stelesneným predstaviteľom Pacem in Teris bol vtedy arcibiskup Ján Sokol, voči ktorému v kresťanských radoch aj prebiehal pomerne tichý spor. To bola tá opačná strana. Biskup Tondra vtedy v tom rozhovore doslova vyhlásil, že za socializmu sa cirkev očistila. Čo mal na mysli, keď vlastne inými slovami povedal, že socializmus cirkvi neublížil a možno jej prospel? V očiste určite?
Pisateľ bol na viacerých farách ako hosť. Katolíckych i evanjelických. Väčšinou tam boli kňazi, ktorí toto povolanie robili z presvedčenia, ale hľadali odpovede na niektoré svoje otázky, čo súviselo nakoniec aj s človekovou prítomnosťou. Len v jednom prípade bol pisateľ na fare u človeka, vlastne to bolo akoby náhodou, v dedine na úpätí Malých Karpát západne od Trnavy, a ten farár bol predstaviteľ tej druhej strany, o ktorej nepriamo hovoril arcibiskup Tondra. To bol taký, od ktorých sa socializmus pomohol očistiť. Ale hneď s kapitalizmom sa niektorí cudzopasníci vrátili. Na tej fare sa človek ocitol cez hudobné kruhy – jeden známy spieval v chrámovom zbore, mal taký ten nie veľmi mužný hlas, snáď posunutý smerom, aký sa vyžaduje od spevákov v gregoriánskom chorále. No a on tam bol aj kamarátmi s takými zjemnenými hlasmi, veď farba hlasu nevadí, ale boli to vlastne také hody, ktoré vyzerali ako začiatok pitky. Človek sa tam nejakú chvíľu ošíval, cítil sa tak trochu trápne, ako počúval tie plytké, až bezduché reči, ako keď ste niekde, kde vlastne vôbec nepatríte, ale zásahom akoby zhora sa tam nejako ocitnete. No keď tak človek počúval reči toho farára – pôžitkára, čo sa tam zabával s chlapcami, ktorí stále prichádzali, v jednej chvíli sa ho spýtal: „Počúvaj, a ty si vlastne prečo išiel za farára?“ A on hovorí: „Vieš, ja mám rád dostatok peňazí, mám rád, keď sa môžem voziť na dobrom aute a mám rád, keď sa môžem zabaviť“. Človek tomu nerozumel, ako sa takéto niečo môže diať. V tej dobe v hlbokej viere v ducha uskutočňoval v lesoch obrady, vlastne sa z Malých Karpát preto aj vracal okolo Smoleníc do Trnavy. Keby takého človeka postretol vo svojom okruhu, poriadne by mu vytrel žalúdok. A tento pôžitkár tu káže v kostole ako farár? Na tomto príklade vidíme, že ľudia s poctivejším, ale aj s lajdáckejším prístupom sa nájdu v rôznych spoločenstvách .
Nie , tento článok nie je nejakou prvoplánovou kritikou cirkvi. Cirkev má čo robiť sama so sebou. Nie je cieľom pisateľa rýpať sa vo veciach jej vnútorného nastavenia. Ale v spoločných veciach spolužitia v krajine by mala byť akási širšia dohoda. Občianska dohoda. Nie len presadzovanie záujmov jednej strany.
Za odluku cirkvi od štátu – väčšina kresťanov a všetci pôvodní.
Áno, v tohtoročnom sčítaní sa mnohí hlásili, viac, ako pred 10 rokmi, k pôvodnej duchovnej kultúre v širšom zmysle. Patrí k tomu kolobeh výročných sviatkov i udalostí v živote človeka, súčasťou prírodného duchovna je aj prírodné liečiteľstvo, ľudové i novodrevné vedomectvo, teda nie je to v cirkevnom zmysle „náboženstvo, je to duchovná kultúra a teda duchovno, ktoré je súčasťou národnej kultúry. Avšak toto vedomé hlásenie sa k vlastnej duchovnej kultúre,k ktorá bola po vyše tisícročie zakazovaná, alebo vytesňovaná, by nemalo byť podmienkou pre zlepšenie pomerov v slovenskej krajine, či iných porovnateľných krajinách Európy. Predsa slobodné jestvovanie národných kultúr v širšom zmysle, ale teda aj s prvkami pôvodného duchovna, ktoré pretrvali a mnohé sa ďalej rozvíjajú, by nemalo byť podmienené nejakou cirkevnou registráciou. O vedomom prístupe niektorých európskych národov k vlastnej duchovnej kultúre vrátane predkresťanských, či súbežných pôvodných prejavov, sa môžeme presvedčiť na príklade pobaltských, či severoeurópskych národov, ktoré majú niektoré pôvodné sviatky uznané ako štátne sviatky alebo ako pamätné dni. V školách majú výuku o duchovnách a nie vyučovanie jedného náboženstva. A vrámci tejto výučby sa učia aj o svojom pôvodnom duchovne. A nemajú také právne obmedzenia, ktoré sú v rozpore so slobodou vyznania, akou je napr. na slovensku tzv. „Vatikánska zmluva“.
Za odluku cirkví od štátu je podľa prieskumov väčšina slovenských kresťanov. Nuž – v tomto sú s nimi zajedno aj tí, ktorí si ctia pôvodnú duchovnú kultúru. Pretože neodluka znamená v spravodlivej spoločnosti neoprávnené postavenie jedného duchovného prúdu, ktorý využíva svoje nadradené postavenie na úkor iných, v rozpore s prirodzeným poriadkom sveta.
-možné pokračovanie_
Podobné články:
Druhá strana svätej mince https://www.zemosvet.sk/druha-strana-svatej-mince-konstantin-a-metod-zakazali-povodnu-kulturu-nasich-predkov-a-ustanovili-nabozenske-prenasledovanie
Odluka je vecou cti https://www.ved.sk/RC.odluka.cirkvi.vecou.cti.htm
ŠTÁTNA NEÚCTA K DUCHOVNU PREDKOV a Výzva na uznanie našich pôvodných sviatkov
Žiadni pohania – citát z (Výzvy na zachovanie našej duše) Výzva na záchranu našej duše
PREČO ŠTEFAN KRÁĽ ZA SVÄTÉHO VYHLÁSENÝ BOL
