Okruh SLOVO – 2. časť náčrtu vedomeckého vzdelávania

Slovo je podstatný prostriedok dorozumievania a vzdelávania.

Preto sa snažíme pracovať so slovom aj hĺbkovo. Napríklad – s pomocou poznania a spoznávania koreňoslovia slovenského jazyka, teda – aj s pomocou znalostí etymológie. Práca so slovom nám tak odkrýva nové priestory našej jazykovej a duchovnej kultúry.

Slovo, slovná kultúra je nielen dôležitý odborný, ale aj citový prostriedok, ktorého zvládnutie umožňuje hlbšie porozumenie. Je teda dôležité nielen rozumové pochopenie významu slov, ale aj zvládnutie jeho používania, prostriedku udržiavania a pestovania dobrých spoločenských vzťahov.

Vo vedomeckom vzdelávaní pre školákov používame aj „žiari-písmo“, ktoré má spájanú i nespájanú podobu a obe sú nápadne podobné.

Pri rozvoji jazykových schopností je dôležité pestovať nadšenie pri spoznávaní a používaní slov a jazyka. Dosahovanie výsledkov jazykovej kultúry sa snažíme s deťmi prežívať ako dobrodružstvo.

Dbáme na vedomé používanie slova. Snažíme sa zo svojho jazyka vylúčiť nepravdivé zvraty, ako aj slovné prejavy, ktoré sú, alebo by mohli byť zdrojom neporozumenia a ubližovania.

S pomocou jazykových prostriedkov cvičíme a rozvíjame obrazovosť a obrazotvornosť. Slovný svet nie je odtrhnutý od skutočnosti, nie je to len niečo nepravdivé, slová sú nositeľmi sily a s touto silou sa snažíme narábať. Vedome. Podporujeme zušľachťovanie svojej kultúry a vnímame, ako toto šľachtenie ovplyvňuje náš duševný život. Pozorne vnímame slabšie stránky nášho slovného prejavu a snažíme sa o ich zdokonaľovanie.

Sledujeme v slovnom prejave spätné väzby ako spôsob sebavnímania sebapoznania. Pestujeme schopnosť vnímať svoje vlastné slová a upresňovať zjavne nepresné a nedokonalé slovné prejavy. Dbáme o zrozumiteľnosť slovného a písomného prejavu. Učíme sa správne vyslovovať slová a s rozšírenými znalosťami koreňoslovia vieme vysvetliť, prečo sa napríklad slovo dub píše s „b“ na konci – v dávnej slovenčine a staroslovančine to bol do^mbъ . Prípadne – prečo máme „y“ – napríklad slovo býk sa v staroslovenčine vyslovovalo ako bykъ (y vyslovíme ako jer a ъ ako prednú polohlásku). Snažíme sa vždy odpovedať učiacim na ich otázky a pokiaľ na ne nepoznáme odpoveď, tak sa snažíme zaznačiť si ju a nájsť s pomocou dostupných zdrojov. Pestujeme vzájomnú dôveru a uvedomujeme si, že na vzájomnom porozumení – s pomocou slova – záleží.

Koreňoslovie môžeme použiť aj pri vysvetlení iných – hlavne indoeurópskych jazykov. Napríklad  – slovanské slovo „vec“ súvisí so slovom „veta“ , a „vetiť“, teda hovoriť, s čím súvisí aj staroslovanský snem „veča“ a názov obce Veča (pri Nitre). Názov slovanského snemu „veča“ a vetenie je podobný súvis, ako slovo parlament a francúzske parlé (hovorenie). Kým anglické  Thing (vec) súvisí so slovom think (myslieť). Aj takéto, alebo iné koreňoslovné črepinky môžu podnieť hlbšie skúmanie jazyka . Alebo – napríklad – slovenské „mier“ súvisí so staroslovenským „mir“ (svet) – vesmír (všehomier) a to súvisí s ruským mir vo význame svet, to všetko zo praeurópskeho významu „dobrý“. Alebo – svet znamená svetlý a od staroslovanského svetla (cvet) je aj dnešný kvet. Malé, ale dôležité správy o povahe jazyka a jeho skrytých, či odkrývaných súvislostiach.

ZVUKOVÁ CITLIVOSŤ

Vnímame, ako tá istá veta povedaná rôznymi spôsobmi, s rôznym naladením, má rôzne účinky. Tento jav skúmame. Pracujeme s prízvukmi i so spevavosťou reči. Pracujeme s výrazným a jemným tónom, striedame ich podľa vhodných živlov…

Vnímame slovné prejavy iných ľudí ako svedectvo o ich zmýšľaní a stave. Učíme sa chápať slovné prejavy iných aj vtedy, keď je to nepríjemné a túto schopnosť podporujeme aj u iných.

Snažíme sa znížiť prehnané slovné prejavy, kladné, i záporné. Strážime dobrú mieru. Snažíme sa priveľmi neprikazovať a taktiež prehnane neďakovať  za veci, ktoré sú pri dobrých vzťahoch prirodzené. Pestujeme v dobrom chválu, ale nie povyšovanie.

Aj keď v celostne vedomom, prírodnom vzdelávaní, pracujeme v prepojených predmetoch (oblastiach) vo veľkých aj malých kruhoch,  jazykové schopnosti rozvíjame neustále. Tak, ako dieťa, ak sa už raz učí chodiť, skúša to každý deň, tak aj človek na ceste jazykového zušľachťovania ak už raz začne, je dôležité, aby nevyšiel z cviku. Platí to hlavne pri malých deťoch, ktoré sa učia písať. Preto sa napríklad po príchode z prác na pozemku snažíme, aby dieťa napísalo svojich niekoľko riadkov zážitku, prípadne potom niečo z toho aj nakreslilo, čo vníma v radostnom vzdelávaní ako „oddychovku“ po písaní. Takto máme „zokruhovaný“ odborný predmet (užitú prvouku, či užitý prírodopis) s jazykom (písaním, slohom) a kreslením. Ak spievame pieseň súvisiacu s prácou (činnosťou), prepájame tieto odbory s hudobnou výchovou a ak k tomu pridáme aj tanec, napríklad s divadelným, alebo žartovným tancom, tak v tom máme aj mierny telocvik.  Ak pritom použijeme zvykoslovie – jarné sviatky, dožinky, priadky…, tak to máme zokruhované s etikou a vlastivedou.

Od útleho veku pomáhame rozvíjať rečové schopnosti. Schopnosť správne vyslovovať slová možno cvičiť a vylepšovať v každom veku.

Snažíme sa o spájanie citových s významovými rovinami jazyka. Napríklad – pri pozdrave „dobrý deň“, sa snažíme naozaj priať iným dobrý deň a toto vedomstvo sprostredkujeme aj iným.

Výučbe slova prospievajú koreňoslovné hry. Napríklad na slovo a slovný koreň „zem“ sa nachádza v desiatkach slov  – od zemegule, čiernozeme, hnedozeme až po zemeguľu a pozemšťana. Môžeme hrať napríklad hru – dokola – každý povie jedno slovo s daným koreňom. Tých , ktorých nič nenapadá, jednoducho povedia prídavné mená v rôznych rodoch, odvodené slová… Zbehlejší sa tešia na perličky a každý si príde na svoje. Tejto hre sa dá učiť a môže sa rozvíjať celé roky.

Slovná kultúra je prepojená s hudobnou. Snažíme sa vyberať také piesne, ktoré majú slová (texty) zladitelné s vhodným duševným vývojom a vylúčiť piesne s neželaným slovným účinkom. V prípadne doplnenia slôh  ľudových piesní (čo je v ľudovej kultúre prirodzené) sa vystríhame moderných, cudzích slov, ktoré pôsobia neprirodzene. Kým pri novom hudobnom  prejave sa to tak javiť nemusí. Dbáme však o prirodzenosť reči, slovosledu, vystríhame sa úradníckym krkolomným novotvarom. Rozprávame tak, aby nám (z hľadiska prirodzenosti reči) mohli rozumieť aj starí ľudia a deti.

Od útleho veku podporujeme u detí schopnosť vyrozprávať príbeh a tiež nadšenie pre zapamätanie si už vyrozprávaných príbehov. Tieto môžu súvisieť so zaujímavými, aj nedávnymi príbehmi. S dávnymi bájami, príbehmi predkov, s príbehmi z detstva, z literatúry… Týmto si upevníme priateľský vzťah ku dieťaťu. Pestujeme aj schopnosť vyrozprávať príbehy z denného života – hlavne ak sú poučné.

Na sklonku učebného dňa, ak pracujeme v zokruhovanom vzdelávaní, si môžeme pohovoriť o zaujímavých zážitkoch toho dňa. Tým podporujeme pamäť, aj zdravé – dobré myslenie, cítenie a uvažovanie.

Snímky: pisateľ