Pílenie dosiek z kmeňa stromu – práca pre jedného muža

V prastarých časoch – pred výrobou dosiek – sme stavali nábytok inými spôsobmi. Úložné priestory, police, prične, lavice i stoly možno spraviť s použitím kadlubov, kadluboviny, žrďoviny, haluziny i prútoviny vhodne naukladanej a naviazanej lykom, hužvami, povrieslami, povrazmi, remencami či štiepanými prútmi i prútovými lubmi. Veď košíkárstvo pochádza z doby kamennej a i keď pazúrikovou sekerou možno zoťať strom, dosky s ňou asi nenarobíte. S vynálezom kovovej sekery sa veľa vecí posunulo. Kovovou sekerou a klinmi, hoci len drevenými, nielenže rýchlejšie rozštiepite guľatinu na dve polovice, ale ak je sekera dobre tvarovaná, viete štepy aj pozdĺžne opracovať.

MEDZI ŽRĎOVINOU A MASÍVOM

Prvé doskovité drevá získal človek jednoducho tak, že guľatinu – tenký strom – osekal podobne, ako predtým orezal liesku – z dvoch protiľahlých strán. Z jednej guľatiny jedna „doska“. Ale keď dokážeme guľatinu pekne rozkáľať na dve časti, čo možno dosiahnuť aj bez sekery, s dobre brúsenou sekerou vieme oba štepy okresať z dvoch strán. A z jedného stromu máme dosky (fošne) rovno dve. Čo robí lubový košikár s nožíkom v malom – z prútov – to pratesár so sekerou – vo veľkom – z kmeňov stromov. Šetrnejšie je robiť užšie dosky z tenších kmeňov, ako sa trápiť zo zbytočne hrubými. Iná polievka je, keď máme v ruke peknú pílu – pradávnu, bezrámovú bruchatku. Tou dokážu šikovní pilčíci vypíliť dosky aj z hrubšieho kmeňa. Buď ho oprieme o inú kladu, aby sme dosiahli šikmú polohu vhodnú pre pílenie dvoma chlapmi, alebo – ako to robili stredovekí lodiari – jeden stojí na kmeni a druhý pod kmeňom a tak ho pília na dosky. K rôznym starovekým zručnostiam sa ešte živo vrátime. Lenže predstavte si, že ste v hore sám. Dnes. A máte „len“ motorovú pílu. Kmeň stromu je spadnutý v úvale.

Najprv treba z kmeňa obiť a okresať ľad.

V najhrubšom mieste je kmeň široký takmer pol metra. Tenší priemer je 45 cm. Práve vo zvislej rovine. Človek uvažoval, čo s tým drevom. Nechať ho zhniť by bola škoda. Popíliť a rozkáľať na palivo tiež – osika nakoniec až tak výhrevná nie je. Po spadnutí stromu človek kôru kmeňa nasekol , aby sa drevo príliš nesparilo. Pri napílení vidno, že vnútro je pekné farebné, spestrené drevokaznou hubou, ktorá však jeho pevnosť viditeľne neohrozila. A čo je dôležité – drevo nie je spukané. Z toho by bol pekný nábytok. V izbe si človek v období pustovníčenia vyrobil nábytok zo stĺpoviny, prútov a štiepancov. K domu neviedla iná cesta, ako strmý chodník a tak na horskej samote vyrábal z toho, čo bolo poruke. Teraz sa časy zmenili. Preoraná strmá lesná cesta pustí Ladu Nivu s vozíkom, ba aj Vétrieska by sa sem vyšplhala, dosky už možno doviezť. Alebo vyrobiť pojazdovou pílou. Ale nie z tejto osiky – z úvalu ju len tak ľahko nik nedostane. Ale – taký kuchynský stôl z masívneho dreva, to by bolo niečo. Alebo ďalšie police. Alebo posteľ z masívu. Prvá bola z prútov naviazaných na dvoch žrdiach. So slamníkom na rohoži. Ale – predsa len – jak pevnie a rastie usadlosť, tak pevnie a rastie i „nábytok“.

Kmeň v pozadí človek rozpolil sekerou bradaticou (tá hore na snímke). Klát v popredí rozpílil – vidno v ňom pôsobenie drevokaznej huby, ktorá oslabila vnútro kmeňa tak, že z neho možno vyrobiť len kadlub – dutú nádobu alebo bubon.

Pohubenú časť možno ľahšie vypíliť.

Výhoda je, že kadlub nespuká.

Dve vedľa ležiace osiky sú vo vnútri pohubené. Huba ich už stojace nahlodala tak, že len na kadluby budú. Na jar z nich urobíme bubny a sypanice. Ale tuto, aha, tá najhrubšia, tu padla rovno do vlhkej rokliny. V tej vlhčine je mokro a voda je tam teplica – zem je zmrznutá len navrchu. Bude sa dať podkopať. Človek odmeral kmeň od prieskumného rezu po koniec rovnej časti – je to takmer tri a pol metra. Chvíľu hútal a napol dvoma klincami šnúru tak, aby spravil stredový rez po dĺžke dvoch metrov. Na pílu nasadil veľkú lištu, ktorou pílil kadluby pre včely. Účinná dĺžka lišty bola 45 cm. Píla prepolí kmeň až v kolmej polohe. Úplne natesno. Reťaz s hranatými zubami. Pekne ju nabrúsil. Olej na reťaz – jedlý, slnečnicový. Prírode neškodí. Poniže v úvale je napájadlo pre zvieratá. Naštartoval pílu a keď sa zohriala, pustil sa do rezania.

AKO PODĽA ŠNÚRY

Do vyrezanej škáry najprv vsunul latku, aby bol jasne viditeľný uhol rezu a chvíľku hútal. Vypíliť trojcentimetrovú dosku by nebolo múdre, lebo po ohobľovaní – po ručnom pílení by bola pritenká. Ale keby viedol rez po každých 7 cm, samotný rez zhltne aspoň centimeter. Doska by teda bola hrubá do 6 čísel. Takúto fošňu keď z oboch strán ohobľujeme – po ručnom pílení a miernom pracovaní už trochu ustáleného dreva treba rátať do centimetra straty na každej strane. A máme z nej 4 cm hrubú dosku. To je ešte stále pekný masív. Široký cez 40 cm – také fošne tu na pílach ani nezoženiete. A tak človek nastrelil šnúru na ďalších 6 cm zostatkovej hrúbky dosky. Prvé dva rezy sa javia pekne pravidelné. Prvá doska je načrtnutá. Pôjde to.

Pri tretej late si povedal, že nareže dosky nie len na dva metre dĺžky potrebnej na posteľ či na bok police, ale celú dĺžku – čo vychádzalo takmer na tri a pol metra. Už totiž bolo isté, že kmeň sa dá podkopať a že práve tam nie je zem tak silno zmrznutá. Podkopávanie krompáčom trvalo po kúskoch tak polhodinu. A tak postupne ponarezával celý strom – podľa napnutej šnúry. Nakoniec prišiel sviatok – odpíliť z kmeňa prvý okrajok. A po ňom prvú dosku. Odpílil aj ďalšiu fošňu a potom to isté z ľavej strany, kde to šlo ľahšie vďaka pohodlnejšiemu opretiu píly. Nakoniec ostali len dve stredové dosky – ten postup zvolil pre rovnováhu klátu, aby sa pri rezaní z jednej strany nevyvalil na bok. A tie posledné dva pásy dreva, inak stále poriadne ťažké, trochu ponadvihol pákou, podložil brvnom, podkopal, očistil kôru sekerou od zeme, aby sa píla nestupila, odpílil od primrznutého „pníka“ a – prepílil. Celý kmeň bol už „zdoskovaný“. Jedna taká fošňa však vážila o dosť viac, ako urastený chlap a tak si povedal, že ich nebude vyťahovať z úvalu, ale ich tam nechá preschnúť. Aspoň do jari. Ale už pekne – naskladané – poprekladané latkami. Na jar by mohli byť tie dosky o poznanie ľahšie. Potom ich – suchšie – ľahšie ohobľuje. Drevo už má len neviazanú vlhkosť, kmeň tu ležal takmer rok s pozakresávanou kôrou a teda mal by doschnúť o dosť rýchlejšie, ako keby bol surový. Veď dosky zo surovej osiky by sa aj viditeľne krivili. A neboli by tak pekne vyfarbené. Hľadiac v duchu na „trendy“ dosku drahej gitary z fľakatého bahenného jaseňa, máme tu niečo podobné. Peknô aj na hliadzu, veru.

No, uvidíme na jar. Už bude jasné aj to, čo z dreva vznikne, lebo v hore je ešte kde-tu čo-to kedy-tedy ako-tak dobré spadnuté. Tak – pri troche šťastia – bude v tejto práci pokračovať.

Snímky: ŽS a Ladomíra