Pred niekoľkými dňami istý politik vyniesol správu, že trestné oznámenie na novinára Petra Sch. za podnecovanie nenávisti voči skupine obyvateľstva je zamietnuté, pretože články tohto strednoprúdového internetového denníka sú viditeľné len pre predplatiteľov, teda pre tých, ktorí si ho zaplatia. Mnohí vedia, že ten redaktor narábal nadmieru útočným (agresívnym) spôsobom.
Neočkovaní by podľa neho mali byť trestaní ma majetku a slobode … a ich znevýhodňovanie „malo by byť až brutálne, aby bolesťou až zavýjali“ … mali by podľa neho „kvičať ako svine na bitúnku“ Inde zas označil neočkovaných za dobytok s teľacím IQ, na ktorých treba poriadne dlhý bič, (v inej, miernejšej časti svojich výlevov písal o „dvojcifernom IQ“ a v iných článkoch sa pohrával s prirovnaním neočkovaných k pohlavným ústrojom, sviniam a podobne. Vlastne by sme si to celé v dnešnej – nenávisťou prešpikovanej podobe – mohli aj nevšímať a povedať si, že ľudia so skutočne vyšším IQ a aspoň priemerným EQ takéto nemajú potrebu takýmto spôsobom napádať vyše polovicu slovenských občanov. Mohli by sme si pripomenúť, že IQ je hodnota, ktorá je v skutočnosti skúmaná a meraná nie škriepivými nenávistnými novinármi, ale vedcami z odboru psychológie, a že nie je známe nijaká štúdia, ktorá by dokazovala, že ľudia, ktorí uprednostňujú pestovanie prírodnej imunity voči chrípkovým (respiračním) ochoreniam a nepodrobujú sa biochemickým zásahom do tela, by mali mať (z akého už len dôvodu?) nižšie IQ.
Má to však jeden háčik. Šlo predsa o veľmi známe strednoprúdové médium, ktoré samo seba považuje za vážne (seriózne). A tak azda nikoho neprekvapilo, že na redaktora bolo za (podľa mnohých fašizoidný) obsah článkov vznesené obvinenie. Prekvapivé skôr bolo, keď sa verejnosť dozvedela (pred niekoľkými dňami), že vyšetrovatelia vraj usúdili, že nie je dôvod na trestné stíhanie, pretože obsah denníka je prístupný len pre tých, ktorí si ho zaplatili. Pričom článok dokázateľne šíriaci nenávisť vyslovene nechutným spôsobom, útočiaci na ľudskosť, hanobiaci za presvedčenie či zmýšľanie o spôsobe udržiavania zdravotného stavu či životosprávy, bol v jeho najnechutnejších vyjadreniach citovaný mnohými inými médiami. Zdôvodnenie trestného nestíhania tým, že články média, ktoré ho uverejnilo, sú len pre predplatiteľov, je nie len smiešne, ale aj urážlivé voči občianskym, ústavným právam. Predsa od roku 1989 bolo voči novinárom a ich redakciám vznesené obrovské množstvo žalôb a vyšetrovatelia ich vyšetrovali bez ohľadu na to, že ich noviny si čitatelia museli kúpiť. Je azda nejaký ďalší prevrat, ktorý by mal zmeniť chápanie ústavných práv a umožniť šírenie nenávisti médiám s platenými článkami tentoraz v neprospech rovnakého prístupu v práve? Boli súdy, a boli aj odsúdení novinári či redakcie a bolo úplne bezpredmetné, že noviny nerozdávali zadarmo, ale ich predávali za poplatok.
PRE OBCHODNÍKOV SO SPRÁVAMI UŽ ZÁKONY NEPLATIA?
Ide o to, že správy boli zverejnené, ak áno, ich autori niesli plnú zodpovednosť. To by napríklad na koncertoch, na ktorých sa platí vstupné, mohol kadekto šíriť nenávisť voči skupine obyvateľstva a vyšetrovateľ by operoval že nič sa nedeje, lebo tam je vstupné? To naozaj?
Veľké množstvo občanov sa domnieva, že právo je čím ďalej, tým viac uplatňované výberovo (selektívne). Určité médiá môžu, určité nie. Za určité názory či práva hanobiť možno, za určité nie. Novinárska etika značne poklesla. A nehovoríme o bulváre, pre ktorý nikdy nebola silnou stránkou, ale o strednom prúde (meinstríme). Pisateľ v posledných rokoch dvakrát písal žiadosť o uverejnenie reakcie na článok v internetovej podobe médií Pravda a SME. Raz šlo o osobné napadnutie (bývalý šéfredaktor školený za socializmu v Moskve ho bez dôkazov obvinil zo lži a napadol za „pohanstvo“ a v druhom prípade šlo o zastupovanie „rodnovercov“, ktorí podľa denníka SME mali poskytovať krytie neonacistom a pisateľ na to poskytol vyjadrenie, predstavujúc pohľad na vec z hľadiska rodného duchovna. Články redakcií boli uverejnené v elektronickej podobe , ale opačnú stranu neuverejnili. Jednoducho nie. Etika? Pravda? Česť? Kde?
STRATILA SA ETIKA?
Pisateľ si spomína, že neraz počas svojej novinárskej činnosti v 90. rokoch, vtedy ešte v tlačených novinách, mali sme na stole stanoviská opačnej strany a dávali sme ich do tlače – či už v plnej, alebo v krátenej podobe. Buď v ohlasoch, alebo na tej istej strane, ako vyšiel článok. Bolo to vtedy – bežné. A pritom aj vtedy boli rôzne názorové tábory, prúdy, boli aj škriepky a sporné témy, tak isto, ako dnes. Ale nikto neoperoval, že to bol len článok, pre tých čitateľov, ktorí si ho zaplatili… Ako je to teda dnes? V období elektronických médií už občianske práva a „novinársky zákon“ neplatia? Alebo – platia len pre tých, ktorí na médiách nezarábajú? Tí, čo články predávajú, obchodníci so správami môžu všetko? Slušnosť a etika sa stratila?
Ako kde. Novinárska etika sa celkom nestratila. Ale je pozoruhodné, ako sa stráca aj zo strednoprúdových médií. A zvlášť v elektronickej dobe, keď už len niektoré témy sú dôvodom na automatické zablokovanie tých, ktorí nevedia chodiť v „mediálnom biznise“. A triezvym občanom len ostáva dúfať, že – napriek vybudeným citovým vzdutiam a vzájomnej nenávisti v rôznych názorových prúdoch – sa nenávistný prístup nezmocní aj toho priestoru, ktorý bol – aj keď často len v malej miere – vyhranený aj pre názorovú rôznosť. A ten priestor bol aspoň trochu pootvorený aj pre opačné názorové prúdy, v ktorých sa – aj keď to niektorých menej rozhľadených redaktorov s nenávistným slovníkom prekvapí – tiež zvyknú prirodzene pohybovať ľudia nielen so slušným intelektuálnym výkonom, ale aj s vyvinutou schopnosťou chápať ľudí iných nazeraní.
O uplatnenie a ochranu občianskych práv a rovnosť pred zákonom sa neskončil.
Ak chcete podporiť našu redakčnú činnosť, môžete prispieť jednorázovým darom, alebo trvalým príkazom tuto: CHCEM PODPORIŤ
