PLODY LETA A DOZRIEVANIE V PRIAZNI MATKY ZEME

Som prevtelený duch divocha, ktorého si prenasledoval.

Je leto. Čas dozrievania plodov, hojnosti, čas, keď netreba kúriť. V tomto období je niekedy v meste neznesiteľne teplo. Horúčavy nad rozpáleným asfaltom, či v panelových bytovkách si človek pamätá z času svojho pobytu v civilizácii. Tuto, vo vrchoch, horúčavy neznesiteľné nie sú. Je tu prameň, voda, človek si niekedy ľahne ku večeru do veľkej vane, na zatrávnenej rovinke pod domom. Vychutná si vlažnú vodu, ktorú ohrialo letné slnko. Niekedy sa pri ňom čapkajú aj dvaja malí vrchári. Ten najmenší ešte nehovorí, ale už sa veselo čapká. Vodu miluje. Ak niekedy vypadne elektrika, tak  kdesi v hĺbke duše sa zjaví radosť z toho, že sa vlastne nič zvláštne nedeje. Vtedy je človek viac v lese, v duši je takisto oslobodený.

Plody z hriady naše každodenné daj nám dnes…

A už sa ďalšie zapaľujú.

Ak v zime bola „zásada“, že v jedle má byť aspoň jedna naša surovina, teda vypestovaná na Medzi, tak teraz je to celkom iné. Prejdú celé dni a človek je takmer len a len to, čo vyrástlo na hriadach, to, čo priniesli kozy a ovce. Kozí syr. Pekne osušený, jemne zrejúci, k uhorke. Uhorky sú zázrak. Vyrastú hoc aj na suchej hriade a pritom sú mokré. Najlahodnejšie sú, keď sú menšie. Dobre prerastené zaváračky, ktoré nezavárame. Lebo najlahodnejšia je surová. Mňam. No a potom, keď sú väčšie, sú dobré aj od smädu. Nie že by sme tu nemali dobrú vodu, ale z uhorky sa aj naješ. Ani nesolíš, najchutnejšia je taká, ešte tmavá, trošičku rapavá, s neopísateľne dobrou chuťou. Môžeš ju jesť aj rovno na hriade. Tu je všetko čisté. Žiadna chémia, žiadne zakliatie v umelosti. Pod zeleninou je vrstva prikrývky z trávy a sena, takže uhorky sú čisté. Aj rajčiny. Inak rajčiny, ktoré sme mali od semiačka, hoc aj z menších priesad spoza okna, sú otužilé, na rozdiel od niektorých rajčín vyrastených z kúpených priesad. Rajčina v raji, v raji rajčiny. Dobre sa to pamätá. Nie paradajka v paradise, ale rajčina v raji. To rajské je také doobla, zaokrúhlené, ako rajčina. Človek už nie je zaokrúhlený. Keď jedol jedlá z obchodu, nevedel ich celkom stráviť a vytvorila sa vrstvička tuku. Teraz už ten tuk tak netreba. Načo? Veď je teplo. Veď si v raji. Drina, pot, mozole, tvrdá práca na hriadach priniesla svoju úrodu. A je to asi prvý rok, od obdobia pustovníčenia, čo je človek znovu sebestačný. Lebo je nás tu už viac, aj hriady musia byť rozložitejšie, aj syra a iných pochutín musíme mať viac a teda aj kôz máme pomerne veľa. Niekedy je tu nával. Človek už nerobí tábory, ale aj tak nás tu bolo minulého týždňa zo desať. Zas až toľko jedla nedopestujeme. Keď človek kope nové  hriady, sme tu viac-menej sami. Návštevy niekedy poplejú. Také šikovnejšie.

Ktože si tam leží na tráve? Horkýže uhorky. Riadne uhory sú to.

Takže rajčiny, tie skôr sadené, sú vyviazané na dvojmetrových paliciach. Tvoria už v záhrade pod stodolou taký malý lesík. Niektoré sú menšie, medzi na jar zasadenými ríbezľami, tie už rodia červené plody, veď rastú v slnečnej pasci. Prarajčiny, tie malé, drobné, chutnučké, vytvárajú súvislý porast od včelínom. Hoc vo vrchoch, ale urodia sa tu aj papriky, samozrejme, rôznych druhov. Človek v tejto dobe vôbec neje chleba. V miske má pražmo – raž i pšenicu od svojich známych, tiež prírodne pestované.  Ale aj pražmo si človek pochrumká len tak raz za týždeň. Cibuľky ešte máme košík. Aj cesnak sa urodil, ale dokúpili sme veľa cesnaku na zimu, od Bohumerovho otca, čo pestuje niekoľko druhov. Lebo Vidimír by sa mohol volať aj Cesnakomil. Človek tak odhadne, že za rok nespotrebuje menej, ako poriadne veľký mech cesnaku. A to len ten surový, k jedlu, to, čo je vo varenom a v syrových nátierkach, je vlastne len prídavok.

Zátišie čo poteší. Ani deň bez zátišia.

Reďkovky, čo sa sami vysiali

Reďkovky, tých máme zo šesť hriadok a asi toľko aj druhov. Červené, biele, čierne, guľaté i podlhovasté. No a potom ešte v starých hriadach sa vysiali minuloročné – samé a skrížené – všetkých možných odtieňov. A tie sú najväčšie a najotužilejšie. Mali by sme uschovať ich semená. Z reďkvičiek človek miluje aj vňať a listy. Tie sú  také trochu korenisté, dobré k syru i k inému jedlu. Vlastne po tieto dni človek okrem zeleniny je takmer len kozie syry a raz za niekoľko dní aj vajíčko, ak ho v sene nenájde ako prvý kocúr. Okrem toho nejaké ovocie, trochu. Napríklad čučoriedky skončili, dnes sme dozbierali posledné ríbezle a teraz pôjdu slivky, tých je tohto roku málo, ale budú jablká, lebo máme vysokokmenné stromy a tie neomrzli. Aj hrušky budú nejaké. No, ale rátajme len s tým, čo je. Tekvice pečiarky sme zasadili neskôr a tak musíme na ich chutné plody ešte počkať. Keďže sú tak na jedenapol árovej novej, azda piatej záhrade, malo by ich byť na celý rok. Ale nechváľme deň pred večerom.

Zemiaky rastú pekne. V tomto roku sme ich zasadili najviac bežným spôsobom – do riadkov. Minulého roku boli pod prikrývkou sena, myši sa k nim ľahšie dostali. Dobré je vedieť viac spôsobov pestovania. Človek spravidla používa viacero spôsobov súbežne, pokiaľ sa niektorý nejaví ako výrazne lepší a to v každom roku.

Aby to nevyzeralo prehnane rozprávkovo, človek sa musí priznať aj k neúspechu. Mrkva. Mrkva je veľmi citlivá nielen na burinu, ale hlavne na to, kedy ju treba plieť. Keď ju včas nevypleješ, prepadne pochmúrnym náladám a nenájdeš z nej ani nitku. Predáme syr, kúpime mrkvu. V budúcom roku si nastavíme budík, aby bola vypletá presne tak, ako si to vyžaduje.

Dom už pekne obrastá viničom.

No a hrozno. Vinič na dome tohto roku pekne zarodil Odvďačil sa za oplotenie – už ho netrhajú kozy, trháme ho my. Bobuľky sú sladké. K jeho koreňom, na vrstvu navozenej hnojnej zeminy, v ktorej rastie aj zelenina, vylievame vodu, ktorú vyliať treba. Bobuľkovník je za to vďačný. Nestriekame ho, i keď to nie je samorodné hrozno. Samorodné zasadené pred rokom a pred dvoma už utešene rástlo. Najviac koreňov, rastie v „mesiačikovej záhrade“, čo je záhrada pod domom pomenovaná podľa svojho tvaru. No a to práve dnes utrpelo stratu. Ktosi neporiadne zatvoril vchod do záhrady a vnikli do nej kozy. Ožrali nielen polovicu ríbezľových sadeníc, tie to rozchodia, ale aj všetky samorodé hrozná. Už boli pekne ostrihané, pripravené na vyväzovanie na priečky agátových kolov. Nič z toho, drevnatenie stoniek bude asi ich jediný tohtoročný úspech. Ostali im púčiky, snáď to nevzdajú. Nemôže byť stále nedeľa. Hospodár je silný trpezlivosťou a vytrvalosťou. Veď oni sa vzmôžu, veď nám ešte zarodia. A práve dnes sa to človeku snívalo. A to nie je len tak. Lebo tie záhrady človek najprv vzhliadol v snoch, kým sa stali skutočnosťou.

Fazuľa spod úľa.

Tá bude trošku štipkavá.

Prírodný človek je to, čo práve je. Keďže sa na to pozerá, dostane na to chuť a potom to je. Takmer všetky zeleniny obsahujú v podstate tie isté látky. Len v trochu iných pomeroch. Podobne aj  takmer všetky ovocia a takmer všetky orechy. Telo si predsa robí zásoby niektorých látok. Nezáleží až tak, o aký druh zeleniny ide, ako skôr záleží, ako bola pestovaná. A uskladnená. Napríklad taká uhorka. Včera ich zjedol človek zo päť, len so syrom a s rajčinou a stále sa ich nepreje. Aké sú lahodné. Je ťažké presne určiť, prečo. Asi nie len spôsobom pestovania, ale isto aj tým, že jeme tie uhorky len chvíľu po tom, čo ich odtrhneme na hriade. Nijaké postreky, nijaké klonovanie,  nijaké ožarovania, nijaké konzervovania, nijaké pastovanie, nálepkovanie, nijaké veľké prevozy. Prírodný človek nemusí v treskúcej zime hľadať jahody, na jar jablká a ani nemusí jesť na jeseň listy medvedieho cesnaku. Je vtedy, keď to je a vtedy je to tak v poriadku.

Niektorý človek v civilizácii blúdi medzi nekonečnými regálmi v oddeleniach veľkoobchodu, ktorý ich neustále prehadzuje a aby ho neboleli nohy, opiera sa o vozík, trpezlivo znášajúc blikotajúce žiarivky a otupujúcu hudbu. V stave kdesi medzi migrénou, miernou epilepsiou,  žalúdočnou neurózou a chronickou únavou vysype pri pokladni svoj mešec, kráčajúc preč s pocitom akéhosi nutného utrpenia spotrebiteľa i spotrebovaného, ktoré spôsobuje ani nie tak potravinový pud, ako skôr vesmírna nutnosť jedenia. Alebo – žeby to spôsobovali len naše civilizačné spôsoby? Človek je rád, že sa v tomto živote presunul, suchársky povedané, z miesta B do miesta A. Nebolo to prvoradým životným cieľom. Prišlo to popri duchovnej ceste. Veci zapadli do seba. A podal zvestovanie o tom, že aj negazda sa môže spojiť s prírodou a zabezpečiť  základné prírodné hospodárenie. So všetkou úctou a vedomím o svojej nedokonalosti môže žiť spolu s rastlinami, živočíchmi, na Matke Zemi, v priazni živlov, v súlade s prírodnými i posvätnými silami.

Tá bude viac, ako trošku.

Človek neplánoval, že sa stane gazdom. Ale stalo sa tak, lebo sa tak stať zákonite muselo. Čo bude zajtra?

Zajtra bude dnes.

Áno, človek si istým spôsobom ctí i civilizáciu, ktorá mnohým ponúka útočisko. Ale v hĺbke srdca a vo vedomí si plne ctí náš pôvodný, celostný divý svet, milovaný svet divov, na ktorý táto civilizácia z útočiska útočí. Ja som on. Som prevtelený duch divocha, ktorého si prenasledoval. Oslobodil sa v ďalšom živote, aby ti niečo ukázal. Aby ukázal svet, ktorý je. Svet života a smrti, ktorá je bránou k ďalšiemu životu. Svet úcty k živému. Svet, v ktorom je hnoj svätejší, ako konzervačné látky spotrebného oltára. Svet, v ktorom je každá voda svätená, keď pramení z tela Matky, alebo prší zo strany nebeskej.  Svet, v ktorom nie je hanbou skloniť sa až k Matke zemi a bozkať jej plodivú tvár. Svet, v ktorom sa aj tvrdí chlapi skláňajú nežne k rastlinkám. Svet, v ktorom svätíme Veľkú  Matku a náš Boh tomu žehná búrkovým kropáčikom. Som vodopád očisťujúci križiakovo svedomie. Polabský Slovan, ktorý onemel. Som nemý, ktorý prehovoril.  Som Turoň, tancujúci v divokom tanci vytrženia. Prišiel som zo sveta predkov. Ukazujem Cestu tvojim deťom. Už vystúpil som na horu a zasadil tam semená, ktorých plody všetky nespotrebujem. Stačí jedno jablko. Na to, aby vyklíčilo jedno semeno. Záplava jabĺk, hora plodov je pre vás, bytosti s lačnými srdcami. Prijmite moje plody – a zaštepte moje ratolesti – hovorí plodivá jabloň, dávna a pamätná odroda.

Chvála za dary z čistého zdroja,

chvála aj bytostiam, cez ktoré prišli.

Čučoriedky zo spodnej záhrady.

No a už zreje do sladka.

Rajčinka žltá jak hruštička.