Slováci oslavujú, ako sa zdá, vznik Československa menej vášnivo, ako vznik Slovenskej republiky. 1. ČSR oslavujú prinajmenšom vlažne, azda aj rozpačito. Je to teda inak, ako v Čechách. Prečo? Dnes, keď od 28. októbra uplynulo práve 99.rokov od tejto dôležitej udalosti, by sme si k tomu mohli niečo povedať.
Pri zrode česko-slovenského štátu boli niekoľkí Slováci, bez ktorých by vtedy ČSR nevznikla. Prvý bol moravský Slovák T.G. Masaryk. Ten vytváral pre spoločný štát Čechov a Slovákov filozoficko-politické podklady, od konca 19. storočia. Tie síce polstoročie predtým už vytváral Ľudovít Velislav Štúr, ktorý nadviazal na Kollára a Hollého, ale v danej dobe, začiatkom 20.storočia, bola Masaryková práca mimoriadne dôležitá. Ako sokol na nebo diania vyletel iný Slovák, nie moravský, ale „uherský“ – Milan Rastislav Štefánik. Napriek chatrnému telesnému vzrastu ho po jeho naliehaní prijali do francúzskej armády, kde v krátkom čase dosiahol vysokú hodnosť – generála. Na vojenskú dráhu sa dal napriek svojmu všestrannému vedeckému a spoločenskému zameraniu, ktoré by bolo hodným námetom pre dobré filmy. Tento človek s neskonale pevnou vôľou, ako hovoria doboví znalci, otváral dvere Masarykovi, pričom jednal so všetkými vtedajšími veľmocami, od západných až po orientálne. V čase 1. Svetovej vojny – vo viacerých štátoch vznikali pod Štefánikovým vedením bojové, česko-slovenské jednotky, známe ako česko-slovenské légie, ktoré boli predstupňom Česko-slovenskej armády. A ako sa hneď po založení republiky potvrdilo, táto armáda bola dôležitá a bez nej by jednoducho Československo svoje územie neobhájilo.
Boli tu teda tri zakladateľské osobnosti , ktoré sa nám vynárajú pri pohľade zvonku: filozof Masarik, praktik Štefánik a úradník Beneš. Všetci traja čulo politicky pôsobili, Štefánik s ohromným diplomatickým nasadením. Vo februári 1916 založili Masaryk, Štefánik a Beneš exilovú Československú národnú radu (ČsNR). Táto činnosť vyústila krátko po kapitulácii Rakúsko-Uhorska, 28.10. 1918 v Prahe, k vyhláseniu Československej republiky. Nezávisle od toho – v podmienkach spravodajskej izolácie, v tom isto čase sa v Martine schádzajú dve stovky slovenských dejateľov, ktorí vyhlasujú Slovenskú národnú radu. Čo predchádzalo tomuto vývoju na domácom javisku?
Dianie na Slovensku bolo tiež nie menej dôležité. Bolo to iné javisko, ktoré pracovalo súbežne. Na rozdiel od slobodne pracujúcej československej exilovej vlády, pracovali Slováci v podmienkach prenasledovania uhorskou vládou.
Pri pohľade dovnútra slovenského diania sa nám popri trojici Masaryk – Štefánik – Beneš vynára ďalšia osobnosť, ktorá sa bezpochyby výrazne pričinila o vznik ČSR a pomohla pre to vytvoriť na Slovensku podmienky: Andrej Hlinka. Ten, (po Černovskej udalosti väznený v maďarskom Segedíne), po následnej prerušovanej politickej činnosti na tajnej porade Slovenskej národne strany 24. 5. 1918, v Martine vyzýva za vystúpenie Slovákov z Uhorska a spojenie s Čechmi v novom štáte. Krátko na to – 31. mája 1918 – sa zjavuje Hlinkov podpis na Pittsburgskej dohode, pod ktorou je podpísaný aj Masaryk. Je to síce ústup od federatívneho usporiadania s črtami personálnej únie, zakotveného v Clevelandskej dohode 22. októbra 1915, avšak vzhľadom na Masarykov podpis sa už javí ako istá vec, že Slovensko bude mať v novom štáte aspoň zaručenú autonómiu. Vyhlásenie Česko-slovenskej republiky v októbri 1918 je vzhľadom na uhorské informačné embargo na Slovensku zatiaľ nejestvujúcim počinom. Dvesto slovenských dejateľov sa v tom čase schádza v Turčianskom sv. Martine na rokovaní o založení slovenského snemu. Takto vzniká – v súbežnom dianí – Slovenská národná rada „ako jediná politická predstaviteľka národa slovenského“, ktorá sa hlási k česko-slovenskej štátnosti. Toto je prirodzený dejinný chod Slovákov, smerujúci v novoveku od vyhlásenia Slovenského okolia na Myjave Štúrovcami a následné povstanie, cez Clevelandskú a Pittsburgskú zmluvu a Martinskú deklaráciu až k Česko-slovenskej republike.
PREČO JE TEDA 1. ČSR NEJEDNOZNAČNÁ?
Takto by sme to mali, dejinne vzaté, strávené a pochopené. Prečo teda Slováci tak prirodzene a s vervou neslávia vznik Československa? Keď na čele štátu bol etnický Slovák Masaryk, za vznik horlili predstavitelia slovenskej národnej, i ľudovej strany, pridali sa i Šrobárovi agrárnici, o československý štát sa snažil aj Milan Hodža a rad ďalších významných dejateľov, ktorých cieľ sa mal s česko-slovenskou štátnosťou naplniť? Veď deti sa učili v škole konečne po slovensky a Slováci mali v názve štátu aj svoje meno!
Po založení republiky sa z pohľadu národných snáh Slovákov vývoj v novom štáte – v rovine dohodnutej samosprávy Slovenska zvrhol. Masarykova vláda ustanovila v rozpore s dohodami pražský centralizmus. Masaryk sa už dávno nepriznával ku slovenskému pôvodu, na rozdiel od dávnejších spisov keď tvrdil: „Rodom jsem Slovák“. Ako nový prezident spoločného štátu spochybnil Pittsburgskú dohodu, i dohodnutú slovenskú autonómiu a o Štefánikovi, ktorý mu spriechodňoval diplomatické jednania, sa vyjadroval ako o „drotárikovi“. Dvaja Slováci, bez ktorých by republika nevznikla – Štefánik a Hlinka, boli odstavení. Štefánika odstavilo pražské vedenie už pred jeho predčasnou smrťou, keď bol v novej vláde vymenovaný za ministra vojny, ktorá práve končila. A teda – kým zachraňoval česko-slovenské légie z komunistického obkľúčenia na Sibíri, iní využili jeho zásluhy a on sa ocitol bez miesta vo vláde (za ministra obrany bol menovaný Klofáč). Štefánikovi životopisci popisujú jeho konflikt s Benešom – do vlasti sa vracal nepochybne nespokojný s politickým vývojom, hlavne s neuskutočnenou autonómiou Slovenska, pričom bol aj za autonómiu Moravy a Podkarpatskej Rusi (tá sa pričlenila k ČSR na základe svojho Užhorodského Memoranda). Štefánik, ktorý sa vracal do novej republiky s „vysúkanými rukávmi“ však už zaúradovať nemohol. Jeho lietadlo sa zrútilo, ako písala dobová tlač, po slávnostných uvítacích salvách. Andrej Hlinka, sklamaný vývojom, keď sa v novej – Československej republike autonómia Slovenska jednoducho neudiala, bol uväznený potom, ako sa chcel zúčastniť parížskej mierovej konferencie – aj za cenu nelegálneho prechodu hraníc (legálne to možné jednoducho nebolo). Takto sa na čas vývoj slovenskej štátnosti zmrazil a v nasledujúcich desaťročiach sa spoločensko-politické dianie vyvíjalo zákonite smerom k väčšiemu národnému sebaurčeniu, v podmienkach, aké boli. V podmienkach poznamenaných nacizmom a komunizmom. A tak sa objavujú ďalšie slovenské národné rady, ďalšie dohody, splnené, i nesplnené, ďalšie štátnosti, ďalšie štátoprávne usporiadania, avšak už vždy odvíjajúce sa na základe javov a snáh, ktoré boli predmetom skúmaní a pnutí dejateľov stojacich pri založení 1. ČSR. Máme tu myšlienky od samosprávnej autonómie, cez federáciu i personálnu úniu (škoda, že nikdy neoskúšanú), až po samostatný štát. Tam, kdesi v onej dobe, aj zdanlivo pochabé sny majú dnes vývinové následky. Spomeňme len myšlienky Milana Hodžu na stredoeurópsku konfederáciu a pozrime sa na dnešnú, akoby nedbalo sa vyvíjajúcu V-4.
Áno, prvý česko-slovenský štát nebol vzorový. Nie je to pre Slovákov svetlý vzor. Ani ten bájny „tatíček Masaryk“. Báje sú pôsobivé vtedy, keď o danej veci až tak veľa nevieme. Avšak – napriek všetkým nedostatkom, národnoprávnym, ale aj spoločenským, o ktorých sme ani v tomto článku nepovedali, napriek tomu všetkému bolo založenie Československa, či Česko-Slovenska, skutočne dôležitou a úctyhodnou udalosťou. Slovákom to pomohlo zastaviť maďarizačné odnárodňovanie, uchovať si jazyk, pestovať svoju správu a kultúru, uchovať si svojho ducha. To všetko dnes potrebujeme, aby sme mohli pokračovať na veľkej ceste k naplneniu dobrých spôsobov, javov a vedomstiev. Za všetko dobré, čo sa vo vtedajších pohnutých dobách stalo, za všetko dobré – chvála!
1 komentár
Čo sú to za nepodarení Slováci, čo si s úctou nepripomínajú vznik Republiky 28.10.1918 ? Asi ich mrzí, že negagocú po maďarsky….Ale Slovač je už taká…ľahostajná, neuvedomelá, nevďačná, neznalá vlastnej histórie.Taká príležitosť, aká sa nám naskytla 28.10.1918 sa sotva bude v budúcnosti opakovať. Rozplynieme sa v Európskej chumelici ako jarný sneh…