Kedysi dávno ľudia cítili, kde je sever. Kde je Slnko o polnoci. Cítili, ako nájsť vodu. Cítili, kde je bažina a kde pevnina. Cítili blížiacu sa búrku i výbuch sopky. Trvalo to dlho, oproti týmto dobám je obdobie takzvanej civilizácie (v preklade z latinčiny občianstva) kratučkým úsekom dejín. Z hľadiska významového by sme mohli úsek nami chápanej civilizácie označiť aj ako obdobie ľudostrednosti. Alebo – ľudostredného obdobia, ľudostrednej kultúry a teda ľudostredného duchovna. Človek sa na toľko zaoberá sám sebou a svojimi túžbami, že stráca spojenie s prírodou, s tým , čo je. Pretože – to, čo je, to je skutočnosť, ako pevnina, bažina, sopka, more, sever, juh, dážď, Zem, Mesiac, Slnko. To, čo je len v našich predstavách, je kráľovstvo, štát, majetok, svätosť kníh a ľudí, predstavy bájne i vedecké. A tiež peniaze a ich ustanovizne, spoločenské postavenie – tituly, to sú naše ľudostredné predstavy. To je niečo, čo sa v prírode nedá zmerať a ani dokázať. To je náš zmyslený svet. Svet, ktorý nás oddeľuje od prírody, od jej skutočného ducha.
Nemajú prístroje a lietajú na istotu. Letia ponad svetadiely a o rok sa vedia vrátiť na to isté miesto.
A aby sme sa z tohto vydeleného sveta prírodného vyhnanstva, do ktorého sme sa sami uchýlili a nazvali ho civilizáciou, aby sme sa z neho dostávali aspoň trochu späť, k prírode, pomáha nám veda a jej vynálezy. Vtáky letia bez kompasu a bez vedcov a kompasov vedia, kam majú letieť, vedia, kde je sever. Tak plávajú aj ryby, tak tiahli aj cicavce, pokiaľ sme im v tom nezabránili cestami a plotmi. Takto cítia vo Všehomíre bytosti zvieracieho a aj rastlinného sveta. Veď aj strom alebo kvet nečíta noviny, aby sa dozvedel, kedy má kvitnúť, lastovička, mravec, či včela nesleduje predpoveď počasia. Ale ľudia civilizácie chcú mať všetko presne vypočítané a dokázané, preto sa tak ľahko mýlia, preto neveria sile, ktorú majú v sebe, zdusenú, zlomenú, zo svojej duše spravili bonsaj. Baníci nezabíjajú potkanov, lebo na rozdiel od nich potkany cítia, kedy prichádza zával a ak utekajú z bane potkany, utekajú i baníci. Námorníci oddávna sledovali let vtákov, keď chceli zistiť, kde je pevnina, vypustili z klietky okrídlenca, ten u našiel aj v hmle alebo potme. Ale používajú kompas, lebo v ošiali vidiny po zbohatnutí zabudli, kde je sever. Kráľ má svojho hvezdára. Poľnohospodári majú správy a tabuľky, lebo už nie sú spojení s prírodou natoľko, aby vycítili, kedy siať. Malomeštiaci si zakladajú na tituloch, keď nie sú po ruke skutočné dôkazy múdrosti. Ak už nemajú výhody v prírode, v ktorej by ťažko prežili, chcú ich mať aspoň v skleníku takzvanej civilizácie. Politici a obchodníci si veľmi rýchlo vypočítajú, koľko prírodných zdrojov treba obetovať, aby si mohli udržať kľúče od civilizačného blázinca. Družica im povie, kde je sever. Ústav im povie, akú majú podporu. Bankári im povedia, čo majú pretlačiť. Ľudské mozgy sa zapekajú v civilizačnej krútňave a za peniaze – za vidinu jednotiek a núl, za peniaze, ktoré nejestvujú, ktoré vlastne nie sú, ničia prírodné zdroje, bytosti a prírodu, ktorá skutočne je. Zhon, stres, skraty a mŕtvice. Viera v ľudský um. Homo sapiens znamená človek múdry. Homo sapiens sapiens, dvakrát múdry, tak sa to píše najnovšie. A čo tak si dať titul homo sapiens sapiens sapiens? Latinsky to znie akosi menej hlúpo. Keby si povedal po slovensky človek múdry múdry múdry, vyzerá to, akoby si sa zakoktal. Alebo zbláznil. Ako čím viac veríme v prístroje, čím viac veríme len a len svojmu rozumu, tak sa odďaľujeme od prírody , od toho, čo naozaj je. A preto sme aj zraniteľnejší. Závislejší od prístrojov. Vzdialenejší od podstaty bytia.
Bytosti ľudské. Priblížme sa k prírode.
Žiarislav
zdroj obrázku: https://pixabay.com/sk/labu%C5%A5-labu%C5%A5-spevav%C3%A1-vt%C3%A1k-1171665/
