Tým, ktorí vidia to dobré, tým patrí svätoháj života
Bolo to v roku pred prelomom vekov, na sviatok Letného slnovratu. V detvianskom lome Kráčajúci v žiari viedol sústredenie, čo vyvrcholilo Vajanom. Prípravné trvalo niekoľko dní. Človek postil najprv jedlom a potom už aj bez vody. Rozjímal v rajane na 4 smery. Spolu s ďalšími zapálenými, počet ich rástol na desiatky. Pri 4 živloch, v stoji, vo chvíli, človeku odišiel z tela duch. Vzniesol sa ku Slnku, nad Matku Zem. Tak človek videl – nad krajinou našou zlatisté svetlo sa ustáli. To svetlo vedomstva v slnečnom svite sála a lieva sa navôkol. Aha – aj na sever, ba až k moru, aj na juh, k moru strednému. Na všetky štyri strany Zeme. Potom sa človek vrátil do tela, ktoré ležalo na kameňoch, po ramene mu tiekla krv. Kráčajúc prijal rok na to meno, ktoré spájalo jeho cestu s cestou ducha slnečného.
Odvtedy ubehlo veľa vody a Kráčajúci krpce dral. Vyzýval, zvestoval, znovu a znovu, skúmal tú cestu s pochodňou. Po ďalšie roky života.
Niekedy, ale nie veru zriedka, uvažoval, ako aj teraz – a či to celé zmysel má, a či to prináša úžitok. Veď – kam to teraz celé speje? Svet tuhne – a náš rodný duch – postupuje len pomaly. Naďalej rastie, hmotný a spotrebný, ošiaľ ten – plytký, bezduchý. Studená vojna. Nevedomosti zdá sa byť viacej, akoby viac, jak vedomstva. Ducha si pletú s náboženstvom, so lžou, i zvôľou mocenskou. Niektorí dokonca s národnosťou, povýšenectvom a so zášťou.
Nie, dnes už človek dobre vie, že to má žiadny zmysel. Má to však, veru, veľký význam. A niekedy to nevidíme. Často to nevidíme. Len málokedy vidíme? Len cesta vedomá a vytrvalá – otvára oči viac, a viac.
Mocní ju stále nezazreli, veď ešte na to nedozreli. Nie, nečakajme, že teraz prídu vladykovia, čo pyšní sú: Áno, vzhliadli sme vedomstvo, ducha, budeme horliť za obrodu…
Nie, nečakáme to. Ale vieme, že čas obrody ducha príde. To vraví človek kráčajúci.
Áno, veď konal len ako človek, a nie jak bytosť bez tieňa. Sám seba súdil nezriedka. Veľa krát kráčajúc nezvládal náklad. Ale nevzdal sa na púti.
Už vidí. Vidí, cez tie hory. Už ide vladykov štvorica. Že sú len traja? Je ich málo? Ten štvrtý, to si predsa ty!
Cez úzku bránu sem prišli deti. Ich bude vláda v krajine. V nich, dal by div – rastie duch, ten duch, ktorý sa rozhostí.
Mračí sa. Človek nebude veštiť. Slnko nám svieti nad chmárou.
Po Slnovrate bijú mrazy. Zem stuhla na kameň ľadový. Ešte aj vody neba zmrzli a srieňou kryjú Matičku. V krbe mizne blikavé drevo. V diaľke zavíja clivý vlk.
No pripravujme vladykov – kráľov. Im dajme živicu, kresadlo, zeľo. Keď učia sa len rozprávať, značiť, už vo vedomstve vidia svet. Ich duše nesú dary tie, čo v pustine ducha nevidíš. V ich dušiach svieti Všehomír, a my ten div len chránime.
V rajane smerov slnečných sledujú na nebi hviezdu. Tú hviezdu hľadajú hviezdoznalci – márne sa trápia po nociach. Ale my vieme, kto je tá hviezda. Tou hviezdou – naše Slnko je! Veď ono vyjde nad svätohájom. V tom svore duša – rozkvitá.
2 komentáre
Skvelý článok, len by som poprosil o vysvetlenie dôležitej vety z neho: „Nie, dnes už človek dobre vie, že to má žiadny zmysel.“ A taktiež ak môžeš, vysvetli rozdiel medzi pojmami zmysel a význam. Ďakujem. S pozdravom Jaroslav
Žiadny znamená pôvodne žiadaný. Je to skrátenina. A tak trochu aj vedomecká hračka, upozorňujúca na širšie možnosti chápania významu slova. Koreňoslovne slovo „žiadny“ znamená pôvodne žiadaný, v dnešnom význame ale ten žiadaný, ktorý sa (akoby) nedostavil a teda je „žiadny“.
„Zmysel“ súvisí s túžením (zmyselnosťou). Oproti tomu (zmyslu) vzápätí nasleduje „význam“ a ten nemá v sebe len zmyselnosť, ale aj vedomstvo (výZNam – to niečo ZNamená. Koreň Z-N označuje vedomie, význam je teda viac, ako zmysel, nevzťahuje sa k túženiu, ale k vedomiu.
(Overiť sa to dá tu: Stručný etymologický slovník slovenčiny – Ľubor Králik)
Žiarislav