Na východ, na západ, na sever a na juh takéto čajovne nie sú.
Málokto si uvedomuje, že čajovne aké poznáme na území Slovenska, Čiech a Moravy, v iných krajinách bežne nie sú. Nenájdeme ich v Poľsku ani Maďarsku, na Ukrajine ani v Nemecku, či Rakúsku. Nie sú ani v Británii, vo Francúzsku, ani v Amerike. Ako vlastne táto kultúra vznikla? Po spoločenskej zmene v roku 1989 sa roztrhol mech s ezoterickými knihami a nastal prienik kultu – z východu hlavne dávnych orientálnych a zo západu hlavne njú ejdž.
OD KVASU KU KRČME
Na Slovensku jestvovali dovtedy ako spoločenské zariadenie na účely pitia a jedenia krčmy, hostince a reštaurácie. Krčmy vznikli tým, že krčmári nahradili občinové domy. V slovanských občinových domoch sa ľudia stretávali na sviatky, na porady, kedykoľvek si to spoločenský život vyžadoval. V súlade so slovanskou povahou, hlavne na sviatky, nosili do spoločenského domu predkovia požívatiny ako jedlo ale i kvasené nápoje – pitivo, teda pivo, kvas, ovocné skvaseniny, neskôr nazvané ako víno a medovinu. Všetky tieto nápoje vyrábali hlavne na účely sviatkov, no podliehali skaze. Obradné pitie malo dávnu tradíciu, ktorá vychádzala z podobnej podstaty – na sviatky nosili predkovia svoj picí roh a podobný hodovný roh vidíme aj na zobrazeniach nie len slovanských božstiev. Samozrejme, že popri kvasených nápojoch s obsahom alkoholu predkovia nosili na sviatky aj skvasené mlieko a iné nápoje, ktoré – takmer všetky okrem vody tak isto podliehali skaze. Spoločenské domy sa začali strácať od doby veľkomoravského prevratu, ktorý zakázal pôvodné duchovno. Podobne ako potné chyže a iné zariadenia slúžiace aj na pôvodné obrady. Zásadná zmena nastala so zavedením pálenky. Destilovaná skvasenina obsahovala veľké množstvo alkoholu a dala sa ľahko uskladňovať. Nepodliehala skaze, uskladnením sa jej hodnota mohla aj zvyšovať. To bol dôležitý okamih pre obchodníkov, ktorí buď na mieste obecného domu, alebo na mieste novo postavenom začali s pálenkou a inými požívatinami vo veľkom obchodovať. Títo obchodníci pochádzali z prevažne prisťahovaného obyvateľstva, ktoré malo dlhodobú pestovanú kultúru obchodníctva (dnes to už nie je pravidlo). Distribútori – díleri tvrdého alkoholu nakoniec mali svoj podiel aj na zavedení úrokového bankovníctva. I keď Slováci a iné okolité národy majú enzým na štiepenie alkoholu pestovaný už od neolitu, keď občas pili obilninové zákvasy (Indiáni a orientálci tento enzým taký výrazní nemajú), užívaním pálenky, ktorá na rozdiel od niekdajšieho prírodného piva a vína sa dala uskladniť a teda piť každý deň, to malo na našu kultúru zhubné následky. Závislí užívatelia prepíjali, alebo hazardnými hrami pri pití utrácali svoje majetky, vrátane strechy nad hlavou. Preto v 19. storočí národní obrodenci zakladali spolky striedmosti a bezúročné pokladne. To sa dialo i v prvej polovici 20. storočia.
OD KRČMY KU KAVIARNI
Krčmy prežili dodnes, i keď je ich viac ako kedysi a nie všetky už sú postavené rovno pri kostole, ako to bolo kedysi. Vylepšené krčmy sa nazývali hostince – bola v nich aj možnosť nocľahu. Nakoniec, čo robiť s takým opilcom, ktorý už nevie chodiť. Ak ho zložili do izby, bol z toho ďalší príjem. V hostincoch však spávali aj gazdovia, ktorí chodili na trh s tovarom a tiež iní pocestní. Z ubytovacích hostincov sa vyvinuli hotely a penzióny. Z krčiem sa vyvinuli reštaurácie.
Pitie kávy bolo podnetom na vznik kaviarní. Čokoláda a sladkosti umožnili vznik cukrární. Pitie z juhu privezenej tropickej kávy, pitie z južnej Ameriky privezenej čokolády. Pitie čaju si donedávna nevyžadovalo zvláštne zariadenia. Slovensko nemalo čajové kolónie ako Anglicko a mnoho ľudí si robilo zápary, odvary a výluhy nie z čajovníka ale z liečivých bylín, ktoré u nás rastú. Až neskôr sa pre odvary a zápary ujal od čajovníka odvodený názov „čaj“.
ČAJOVŇA AKO TICHŠÍ PRIESTOR
Čierny čaj nie je nejako zvlášť chutný keď sa máča vyvetraný v papierovom vrecúšku a visí pri tom na nitke. Pitie čajov sa síce rozmohlo koncom 80. rokov ale tam nešlo až tak o samotný čaj ako o spoločenskú udalosť prevažne mladých ľudí, ktorá bola sprevádzaná živou hudbou. Tieto „čaje“ viac menej zanikli a nahradili ich diskotéky, na ktorých dnes „letia“ celkom iné látky. Ezoterická vlna teda priniesla aj nejaké správy o pití zeleného a čierneho čaju v krajinách ako Čína a India. Keďže u nás sa čaj nepestuje a v domácnostiach ani vo veľkom nepodáva, bol to dôležitý dôvod na vznik čajovní. Keďže sa v čajovniach spravidla nefajčí, dobré boli aj podzemné priestory bez ventilácie. V týchto čajovniach však zďaleka nešlo len o pitie čaju. Študenti a iní ľudia si tam mohli v kľude posedieť bez toho aby museli každú chvíľu odmietať čašníka. Sedí sa tam spravidla pohodlne, bez veľkého hluku a alkoholu, ktorý má u mnohých jedincov priamo úmerný vplyv na hluk. Človeka tam neotravuje elektronická hudba, púšťaná v krčmách a reštauráciách v neskutočne hlasnom otravnom rytme. 
Čajovne sú spravidla bez hudby alebo zväčša s hudbou, ktorá neruší. Táto hudba pochádza zo súdkov „etno muzik a world muzik“, prípadne zo syntetickej meditačnej hudby západne výroby. Nie však tak hlučnej a otravnej ako „duc duc“. V čajovniach sa dá porozprávať, ľudia sa tam navzájom počujú bez toho aby kričali. Nie je tam také „cudzie“ prostredie, ako v reštaurácii. V mnohých čajovniach sú koberce, vyzúva sa tam a prostredie pôsobí príjemne domácky. Študenti si tam môžu čítať skriptá, básnici písať verše. Dá sa tam uskutočniť milenecká schôdzka, i malý podnikateľský rozhovor. Do čajovní často chodia ľudia, ktorí rozvíjajú aj niečo iné ako 4 základné živočíšne pudy (potravinový – peniaze, pohlavný – povrchný sex, obranný – násilie a napodobňovací – médiá a móda). Do čajovní teda často chodia aj ľudia, ktorí majú nejaký zmysel pre ducha. Môžu to byť tak isto ezoterickí uletenci, ktorí svoje okolie chcene i nechcene obšťastňujú aurami, čakrami a vibráciami a tak isto tam chodia ľudia s nohami pomerne na zemi, ktorí sa zaujímajú nie len o Atlantídu a mimozemšťanov, ale aj o rodné duchovno. V čajovniach beží niečo ako duchovná alternatíva. Tomu zodpovedá nie len hudba, ktorá sa tam dá počuť a niekedy aj kúpiť, ale aj knihy a časopisy.
VÝVOJ SA EŠTE NESKONČIL
Zďaleka nie všetky čaje sú samozrejme prírodné. Podľa toho môžeme rozdeliť aj čajovne. V niektorých sa dajú kúpiť prírodné zelené a čierne čaje, z týchto čajovní niektoré majú dobrý vzťah aj k našim liečivým bylinám. V iných čajovniach dostanete len chemicky ochutené čaje. Tie na rozdiel od označení odrôd čaju nesú umelé názvy podľa znamení gréckeho horoskopu, alebo ezoterické, či básnické názvy, ktorých básnickosť oslabuje rad chemických zlúčenín uvedených na našťastie povinnej etikete. Zvláštnou skupinou čajov sú takzvané ovocné čaje, ktorých názov je oveľa vznešenejší, ako chemický obsah. Tie „letia“ aj v reštauráciách. Šupky zo striekaných citrusových, alebo aj jablkových plodov sú len menšie zlo – oproti obsahu „prírodne identických“ chemických látok. V týchto čajovniach môže byť materina dúška zakázaným slovom.
Čajovne sú dnes takmer v každom meste, pár ich je dokonca na dedinách. Určite je to zaujímavý kultúrny jav a je dobré, že ich máme. Akiste nepredstavujú posledné ohnivko reťazca spoločenských zariadení, v ktorých sa dá posedieť a osviežiť. Bolo by zaujímavé prispieť k ich ďalšiemu zušľachteniu.
Žiarislav
ilustračné obrázky – čajovna Jedna báseň Praha
Zdroj: Ved.sk
