Chlapci niesli na márach telo obviazané plátnom, položili ju na prichystanú hranicu vystlanú smrekovou čačinou. Obradník vydymil kadidlom hranicu, skloniac sa s kadidlom na 4 strany a potom obišiel kruh ešte raz obrátený k prstencu ľudí, čo stáli okolo hranice. Po tomto vyčiaraní dvojitého kruhu štyria obradníci v maskách z kôry, v dlhých plášťoch, spievali hlbokým hrdelným hlasom jeden tón. Ich kroky prerastali v tanec, ktorý sa stupňoval. Chvíľami sa oproti sebe sklonili nad postavou na hranici. Odprevádzali dušu nebožtíka na ďalšiu cestu, aby všetko prebehlo tak, ako to má byť. Masky ich mali chrániť pred silami druhého sveta. Na 4 stranách hranice stáli štyria mládenci s horiacimi lúčmi. Ženy a dievky stály okolo hranice, držali sa za ruky a spievali. Ten spev sa nedá popísať.
Plamene šľahali vysoko, mohutne a pokojne priamo hore. Mnohohlasný zbor presahoval akékoľvek známe hudobné stupnice a prepájal svet živých so svetom duchov. Okolo hranice s telom zabaleným do plátna, za kruhom žien, stále nehybne stáli štyria chlapi so štyrmi pochodňami. Skôr, než stihli dohorieť, pochodne naraz klesli a na štyroch stranách, akoby šikmého kríža, zapálili brezovú kôru. Oheň pomaly rástol , až nakoniec chytila zo štyroch strán celá hranica. „Prijmi dušu, Bože, hej“, znela pieseň z ticha, najprv podporená len koncovou píšťalou, potom aj bubnami a ozembuchmi, postupne rástla a mohutnela, až sa zmenila v mohutnú pieseň, ktorá privádzala účastníkov do zvláštneho stavu. Spev z desiatok hrdiel bol sprevádzaný výkrikmi a prevolaniami mien predkov a priateľov, ktorých duše už opustili telá. Telo na hranici bolo po čase obhorené, vyzeralo celkom ako ľudské, i keď to bola len postava vyrobená z trávy a sena.
Tryzna – staroslovanský obrad žiarového pohrebu, bol len zástupný. Tento obrad bol za všetkých predkov, ktorým od deviateho storočia až po dnešnú dobu upierali posledný obrad podľa ich vyznania. Bol to zástupný obrad aj pre štyroch ľudí, ktorí v posledných rokoch odišli zo sveta, ako ho zväčša poznáme. A bol to aj zástupný obrad, ktorý mal oslobodiť duše predkov viazané spôsobom, ktorý z duchovných dôvodov neboli v súlade s ich svedomím a vyznaním. Pieseň „Prijmi dušu…“ znela azda polhodinu, ľudia sa vlnili a prežívali niečo, čo sa dá ťažko popísať. Po skončení tejto piesne sa rozoznela „Všetko je živé vo Všehomíre“, takisto kruhová „opakovačka“. Nie viac, ako dve hodiny od začiatku obradov sa spevy prerušili. Ľudia sa rozlúčili so skupinkou s kamerami, ktorej úlohou bolo v ten deň zaznamenať 4 obrady, obrad tryzny bol posledný. Nasledovala hostina – strava – množstvo suchých nekvasených placiek, ale aj domácich chlebov a koláčov, mrváňov a svargovníkov, plody zo záhrad a pripravené nápoje rôzneho druhu, vrátane kvasených. Po hostine pokračovali piesne. Teraz už ale uvoľnené, aj radostné, pretože, ako popísali pred tisícročím niekoľkí letopisci, „Slovania sa radujú, že Boh sa zmiloval nad dušou nebožtíka a prijal ju k sebe“. Začiatok tryzny teda nebol celkom dobový, trýznivý, keďže obrad bol zástupný a v ten deň niekto neodprevádzal nebožtíka, ktorý by zomrel pred troma dňami.
Ráno bola hmla a vlhko. V jednej chvíli sa však rozjasnilo a odvtedy až do západu slnka bolo pekne. Štyri desiatky účastníkov z Rodného kruhu začalo obrad chvály – obetín pri studničke. Po očistení studničky divicami a po obetovaní štipky soli gazdom sa na kameňoch postupne zjavovali misky s kašou, zrnom pražmom, kruhové koláče a iné pochutiny.
Potom nasledoval obrad ochrany novorodeniatka pri ctenom strome. Syn Zorana a Kristíny prijal ochranu a zborové volanie na slávu jeho mena vyvrcholilo tento obrad, taktiež skutočný.
Obrad sobáša a svadby bol pre túto chvíľu bez právoplatných záznamov, pretože tak to bolo dohodnuté. Bol to obrad pre divákov televízie, ku ktorým sa dostane cez film, aby sa dozvedeli o tom, že na Slovensku stále žije prírodná kultúra, ktorá nepotrebuje nutne na svoje svadby umelohmotné šaty a reštaurácie. Na tomto predstavenom sobáši boli aj svadobní rodičia z oboch strán, milenci v polohách mladomanželov boli skutoční. Viac snáď prezradia snímky, ak sa zadarí pôvodný úmysel tých, ktorí obrady natáčali.
Na Dušičky bol vo vedomeckom stredisku Na Medzi po prvý krát Veľký obrad za duše a ducha predkov. I keď už bez kamier, o rok bude možno obrad znova. Zážitky tých, čo sa ho zúčastnili, nasvedčujú tomu, že takýto obrad určite potrebujeme. A mimochodom – na stretnutí niekoľkí účastníci dohadovali ďalšie – skutočné obrady svadby.
-rc-
Snímky: Mariana, Svetoslav
Podobné články:
Články o dušičkách – TU
Zdroj: Ved.sk
