Grantovanie môže smerovať k vazalstvu.
Za socializmu bola kultúra kontrolovaná. Mnohorako. Napríklad na koncerty, či iné „rizikové“ podujatia zvykol dohliadať aspoň jeden „tajný“ a „jak sa patrí“, písal o tom hlásenie. Dnes je to inak. Podujatia sú na internete a tajní sú zbytoční. Tretí sektor robí zo svojich podujatí starostlivé spravodajstvo sám a hlásenia podáva svojim „veľkým bratom“, jak sa patrí, cez internet. Vrátane predpísanej fotodokumentácie. Lebo tak si to vyžadujú poskytovatelia grantov, čoraz hustejšie. „Tajní“ na podujatiach by boli zbytočným prežitkom.
Je známe, že granty nie sú len kultúrnou, ale aj politickou záležitosťou. Takmer nik presne nevie, odkiaľ tie peniaze sú, ale mnoho ľudí z tretieho sektoru tvrdí, že sú „prepierané“. Granty v kultúre sú pre nezávislých prírodných ľudí podobnou pascou, ako dotácie v poľnoshospodárstve. Tí, čo ich neberú, sú hospodársky znevýhodnení. Ale tí, čo ich berú, môžu za istých okolností strácať slobodu. Už nerobia to, čo pôvodne robiť chceli, už robia to, na čo sú vypísané granty. Po grantoch často ostávajú haldy nakúpených zbytočností, o ktoré sa najprv zakopáva a potom sa nimi plnia smetiská, ktoré raz budú triediť vaši potomkovia. Takto sa kultúra, ale i ochrana prírody dostáva postupne,tam, kam nechcela. Dostáva sa viacmenej slobodne a naisto nevedome do rúk neviditeľných „režisérov“, ktorí svojich na príspevkoch čoraz viac závislých „hercov“ (pôvodne na vlastnú žiadosť) z roka na rok viac a viac ovládajú. V podstate tu vzniká nový „socik“, ale taký kapitalistický. Slobodne, ale dôsledne kontrolovaný, digitálnymi fotoaparátmi spolupracovníkov grantových systémov, ktorí sami seba nahlasujú tajomným chápadlám spoločností, ktoré sa nezodpovedajú žiadnym voličom. Spoločností, ktoré hlásajú otvorenú spoločnosť, ale sami pracujú neotvorene až utajene. Zatiaľ je to akože slobodné. Ale – nie je to hrozba novej diktatúry?
Čo by sa stalo, keby sa granty zrazu zastavili? Nič strašného by sa nestalo. Možno by bolo viac čestnosti a menej pokrytectva.
A čo by to znamenalo pre kultúru? Len to, že ľudia by si uvedomili, že na kultúru treba niečo obetovať, a že nestačí „odušu“ papierovať . Boli by sme možno bližšie k pravde. V kultúre by bolo menej tých, čo to robia len pre peniaze a viac tých, čo to robia z nadšenia.
Lenže – koľkí sú schopní na to vybudiť dostatok duchovnej sily?
RODNÉ DUCHOVNO GRANTY NEPOTREBUJE
Vo veci prírodného duchovna neberme granty. Tí, čo tak robia, oslabujú našu vec. Príroda nepotrebuje peniaze na svoje uchovanie, toto je pasca tých, ktorí ju ničia. Príroda má samoobrodzovaciu schopnosť a rodné duchovno je toho súčasťou, my, čo sme vstali z popola, sme toho dôkazom. Nestojí to na peniazoch. Stojí to na duchovnej sile. Grantové peniaze duchovnú silu oslabujú. Grantové peniaze môžu zo slobodných ľudí urobiť slabých vazalov takého systému, ktorý je proti nám a celej prírode. Keď máme duchovnú silu, zoženieme na potrebné veci obeživo aj bez grantov. Neberte granty na oslavy výročných rodných sviatkov, keď treba, tak sa zozbierajme. Neberme granty už vôbec na osobné obrady. Neberte granty vôbec na ochranu posvätných miest, lebo to vedie k ich znečisteniu. Ak neviete inak, berte granty na vzdelávanie detí, čistenie smetísk, čistenie vôd a lesov, záchranu zvierat a rastlinných druhov a iné činnosti, ktoré sa týkajú ochrany a vzdelávania nedospelých, slabých, ranených, alebo nemocných bytostí. Avšak vedomejší a jadroví činitelia pochodov rodného duchovna nemôžu byť závislí od grantov. Je to vec našej cti, vedomia, sily, slobody a zodpovednosti.
Žiarislav
Zdroj: Ved.sk
