Sú veci ktoré utkvejú v našej pamäti po celý život. Veci výnimočné, krásne i zvláštne. Minule sme so sestrou spomínali na lúku za našou dedinou. Pamätáme si ju z detstva. Niežeby iné lúky v tom čase neboli. Boli. Avšak lúka hneď za dedinou bola krajšia, farebnejšia, živšia, oproti iným výnimočná. Lúčne kvety tvorili taký nádherný farebný koberec, že aj ten najpestrejší perzský bol v porovnaní s nimi ničím. Motýle rôznej veľkosti, farebnosti a nápaditostí spolu s včielkami tvorili dokonalú symbiózu so všetkým rastlinstvom na lúke. A vôňa? Tá sa šírila široko, ďaleko. Keď pán farár v kostole rozprával o raji na druhom svete, v myšlienkach som bola na lúke za dedinou. Nevedela som si predstaviť dokonalejší raj.
Rozmýšľali sme so sestrou, prečo práve táto lúka bola taká nádherná. Ťažko povedať. Pôda, prírodné hnojivo, poloha, pravidelné kosenie, čistý vzduch a možno k tomu prispeli aj iné faktory.
V dedine sa povrávalo, že majiteľ, starší bača, ju začaroval. Či to boli čary, alebo nie, to sa už dnes nedozvieme. Jedno je však isté, že ani čary netrvajú večne. Všetko sa zmenilo. So sestrou sme vyrástli a vyleteli z rodného hniezda a ako väčšina našej generácie sme našu dedinu opustili. Staršia generácia postupne vymierala, a väčšina tej čo ešte ostala na žive v dedine, nezvláda obrábať okolité polia a lúky. Skoro všetko dookola spustlo, a tiež aj lúka za dedinou. Stratili sa kvety, motýle, ba aj včielky. Každé leto si vyjdem za dedinu dúfajúc, že tam nájdem starú lúku. Nenájdem. Pri pohľade na ňu sa mi tlačia slzy do oči. Čo sa stalo?
Vo filozofii dejín sa dozvedáme, že to bol práve človek, ktorý vďaka svojej učenlivosti vytvoril civilizačný pokrok. Panebože, aký mudrlant vymyslel taký vznešený termín. Vraj „civilizačný pokrok“. Všetko živé hynie pred našimi očami. Od rastlín, zvierat až po človeka a my to nazývame civilizačným pokrokom. A nielen nazývame, ale my sa tomu iba bezmocne, v rámci civilizačného pokroku prizeráme.
Kdesi som čítala, že človek zavrhol raj, keď zlomil prvú vetvičku. V človeku bola vzbudená pýcha a túžba po moci. Chcel vytvoriť niečo dokonalejšie, než to, čo už existovalo, čo vytvoril Boh, preto začal všetko prirodzené rozoberať a ničiť. Snaží sa poznať stavbu všetkého a tvoriť nové veci, ktoré mu v konečnom dôsledku prinášajú iba skazu. Skazu, ktorú vidíme na každom kroku. Aký dôkaz ešte potrebujeme? Každému, iba trocha rozumnému človeku musí byť predsa jasné, že ľudstvo neprežije, ak nezmení svoj spôsob života.
Žiarislav v jednej zo svojich kníh píše, že: „Táto doba je prechodná. Čo bude ďalej? Niektorí si už vybrali. Hľadajú vo svojej minulosti, čo môžu použiť, aj keď v zmenenej podobe v budúcnosti. A niektorí z nich už našli. Žijú v prítomnosti. No v súlade s vlastnou podstatou.“ Aj ja hľadám v minulosti odpovede na niektoré veci. V budúcnosti vidím iba dve cesty. Jednu, ktorej meno je „Civilizačný pokrok“, no na jej konci je pustá lúka. Druhá ešte meno nemá, no na konci tejto cesty je nádherná živá, rozkvitnutá a voňavá lúka. Lúka, ktorú uvidíme len vtedy, keď urobíme (po)krok dozadu, návratom k prirodzenosti v súlade s vlastnou podstatou.
Zlaťa
Zdroje: Švický Miroslav. Návrat Slovenov. (1997). Bratislava. 124 s. ISBN 80-967714-5-0.
Foto: Ladomíra
Podobné články:
15.4.13 POČÚVAJME, ČO HOVORIA, POČÚVAJME SRDCE Zlaťa píše
4.4.13 NÁHODA – Zlaťa píše
Zdroj: Ved.sk
