Niektorí človek by povedal, že dieťa, ktoré vyrastá na dgazdovskom dvore, je menej čistotné a dieťa, ktoré vyrastá v bytovke, je zákonite čistotnejšie. Nie je to celkom tak, niekedy je to celkom naopak. Človek už videl veľa mestských detí, ktoré si oblizujú a cucajú prsty, často ako pozostatok nedotiahnuteného kojenia, alebo aj z iných dôvodov. Malý vrchár od mala bol dobre kojený a keď už bol ukojený maminým mliekom, prešiel na mlieko kozie , najviac podobné materskému. Nikdy si neoblizoval a necmúlal prsty. Chodil po dvore medzi domácimi zvieratmi a keby nemal základné čistotné návyky, bol by viac ohrození všakovakými nebezpečenstvami, ktoré niežeby inde neboli , ale tu sú určite. Dva razy mal Malý vrchár detské mrle a to vtedy, keď prišiel do mesta – do prostredia, kde sa liečia deti, na lekárskej kontrole.
Malý Vrchár od mala vie, že si má umývať ruky a že keď padne na ústa a zašpiní si ich, musíme ich vypláchnuť. Za tie roky už sa to stalo niekoľkokrát.
Človek nesie úhyn – dvojmesačného capka a tiež mladého baránka, už trochu ožratého od mačiek, ako ležal v pivnici. Z dvoch desiatok mláďat títo neprežili. Obrad odprevadenia duše už bol a tak ho rovno pri ohni, pri dvorovom ohnisku, obe mláďatá človek sťahuje z kože. „Správny gazda na gazdovstve využije, čo sa dá“. Malý vrchár sa pozerá na sťahovanie hnedej zimnej kožušiny. „Hej, vypracujeme ju. A mäso“ malý skočí do vety: „A mäso uvaríme so šrotom pre Čuvu a Boru, aby nemuseli jesť granole. A z nejakej kosti vyrobíme píšťalku, však? „ dopĺňa. „Presne tak“, usmieva sa človek. Vieš, aj v prírode sa všetko využije a gazda sa učí od prírody. Človek vyberie z tiel črevá a vloží ich do kartónovej krabice. Z raždia a papečiny skladá malú hranicu a kladie na ňu krabicu s črevami. Po poslednom odčervení jedno mláďa vykalilo pásomnicu, tak človek pre istotu črevá spáli. „Čo to robíš“? pýta sa malý vrchár. „Črevá musíme spáliť. Nedáme ich do hnoja, aby ich nevyhrabali mačky, lebo v nich môžu byť hlisty. „Aké hlisty“, pýta sa malý. „Hlisty, také červy, úzke a dlhé , podobné, ako dážďovky, ale iné, tie nám nepomáhajú. „Nepomáhajú nám na záhradke,ako dážďovky?“. „Nie. Nepomáhajú, lebo žijú v črevách zvierat“. „Myslíš pásomnice? „ Áno, pásomnice, aj iné“, odvetí človek. „Keby ich niekto zjedol, alebo ich vajíčka, mohol by ich dostať a žili by mu v bruchu. Preto si my umývame ruky, vieš? Aby sme nedostali červy. “ Malý vrchár rýchle vyhŕkol: „Ja si ruky umývam, aj pred jedlom som si umyl“. Ruky si opiera o nohavice, akoby chcel skryť dlane. „No áno, áno, umývaš si ruky, to je dobré“. Človek nesie zo záhradky lebku barana so zatočenými rohmi, ktorá je tam vyvarená už viac mesiacov a položí ju do hrnca s teplou vodou, zohriatou na ohni. Latou niekoľkokrát naberie ešte teplý popol a dá ho do vody. Lúhom čistí lebku i rohy od zeme a zelenkavých rias, až kým nie je lesklá. Aj rohy sú už svetlé, hladké. Položí ju na naskladané šindle, čo tu čakajú na dokončenie prístrešku na dojenie. Tato, a prečo si to umýval, to z toho barana? „ Človek sa pozrie na malého zvedavca. Vidíš tam nad kozou stajňou tie rohy z Divkyna a Rohana? Pamätáš, ako pred rokom nám doniesli hlavu z Rohana, čo zhynul? Tak Rohan tu má veľmi veľa detí a jeho hlava s rohami je nad stajňou. Aby duch predkov ochraňoval svojich potomkov. A deti ich detí. A z toho barana lebku namastíme ľanovým olejom a bude nad ovčiou stajňou , rozumieš?“ Malý vrchár pozerá: „Áno, rozumiem“. Človek uvažuje nad tým, že ľudia si doma nad dvere nevyvesujú lebky predkov, ani nemajú v kúte predkov sošky dedov a babiek, ale uchovávajú si ich fotografie. Niektorí v zásuvke, raz za čas sa na nich pozrú. Človek si pamätá dedovu fotku. Videl iba jednu, jedinú. S očami urputne zapichnutými až do srdca. S výrazom posledného neskrotného, slobodného obyvateľa voľnej prírody, ešte pred zatvorením do rezervácie. Až spomienky vyblednú a svietia ako slnkom vybielené kosti, vtedy si ľudia pamätajú tie staré dobré časy tie staré dobré veci a tie zlé veci, tie v spomienkach zväčša vyhnijú a po čase z nich neostane ani prach, lebo sa ich sila premení na mrť a z nej vyrastajúcu zeleň. Človek spomína na dedovu drevenicu za dedinou, kde strávil časť detstva, tú rajskú časť detstva bez mestských ruchov a stresov. Bol malý ako tento malý vrchár, keď sa vždy, ale vždy odmietal vrátiť do mesta, aj keď sa tomu nedalo vyhnúť. Spomína si na potulky pri potoku a v lese, na kosenie a hrabanie na horskej medzi, na prvý luk a šípy, na tajné skrýše, na tajomné zákutia prírody, dielne a pôjdu. Malý vrchár sa usmieva. „Prečo sa tak pekne smeješ?“ , pýta sa človek malého vrchára. „Lebo ty sa smeješ“, odpovedá malý. Človek si uvedomuje, že sa usmieva. Malý sa naň díva a usmieva sa tiež, aké jednoduché. Voda v hrnci bublá, mäso je dovarené. Človek doň sype šrot, mieša ho papekom a po chvíli hrniec z odstaví z kameňov . Čuva behá raz hore, raz dole, šteká a odháňa neviditeľné a možno aj viditeľné líšky a iné šelmy, ako vždy, keď jej rozvoniava mäso. Bora v chodbe tiež buráca a búcha do obitých dverí. A s malým vrchárom sa usmievame a tešíme sa na voňavé, tekvicovo – zeleninové placky, z tých chutných „pečiarok“ ešte z minuloročnej úrody. Vzduch je už jarný. Zvečerieva sa a ideme do ohrady pre kozy – matky s deťmi. Tieto presuny malý vrchár miluje. Zoberie si paličku a ako rodený honelník zaháňa väčšie kozy, aj kozliatka, ktoré nedržia so stádom. Minule sme ich vyhnali na pašu bez neho a to bol celý deň potom urazený. Keď sa vraciame, malý vrchár sa zastaví pri čurke a poriadne si umýva ruky. Doma ešte raz. Placky sú už na stole.
Podobné články:
9.1.15 Lesný chlapec pečie placky v mrazivej noci pri ohni – Z vrchárskeho zápisníka
3.2.15 Tichý pokoj pri zimnom kozube Z vrchárskeho zápisníka
24.11.14 Malý vrchár pozerá, počíta a „píše“ Z vrchárskeho zápisníka
Zdroj: Ved.sk
