O tom, že Slováci si sami seba nevážia, málokto pochybuje. Táto nesebavedomosť často hraničí až so sebanenávisťou, čo si na nás všimli aj cudzinci. Často počujeme okolo seba nadávanie o tom, ako je sme taký a taký zlý národ. Takéto hodnotenia vznikajú spravidla bez hlbšieho porovnávania, často len na základe miestnej skúsenosti s niečím nedobrým, čo sa ale môže stať a aj sa to deje aj hocikde inde. V podobných pomeroch môžeme nájsť podobne hojné nedobré javy aj v iných porovnateľných krajinách. Napríklad v Česku, Maďarsku, Poľsku, teda v krajinách s podobným vývojom v poslednej dobe. Sú aj naozaj jedinečné slovenské nedostatky, ako rozbité cesty, čo je ale jav pochopiteľný, keďže väčšinu Slovenskej Zeme tvoria hory. V horách je údržba ciest podstatne drahšia a ich zvetrávanie nepomerne rýchlejšie. Kým na Slovensko treba kvôli ceste prerúbať kamenné hory, a potom cestu po mrazivých zimách a jarných odplavovaniach opravovať, v Maďarských nížinách stačí na puste odhrabnúť ornicu, vysypať štrk, zvalcovať a zaliať ho asfaltom, opravy stačí urobiť isteže menej často, ako raz za uhorský rok. Typický Slovák by na to povedal bez zamyslenia, že aj v slovenských nížinách je nejedna rozbitá cesta, ale to zase súvisí s nedostatočným vnorom – doliny a hory sa opravujú z jednej pokladne. Podobné dôvody majú aj iné – spoločenské javy, už v okolí nie tak nevídané. Pri porovnaní so Západom zistíme, že naozaj máme viac odpadkov v lese, avšak na druhej strane na rozdiel od Západu sa ešte môžeme v lesoch pomerne voľne pohybovať a dokonca v lesoch aj táboriť. Keď bude do lesa zákaz vstupu, odpadky tam nebudú. Práve vzťah ku prírode je však pre vedomie Slovákov kľúčový, i keď často len v podvedomí. A v porovnaní s východom (Ukrajina, Rusko, Ázia) máme pri ceste oveľa menej odpadkov, ale pre zmenu máme väčší individualizmus a väčší úpadok spoločenského vedomia.
Nie že by sa to s tými cestami nedalo napraviť…
Jedným z ťažko spochybniteľného sebazneváženia je, že v slovenských rozhlasoch predstavuje cudzia hudba v cudzom jazyku drvivú väčšinu počutého priestoru. Kým v Chorvátsku, či Srbsku je to naopak – drvivú väčšinu piesní predstavuje domáca tvorba. Nesebavedomie v kultúre je kľúčové a je to v podstate duchovné nesebavedomie. Duchovné ne-seba-vedomie má svoje dôvody. Vždy sme takí neboli, boli časy, keď bol slovenský národ prirodzene vedomejším a sebavedomejším.
Keby sme hľadali nejakú prvú príčinu duchovných koreňov, našli by sme jeden bod zlomu, čosi ako dávnu národnú traumu. Našli by sme ju v duchovnom prevrate a tisícročnom zákaze pôvodného duchovna a vedomia – v moravskom štáte dávnych Slovenov, v druhej polovici 9. Storočia. V Súdnom zákonníku pre ľud*1 a v ďalších právnych predpisoch Konštantína a Metoda bola pôvodná kultúra Slovenov zakázaná a dodnes je pre väčšinu slovenského národa celkom neznáma. Sabazhadzujúco si ju Slováci označujú podľa cudzích vzorov ako takzvané „pohanstvo“. Pôvodná duchovná kultúra prežila až do 21. storočia v zakazovanej podobe – vo vedomectve*2 a ako taká je pre drvivú väčšinu národa celkom neznámou. Nie je žiadnym prekvapením, že národy (kmene), ktoré celkom prišli o svoju pôvodnú kultúru a v krátkom čase s museli úplne podriadiť kultúre inej (Americkí Indiáni), sú v polohe úplného nesebavedomia a ich spoločnosti trpia celkovým úpadkom spoločenským, duchovným i telesným (narkománia, gemblérstvo, samovraždy…). Európske prírodné historické národy sa dejinným zmenám prispôsobili a prevzali spôsoby vládnutia, kultúry a štátu od svojich nepriateľov. Takto prijali nemeckú západocirkevnú a byzantskú východocirkevnú antagonistickú kultúru aj viaceré slovanské národy, ako Poliaci, Česi, Rusi, zčasti južní Chováti (severní – bieli Chorváti zanikli) a južní Srbi, Bulhari… Staroslovenský národ prijal štátne kresťanstvo za Rastislava, násilím vnútené „zhora“ (palácový duchovný prevrat) a v tej dobe sa nijako s ním nezžil. Svedčí o tom aj skutočnosť, že akonáhle sa oslabila násilne nastolená moc cirkvi, na dobu celého desiateho storočia nastáva obnovenie pôvodnej, staroslovenskej duchovnej kultúry – vedomectva a aj prírodného náboženstva. Cirkevné kresťanstvo, (nielen nielen byzantské, ale aj katolícke, ktoré ho nakrátko vystrieda), sa na prelome 9.-10. storočia strácajú zmienky *3 a nastáva obnova pôvodného ducha (tzv. recidíva pohanstva) na slovanskom území, na moravskom Slovensku i na viacerých územiach panónskych (poddunajských) Slovenov, kam už ale prenikajú aj staromaďarské kmene. Písmo zostavené Konštantínom ešte pred vstupom do kraja naddunajských Slovenov – na základe poznania nie v našom zmysle slovenského – a teda macedónskeho slovanského nárečia, bolo využité v podstate len na zákaz pôvodného duchovna, preklady cudzieho náboženstva a opísanie kresťanských legiend, ktoré na tejto hranici vznikali a v hlaholskej podobe bolo využívané u nás len po obdobie kratšie, ako jednu generáciu.
Invázne náboženstvo začiatkom 11. storočia obnovil zvlášť násilným spôsobom kráľ Štefan*4a od jeho vlády až po novovek je na Slovensku ustanovené cudzie náboženstvo, ktorého dejinami sú dejiny cudzieho kmeňa, i keď, popravde povedané, odzrkadľujú aj výňatky zo starších, avšak tiež cudzích kultúr (egyptské, babylonské, sumerské a iné duchovné prvky). Toto náboženstvo legalizuje trvalé feudálne nevoľníctvo, v ktorom strácajú na vyše 30 pokolení kedysi slobodní občania občianske práva, napriek tomu, že sa pod hrozbou vyhnania, zmrzačenia, či otroctva *5 , vzdali pôvodného duchovna. V novoveku, keď nastalo mierne uvoľnenie duchovných pomerov, do duchovného útlaku, i keď zmierneného (oproti obdobiam potláčania „pohanských povstaní“, či neskorším rušným iným podrobenýným polohám), vstúpili do života Slovákov, udržiavajúcich si zlúčeninu (synkretické poňatie) pôvodného duchovna s kresťanstvom, tri vlny násilnej maďarizácie. Tento národnostný útlak trval po celé devätnáste a začiatok dvadsiateho storočia a mal na súčasné znížené sebavedomie tiež nemalý vplyv.
Národnostní útlak nemaďarskej väčšiny v Uhorsku maďarskou menšinou sa skončil (s výrazným prispením Slovákov) zánikom Uhorska sa v období vzniku 1. Československej republiky,. Aj v tej museli Slováci zápasiť o dohodnutú autonómiu (Pittsbugská zmluva, federácia dohodnutá v Clevelandskej dohode). M.R.Štefánnik, po zabezpečení návratu českých a slovenských legionárov, tragicky umiera počas víťazného návratu do vlasti, už predtým je však z vlády vystrčený (ostalo mu ministerstvo vojny, ktorá sa končila). Andrej Hlinka je za požiadavku autonómie, ktorú nastolil v Paríži, odsúdený ako politický väzeň a tretí významný Slovák – moravský Slovák od Hodonína, T.G.Masaryk nechce o autonomii Slovenska ani počuť a i keď sa k slovenskému pôvodu priznal*6 , vystupuje v polohe českého pragocentristu. Veľké množstvo Slovákov sa s masarykovskou republikou nestotožňuje a snaží sa o dohodnutú samosprávu slovenského národa. Tá prichádza už len v pohnutých časoch, v dobe tesne pred rozpadom už okliešteného Česko-Slovenska sa Slovenská republika sa v nátlaku osamostatňuje ako vazalský štát Nemeckej ríše. Ani s touto krátkou podobou štátnosti sa mnohí Slováci nestotožňujú. Po obnovení benešovskej republiky prichádza 2. ČSR, v ktorej dohodnutá federácia (v Košickom vládnom programe) znovu neplatí.
V pragocentrickom Československu je nastolený komunizmus, keďže v Česko-moravskej časti štátu komunisti vyhrali voľby. S týmto štátom sa tiež mnoho Slovákov nestotožňuje, a to nielen z dôvodu národnostného, ale aj politického. V 20. storočí odchádzajú zo všetkých macošských režimov vo viacerých vlnách do zahraničia milióny Slovákov a väčšina z nich sa už nevracia, na rozdiel od olejkárov, šafraníkov, drotárov a plátenníkov storočia devätnásteho. V roku 1993 vzniká nezávislá Slovenská republika, bez jednoznačného nadšenia Slovákov a to dohodou medzi politickými českými a slovenskými predstaviteľmi. Novovzniknutý štát vstupuje do obdobia západnej kultúrnej módy, pričom národ sa o svojich duchovných koreňoch takmer nevzdeláva. Vyučovanie cudzích jazykov, dnes už od prvej triedy, cudzie piesne a cudzie filmy behom krátkej doby vytláčajú pôvodnú jazykovú, hudobnú a filmovú národnú kultúru, ktorá sa v nových podmienkach nestačila rozvinúť. Deje sa tak i v iných oblastiach kultúry. Každý prevrat v 20 storočí úplne zvalcuje to, čo bolo, vrátane dobrých vecí a týchto prevratov nebolo málo (1918, 1938, 1945, 1948, 1968, 1989…). Slováci v zásade nemajú dôveru a spravidla majú nedôveru k štátu ako takému. Chyba nemusí byť ani tak v samotnom štáte, ako v ich duši. A tam chyba je, je tam nevyliečená trauma. Poslednú slobodnú samosprávu, ak nerátame dnešok, zažili Slováci pred uzákonením kresťanstva Cyrilom a Metodom, vo svojich kniežatstvách a hlavne rodovej kmeňovej spoločnosti. Táto takzvaná rodová, či vedecky „barbarská“ demokracia umožňovala bytie a rozvoj prírodného duchovna a toto spätne ovplyvňovalo a umožňovalo rodovú, kmeňovú demokraciu. Dnešné obdobie národných štátov v mnohom pripomína onú slobodnú dobu, v ktorej Sloveni nemali zásadné ťažkosti s prežitím a s prípadnými ohrozeniami sa zdá sa, že hravo vysporiadali. Dnes však chýba naše prirodzené duchovno a tu je tá čierna diera v našej duši, ktorá umožňuje vidieť temnotu aj tam, kde nie je a neumožňuje vidieť svetlo tam, kde je.
Prakoreň tejto všeobecnej duchovnej zgniavnenosti z vlastnej duše od cirkevného prevratu v krajine dávnych Slovenov, v 9. Storočí, keď boli tí, čo neprijali prevrat, vyhlásení za pohanov a trestaní odobratím majetkov, predaním do otroctva, vyhnanstvom i telesnými trestami a zmrzačením. Boli sme len jeden z národov, ktorí tomuto boli vystavení, lenže sme na rozdiel od väčšiny ani nevyhynuli, ani nové pomery celkom neprijali. Prispôsobili sme sa sčasti, ale nestali sme sa inými. Ani romantické predstavy Jána Hollého a niektorých Štúrovcov, napriek ich nespornému prínosu, v 19. storočí už nedokázali dostatočne zmierniť dôsledky šoku spôsobenom touto dejinnou traumou, ktorá trvá v podstate dodnes. Obnovili síce slovenskú reč a postupne sa podarilo obnoviť aj samosprávu, ale napriek obdivuhodnej buditeľskej činnosti, literárnej tvorbe, spoločenskému budiacemu pôsobeniu a dokonca i prijímaniu slovanských mien, sa obnoviť národné duchovno celkovo nepodarilo.
Slováci ani v stredoveku, ani v novoveku sa necítili ako silný účastník európskej kultúry. Javili skôr malý záujem o vonkajšie dianie a vonkajšie dianie javili malý záujem o nich samotných. Skôr bol zvonku záujem o ich krajinu, nerastné zdroje, či strategické vojenské základne. Nie je to dané veľkosťou, v zmysle početnosťou národa, lebo veď Angličanov bez ostatných Britov (bez Írov, Škótov, Walesanov) nie je nejako viac, ako Slovákov. Je to dané skôr akousi vnútornou vykoľajenosťou, ktorá je výsledkom nielen prírodného zmýšľania, vedomia, či podvedomia, ale v zásade aj traumy, ktorá Slovákom bráni zapojiť sa čulo do diania okolitého a správať sa sebavedome nie menej, ako zdravé zviera. Naše prírodné vedomie a podvedomie od spomínanej prvej traumy dnes už len v potlačenej podobe, i keď až do dvadsiateho storočia toto vedomie a podvedomie výrazne žilo a prejavilo sa silnou tradíciou pôvodných obradov. Obradov rodových , od šestonedeľnej plachty s predkresťanskými pravzormi, svadby a kary (podobne spevavé, ako staroslovanské tryzny). Obradov osobných (iniciácie). I obradov výročných, vedomeckých (predkresťanských) ku ktorým patria Svätenia jari, Stavanie májov, Vajané oslavy Letného Slnovratu, Dožinky a hody, Dušičky, predslnovratové sviatky i sviatky Zimného Slnovratu… Tieto sviatky prírodného duchovna síce boli čiastočne prekryté kresťanskými, avšak plnili úlohu prírodnej terapie, dôležitej pre duševný život jednotlivcov a národa. Na sklonku 20. Storočia, v období po páde komunizmu a paradoxne aj po vyhlásení nezávislosti Slovenskej republiky, sa táto síce zakazovaná, avšak v podvedomí prežívajúca pôvodná národná kultúra, začína vo svojich prejavoch rúcať. Slováci sa vo svojich moderných polohách buď neudomácňujú, alebo sa v nich udomácňujú bez zjavnej sebaúcty, s príznakmi duchovnej retardácie, napodobňujúc cudzinu podľa vzoru opíc. Len veľmi malá skupina obyvateľstva siahla po svojich pôvodných duchovných koreňoch a v tejto skupine obyvateľstva, ktorá žije naprieč slovenským krajom a spoločenských vrstiev, duchovné sebavedomie, sebapoznanie a sebaúcta nechýba. Táto skupina nepredstavuje väčší zlomok obyvateľstva, ako zakazované vedomectvo v stredoveku, teda v podstate vďaka kolonialistickej mediálnej politike a malej odolnosti slovenského živlu, pre väčšinu akoby nejestvovala. Ide teda pri tom o iný druh seba-vedomia, akými znejú súperivé pokriky hokejových fanúšikov pod slovenskou zástavou.
Pôvodná slovenská – slovanská kultúra, vychádzajúca z prírodnej kultúry indo-európskej a ešte dávnejších základov, má viaceré črty odlišné od inváznej duchovnej kultúry staro-novozákonnej (judo-kresťanskej). Niektoré sme už spomenuli, ale ďalšie spomeňme:
Pôvodná slovenská kultúra, ako i pôvodná kultúra iných slovanských národov, sa v podobe vedomectva vyznačuje:
Celostným (holistickým) pohľadom na svet, ktorý je nerozštiepený. Ide o takzvané panteistické poňatie s polyteistickými a čiastočne monoteistickými prvkami. Monoteistický prvok je napríklad stvorenie sveta z nebeského ohňa Prabohom – Svarogom, následné pochody ďalších svätostí je prvok polyteistický a videnie živého sveta, v ktorom má dušu i zviera a strom, je prvok manistický a panteistický. Tiež uctievanie posvätných lesíkov – hájov, studničiek a posvätných stromov má základ v prírodnej všesvätosti.
Uctievanie posvätných živlov (Zem, Voda, Vietor, Oheň) svedčí o vesmírnom prírodnom vedomí predkov, odchodnom od predstavovania ohňa ako planého živlu kresťanmi, alebo ich vnímania Zeme ako menejcennej oproti duchu. Tiež dualitu v podobe Boh-Satan, ktorá zvádza boj v duši, Slovania nemali. Morena – Marana, podobne, ako v Indii Mára, to nie je polovica dobro-zlosveta, ale je to len jedna z mnohých síl Všehomíra, ktorá nemá takú moc, ako v kresťanstve Satan. Lepší duchovný stav sa nedá získať len nejakým obradným pokrstením a platením si cirkvi, či odpustkami, ale duchovne dobrý stav duše je možný len spájaním sa s prírodným duchom, v súlade so svätosťami a duchovnom predkov, v nekonečnej závitnici (špirále) duchovných sviatkov a prácou na vedomstvu a v očisťovaní a ochrane duše. Je možné odkliatie jednotlivca i odkliatie spoločnosti. Odkliatie spoločenského vedomia a ducha z nevedomia , zakliatia a nesebavedomia, spočíva v prebudení a rozvíjaní našej pôvodnej, vedskej – vedomeckej kultúry. Udržiavanie tejto hĺbkovej tradície, ale aj jej rozvinuté nadstavby, by mohli výrazne zlepšiť stav duševnej rovnováhy, i celostného duchovného vnímania, vrátane vnímania seba a svojej cesty. Čínska, japonská, či indická kultúra nemá také stavy, ako je slovenská neúcta ku svojeti. Ani my by sme pri rozvíjaní odkazu predkov a pri otvorení zdroja nášho duchovného bytia, nemuseli tápať len po cudzích hodnotách, čo prirodzene nemôže viesť k sebaúcte. Len s pomocou pravdivého liečenia dejinných rán, priznania sa chýb a s prácou na duševnom a duchovnom očistení, s úctou k sebe aj iným, v súlade spoločenských i duchovných prúdov, sa stav sebavedomia Slovákov zlepší. Treba na tom tvrdo pracovať a prevziať zodpovednosť za svoj stav a krajinu. Bez výhovoriek a vedomým spôsobom.
Žiarislav, tému spracoval na požiadanie
foto: Ladomíra
zdroje:
*1 Kolektív autorov SAV, Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II. – Slovensko očami cudzincov, Bratislava, 1999, str. 196, (SÚDNY ZÁKONNÍK PRE ĽUD, USTANOVENIE SVÄTÝCH OTCOV – súbor skenov)
*2 Návrat SLovenov, Miroslav Švický, Vydavateľstvo Diva, Bratislava 1997, str. 24
*3 Galuška Luděk, Slované, Dotyky Předku, Moravské zemské museum, Brno, 2004, str. 52
*4 30.9.10 PREČO ŠTEFAN KRÁĽ ZA SVäTÉHO VYHLÁSENÝ BOL alebo AKO IŠIEL VAJKO ZA KARIÉROU Žiarislav – článok TU
*5 27.6.13 K výročiu Cyrila a Metoda – ODMIETAME ZÁKAZ PÔVODNEJ KULTÚRY! – Žiarislav
*6 Tomáš G. Masarik – Světová revoluce, úvod
podobné články:
28. Záznam z 15.10.13 – Rodná cesta – PREČO SA SLOVÁCI ZHADZUJÚ alebo PRÍČINY A LIEČBA NESEBAVEDOMIA prevziať
13.5.13 O SLOVENSKEJ IDENTITE Žiarislav píše
Zdroj: Ved.sk
