V ten deň človek opravoval na stodole múr. Uvažoval o koze Princezke a capkovi, ktorí sa pred týždňom nevrátili z paše. Tesne predtým sa mu snívala chladná koza, pokrytá bielou srieňou. Dva dni po tom sne sa ukázalo, že to bol sen varovný. Keď sa koza nevráti z paše, buď porodila, alebo je zranená, či mŕtva. Pred troma dňami sa sníval iný varovný sen, jednej koze trčali zozadu črevá a nejaký ústroj. To by mohlo naznačovať pôrod, po ktorom zvykne visieť z kozy kus pupočnej šnúry, kým nevypudí plodový koláč. Ale čo ten ústroj? A okrem toho – veď je jeseň, listopad, nie je obdobie pôrodov. Potom pustil z hlavy tieto myšlienky a v duchu mu znela akási pieseň…
Zo stráne, z pásma kríkov, sa ozvalo zúfalé a bolestivé mečanie kozy, neprirodzene hrubé a neutíchalo. Človek len schytil šikmo zlomenú vodovodnú trúbku z ťažkého kovu, ktorou vyškrabával zo starého múru hlinu spomedzi kameňov a prudko bežal šikmo hore svahom, smerom k miestu volania. Čuva, Čuva, kričal na šteňa, ktoré už dorastalo, no ešte nevedelo dostatočne chrániť priestor. Mekot po výkrikoch stíchol, keď dobehol k miestu, hore, asi dvesto metrov od domu, kozy boli hneď pri tom mieste, odkiaľ sa ozývalo pred chvíľou volanie o pomoc. Boli čiastočne v kríkoch, nedali sa teda zrátať. Nebolo vidno na žiadnej, žeby krívala, alebo bola niekde zaháknutá. Vyzerali vyplašene, nepásli sa. Čuva ich nerozumne hnala späť k miestu, odkiaľ prišli, až kým na ňu človek nezrúkol. Kozy sa pozerali späť, smerom ku kríkom, odkiaľ prišli, jasne tak ukazovali miesto, kde niečo nebolo v poriadku. Človek vstúpil medzi kríky a hľadal. Nikde nič. Znova šiel ďalej a načúval. Počul chrapľavý dych. Neďaleko, úplne jasne. Pozrel sa na železnú trúbku v ruke a oľutoval, že si nevzal aspoň tesák na osekávanie kríkov, alebo sekeru. To by ale stratil sekundy, ktoré v takomto prípade môžu byť dôležité. Blížil sa k miestu, odkiaľ sa ozýval hlasný dych. Aha, tuto, za šípovým krom niečo je. Čuva sa bála. Nevyštekávala a nešla za človekom. Aha. Tu je koza. Och, Nôška, dcéra Vážnej a Divkina, skvelá dojka. Krv na hlave i na rohoch, z pravého boku má vyvalené črevá. Žije, hlava zdvihnutá, vyplašené oči, je čulá, ale zranenie nevyzerá dobre. Okrem čriev má vyvalený aj kúsok bachora. Človek si oprie o seba jej hlavu a hladká ju. Na oboch stranách hlavy má stopy po ostrých drápoch. To musel byť medveď. Nôžka sa pásla, mala zvonček, takže menej počula. Chňapol ju za hlavu labami z oboch strán. Takto ju chvíľu držal, aby sa vysilila a potom jej ľavačkou roztrhol bok. Z nejakého dôvodu ju rýchle nezabil. Keď počul bežiaceho človeka, utiekol. Musí byť na blízku. Vedľa sa ozve lomoz. Pomedzi kríky presvitá biela srsť. Čuva, až teraz sa osmelila. Človek kozu pobozká ju na čele a povie – počkaj tu, prídem. Narýchlo prehľadá okolie, tráva je pováľaná od kôz a nevidno na prvý pohľad žiadne stopy. Vtom sa odniekiaľ z východu, od konskej lúky, ozve zarevanie. Len raz a dosť. Ako by sa mohol dostať medveď zo západnej strany kríkov, tak ďaleko na východ, za takú chvíľku? Ponad dom, kde by ho bolo vidieť? Teraz ale nie je čas o tom premýšľať. Treba bežať rýchlo k domu, vziať do fliaš teplú vodu, vziať lekárske ihly, nite, baterku, lebo už sa stmieva, vodítko a sekeru pre istotu. Ak to bol veďmed, luk a šípy sú len na škodu.
Zavolať zverolekárovi, nech sa na to pozrie, nech zoberie aj veci na ošetrenie. Že príde o pol hodiny. Človek zatiaľ umýva koze vyvalené črevá. Od trávy a listov, sú pomerne pokope, ale niekde musí byť diera, aha, tuto je bobok, dierka na čreve, a tuto dierka ako prst aj na bachore, to je zle. Človek pomaly umýva prinesenou teplou vodou črevá. Bachor. Tukové vrstvy okolo bachora. Už prichádza Miro, zverolekár. Má len hrubú ihlu, na kožu. Človek mu dáva tenké ihly na šitie čreva a navlieka niť, vlastne sušené stočené črevo, ktoré, ak by sa koza uzdravila, sa rozpustí. Prichádza aj Ladomíra s dieťaťom na chrbte a nesie niekoľko fliaš teplej vody, studenou sa vyvalené črevá umyť nesmú, koza by sa prechladila. Ako povedala neskôr, aj sa tam ísť bála. Je večer, už tma, listopad, niečo nad bodom mrazu. Prechladené črevá by mohli spôsobiť smrteľný zápal. Preto voda musí byť teplá, alebo aspoň vlažná, Ladomírina odvaha koze pomáha. Šitie pri čelovke je pomalé. Keď medveď úderom laby roztrhol koze bok, nie ako vlk, pri slabine, ale hore, pri obličke, urobil našťastie len malú, desaťcentimetrovú dieru. Koza sa ale snažila v kríkoch utiecť. Útekom si mohla natrhnúť vyvalené črevá a bachor. To všetko treba šiť. Ladomíra prichádza s malým na chrbte a s ďalšou vodou. A s plachtou. Koze pretiahneme plachtu popod hruď a tak sa ju snažíme ťahať, aby chodila a nebola len vo vleku. Nôška sa drží. Kráča.
Točiaci sa kameň zvoní na ostrí sekery bradatice. Medveď porušil dohodu. Nestalo by sa to, keby poľovník nezastrelil čuvača Gubu. Keby zločinec neotrávil Borku a Snežku. Keby zloduch nevykántril čuvačov, ktorí strážia stádo. Točiaci sa kameň iskrivo uberá z britu sekery. Keď je ostrejšia, ako nôž, človek si ju prehodí v rukách, opáše si remeň s tesákom – osekávačom a ide do pásma kríkov. Prezrie za bieleho dňa stopy na mieste strhnutej kozy. Kvapky krvi na papradí aha, tuto, kúsok srste, medvedia laba. Prejde miestom, kde maco musel ísť a tam zanechá značku. Zahrabe ju do lístia. Ďalej hore. Človek reve ako medveď a vyslovuje trikrát hrozbu pre medveďa. Nie je to obvinenie zo zločinu, lebo ak človek zastrelí kozu, ako sa stalo na jar, alebo čuvača, ako sa stalo v lete, to je zločin. Človek ručí obvinenie z porušenia dohody. Lebo medveď má na zabitie zvieraťa právo, on sa tým musí pred zimou živiť. On nie je zločinec. Ale tuto sme susedia. Sú tu dohody. Z nejakého dôvodu bola dohoda porušená. Človek prichádza ku miestu, kde sú kríky tak husté, že sa cez ne dá prejsť len „chodbami“. Prechádza popri dvoch smrekoch a blíži sa k trnkovému valu. Tu je to miesto, kde sa zlietali krkavce a kde sa krkavec pobil s kaňou, s myšiakom. Tu niekde by mohli byť ostatky kozy Princezky a malého capka. Asi päťdesiat metrov vedľa sa ozývajú hlasné kroky. Ako keď chodí kôň, ale tichšie, a nie štyri, len ako keby dve nohy. Skoro ako človek, len ťažšie. A tam, aha, vedľa, ďalšie kroky. Sú dvaja. Je to isté, sú dvaja. Človek zovrie porisko sekery. Sú dvaja. Je to isté. Kozu dusil mladý a nevedel ju zabiť, inak by nemečala trištvrte minúty. Bola to stará medvedica, ktorá potom zaručala z opačnej strany a volala mladého babráka, aby sa vyhol človeku. Ona by kozu zabila jedným úderom laby po chrbte, ako pred týždňom Princezku. Mladý babrák utiekol, ale drží sa matky a teraz sú spolu. Dva medvede a jeden človek. Jeden medveď so zubami a pazúrmi a oproti nemu človek so sekerou, to je určitá rovnováha. Ale dva medvede, ktoré sú bez koristi, to je zjavná presila. Človek sa vracia k dvom smrekom. Keby niečo, aha, tuto by sa dalo vyjsť na strom, keby nebol, samotár na pasienku, už odspodu tak hustý. Človek z neho osekáva niektoré spodné vetvy, spieva pritom pieseň –
A ty biely čuvaču,
nevyštekuj na baču,
héj,
ale ochráň kozičky,
čo sú krajom horičky…
No, Borka je mŕtva, zabitá, kozičky už neochráni. Šteňa v nedohľadne, bojí sa medvedieho pachu, ostalo pri dome, dobre. Nemá kto spievať s človekom. Po osekaní spodných vetiev „výstupového“ smreka sa človek vracia k medvediemu stanovisku. Macovia už tam nie sú.
Človek sa vracia k domu. Cestou robí značky močom, ako to poznajú oni. Ten, čo vie, kde je med, pozná pach ľudského výkalu i moču, nemá to rád. On to nemá rád. Človek mu zareval niečo o dohode a o koži, ona zarevala niečo o mláďati. Človek zareval niečo o kozách a o pasienkoch, o tom, že je v podmienke. Ona neodpovedala. Najbližšie dni povedia, aká je odpoveď.
Človek skladá opasok s tesákom, sekeru i huňu. Tak ako, našiel si niečo? Nič zvláštne, odpovedá. Treba opravovať múr, a nie dookola rozprávať. Treba uvažovať o dohode s „veďmedmi“ a vyslať hlasné, mimorečové správy. Treba uvažovať, ako ochrániť čuvačova pred zločincami, lebo tí, čo zabili čuvačov, zabili nepriamo aj kozy zo stáda. Boli roky, keď bolo vidno jelene a srny, vtedy medvede nebrali kozy. Stádo strážila Borka a Snežka, potom Maco a Gubo, tí všetci čuvači sú preč. A sú to títo zločinci s dutými železnými rúrami na pleci, ktorí narušili rovnováhu, keď zavraždili bielych ochrancov. Ach, bože, jedného po druhom. A pred dvoma rokmi sa zmenil aj zákon. Doteraz nemohli zabíjať zákonne salašníckych, policajných a slepeckých psov. Teraz sú zákonom chránené len psi poľovnícke, všetky ostatné môžu poľovníci beztrestne postrieľať. Lebo kto už kedy videl svedčiť pred súdom psa, že po ňom strieľali, aj keď neduril zver? Psa na súde nikdy nik nevidel. Ale zastreleného čuvača v službe, to áno. Plné bruchá môžu popravovať strážnych psov, kedy sa im zachce. Čo povieš doma, čo si videl, hladných medveďov, a žiadneho čuvača? Áno. A teda – dnes – sme v ohrození. Pre uši nepokojnej matky malého dieťaťa znie lepšie, keď jej to po návrate domov povieš inými slovami: „Nič zvláštne“.
podobné články:
30.7.11 Niektorí poľovníci porušujú zákony a terorizujú vrchárov – ĎALŠÍ ZABITÝ SLOVENSKÝ ČUVAČ
20.4.11 BORKA ODCHÁZDA – Z vrchárskeho zápisníka, Žiarislav TU
Zdroj: Ved.sk
