Novoročné oslavy síce nie sú v skutočnosti žiadnym prirodzeným – prírodným sviatkom, ale nosia v sebe časť zvykov a čara sviatkov Zimného Slnovratu. Nový rok je akýmsi natiahnutým chvostom Slnovratu, ktorý sa u Slovanov niesol spolu s predstavou zrodenia nového slnečného diva (boha – obrodeného Svaroga – Svarožiča). Spolu s novým Slnkom vnímali staroslovanskí predkovia aj pokračovanie kolobehu roka v jeho akoby novom počiatku. Nový rok, ako ho podľa vzoru „pohanov“ vyznačili kresťanskí úradníci vo Vatikáne, sa teda približoval k Slnovratu, ktorí naši „predkresťanskí“ predkovia považovali za podstatný sviatok. Presnejší čas narodenia Ježiša nebol známy a pripodobnením k slnovratu a neschopnosťou cirkevných úradníkov držať sa v kalendári hviezdneho (astronomického) vzoru, i z ideologických dôvodov sa čas vydelenia nového roka viackrát posúval.
Najstaršia známa písomná zmienka o novoročnom sviatku – kolede – je z čias, keď Slovenov pôvodného vyznania, v období Veľkej Moravy, „preonačovali“ na kresťanov.
Vo veľkomoravskom, cyrilometodskom zákonníku sa píše: „Ak niekto chodí v prvý deň januára na koledu, ako to prv robili pohania, nech sa kajá 3 roky o chlebe a vode“(*1), píše sa v „Ustanovení svätých otcov“, pripisovanom Metodovi, ktorého spolu s Konštantínom (Cyrilom) považujú cirkevní kresťania za svätých. Takto je teda doložený prvý, presne známy zákaz pôvodného duchovna a obradov, a teda aj piesní, lebo z uvedeného zákona jasne vyplýva, že „koleda“ – novoročná obchôdzka, je obrad pôvodného ducha a s kresťanstvom nemá nič spoločné, ale je kresťanmi zakazovaná. Tisícsto rokov pred tým, ako komunisti zakázali Kryla. Zakázané obradné piesne sú však pretextované a pokresťančené (predstavte si, že by komunisti cirkevné piesne zakázali, čo sa nestalo, a že by ich po zákaze pretextovali a urobili by z nich komunistické popevky). Sloveni však naďalej obrady udržiavali a niektoré čriepky ostali do dnešných dní.
Pozrime sa na nevedomé pozostatky pôvodného duchovna v dnešných novoročných zvykoch.
Výstrely, pukačky, delobuchy – pozostatok obradného hluku. Plieskaním bičov predkovia na sviatky zaháňali zlé sily. Dnes je to nevedomé a zvyk má úpadkovú podobu, na ktorej sa nabaľujú kapitáloví výrobcovia „zábavnej pyrotechniky“.
Zvonenie zvonu pred novoročnou omšou – pozostatok vedomeckého obradného hluku tak, ako ho vidíme napríklad v spišskom predslnovratovom obrade (*2), keď obradový Ded robí obradný hluk ochrannými roľničkami , v dávnejšej dobe i hrkálkou, alebo v kolede v rôznych oblastiach Slovenska majú Dedovia (obradníci zvaný ako Starý (duch predkov), alebo Gryco (igric – obradník)) na opasku zavesený zvonec, alebo zvonce – spiežovce. Obradný hluk je aj výsledkom búchania ozembuchov a bunkošov, ktoré sú obohatený o samozvučné nástroje, alebo – na ozembuchu môže byť obradný bubienok (neskôr plechovka).
Hospodárske priania (vinše), ako „Prajeme Vám šťastia, zdravia, a božieho požehnania…“, poukazujú na zdravotné a iné čaro, ktoré je možné privolať, podobne, ako „a do roka proroka“ (dieťa – veštca, prorok – ten, ktorý preriekne, predpovedá). Hospodárske čaro stojí na sile slova, prianím je možné privolať želaný výsledok. Priania, ako „na poli úrod, pri dome príplod…“, alebo „štyri ovce, štyri barany, to je kŕdeľ neslýchaný…“ vychádzajú z doby, keď Sloveni uskutočňovali obchôdzky ako prejav pôvodného duchovna a solúnski zákonodarcovia im to zakazovali.
OSEŇ – rozosievanie (osievanie) zrna v dome – ako obradové vyobrazenie slnovratového oplodnenia. V niektorých krajoch sa tento zvyk presunul zo slnovratu k novému roku. Obradným náznakovým rozsypaním zrna sa má priviesť zdar úrody v Novom roku, v Novom Slnku.
Pohostenie obradníkov (výslužka) a hostina: uctenie si hostí a hostina koreňoslovne súvisia. Tento veľakrát zaznamenaný slovanský zvyk bol súčasťou pôvodného duchovna, podľa ktorého uctenie si hostí – hostina bola predpokladom zdaru v dome a dobrých vzťahov a neuctenie by znamenalo opak.
Novoročný ples, masky – mápodobný dôvod vzniku (motiváciu) ako tzv. štefánska zábava. Po samotnom obrade Slnovratu, po oseni a obchôdzkach (koledách) nasledovalo (vše)obecné plesanie – ples, teda rozjarená zábava. Nalíčnice a iné ústroje (masky) poukazujú na pôvodne vedomecký („šamanský“, „pohanský“) pôvod tohto zvyku.
Obchôdzka (koleda) v podobe návštevy príbuzných – pisateľ článku v detstve vnímal v pozostatkoch rodovej spoločnosti tento zvyk ako veľmi živý. Navštevovali sme príbuzných a každý, kto vstúpil do domu, povedal priania. Pisateľova mama vyzývala ho ako chlapca, aby verše doplnil, vytvoril ďalšie, lebo tie, ktoré ľudia hovorili, poznali všetci a nebolo ich tak mnoho.
Ak kedysi naše pôvodné obradové piesne „preoačovali“ na iné duchovno, tak pisateľ spieval v tomto roku v deň „Kračúň“, teda na Slnovrat, na námestí v Petržalke na koncerte s Bytosťami spolu so zhromaždenými ľuďmi túto kolednú pieseň v rodnom duchu:
Pásli ovce… (novodrevná koleda) Pásli ovce pastieri Na poľane na medzi Tam sa im Duch ukázal A na nebo ukázal Oni sa ho uľakli Na kolená pokľakli Nekľakajte tancujte Nové Slnko vítajte Zahrajte na fujarky Zapískajte píšťalky Zahrajte na gajdice Zatancujte divice Zatancujte aj deti nech sa nám duch poteší Zahrajte aj na doby Nech sa národ prebudí Pásli ovce valasi Na tom našom salaši
Zdroje:
*1 – Ustanovenia svätých otcov – Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II., Slovensko očami cudzincov, str. 205, Literárne informačné centrum Bratislava, 1999, Kolektív autorov
*2 Martin Slivka, Slovenské ľudové divadlo, Divadelný ústav, Bratislava 2002, str. 105
Podobné články:
21.11.12 Konštantín a Metod zakázali pôvodnú kultúru našich predkov a ustanovili náboženské prenasledovanie DRUHÁ STRANA „SVäTEJ“ MINCE
Zdroj: Ved.sk
