RC: O týždeň bude v Bratislave zhromaždenie Za záchranu slovenskej zeme. Máš tam aj koncertovať s novodrevnými hudobníkmi. Prečo na námestí?
Žiarislav: Nie je to bežný koncert. Na námestiach hrávať nezvyknem a osobne ma to ani nijako neláka. Je to ale potrebné na to, aby sme upozornili na stav vo veci predaja poľnohospodárskej pôdy, keďže na konci apríla padne moratórium, ktoré do určitej miery zamedzovalo predaju pôdy cudzincom.
RC: A to je zle?
ŽS: Je to zle pre slovenský národ, keďže na to nie sme vôbec pripravený. V tomto smere zlyhali politici, i médiá. To, čo urobili pre rozvoj a udržanie nášho poľnohospodárstva, je málo. Poliaci majú dlhodobé daňové úľavy, my dávame daňové úľavy len cudzincom. Maďari majú prísne zákony, zamedzujúce rozpredaju pôdy do cudziny, zem je tam aj zákonom považovaná za národné bohatstvo. V Rakúsku si môže kúpiť pôdu len cudzinec, ktorý je tam dlhodobo usadený. V Nemecku si tiež Slovák zem bežne nekúpi, lebo je to tam zariadené inak. Ale Slováci sa správajú ako stádo bez pudu sebazáchovy, ak im povieš farma, tak si predstavia muchtlanie nejakých prerastených puberťákov v televíznom programe. Farma je už vulgárne slovo, mali by sme sa vrátiť ku gazdovaniu, keďže farmárčenie sme nezvládli.
Prečo sme ho nezvládli?
My sme utrpeli v podstate dva výprasky. Po tom, ako sa v prvej polovici dvadsiateho storočia Slováci ako-tak zmohli, komunistický prevrat zničil gazdov. Nedlho po tom zničila veľkú časť svojich gazdov na západe aj západoeurópska únia, ale nie tak dôsledne, farmárstvo tam zostalo. U nás boli už len malogazdovia a družstvá. Treba povedať, že družstvá v podstate pracovali, plnili svoju úlohu a chemizovali menej, ako dnešná Únia. No a potom prišiel druhý výprask – kapitalistický prevrat a násilné zničenie družstiev. Gazdovstvo už neobživlo v dostatočnej miere. Slovensko v privatizačných ošiaľoch zanedbalo svoje hospodárstvo a poľnohospodárstvo a aj keď sa niečo urobilo, ako napríklad predĺženie moratória, čo sa stalo aj v iných štátoch, to nestačí. V Európe sa po druhej svetovej vojne zaviedol spôsob dotácii a dnes sú tieto dotácie pre západných gazdov na jednotku v podstate štyrikrát vyššie, ako naše. To je veľký nepomer a aj preto môžu byť výrobky z drahších krajín bežne lacnejšie, ako naše, napriek tomu, že aj dovoz niečo stojí. Dotačné vyrovnanie má nastať vraj do piatich rokov. Dovtedy sa ale naši poľnohospodári môžu zložiť, pretože to „rozkúpia“ tí zvýhodnení, pre ktorých je naša pôda lacná. Keď sa dotácie vyrovnajú, môže sa stať, že slovenských poľnohospodárov tu budete ťažko hľadať. Preto by mal zákaz predaja pôdy trvať až dovtedy, kým sa dotačný spôsob celkom nezjednotí.
To vraj ale nie je možné. Vraj nám to už Brusel nedovolí.
Slovensko má stále ústavu samostatného štátu, takže Národná rada a vláda môžu uzákoniť takéto moratórium , podobne, ako to spravilo napríklad Bulharsko, alebo môže tak, ako Maďarsko, urobiť sieť ochranných zákonov . Ak je ale slovenská vláda len koloniálnou, provinčnou vládou, tak nech to verejne oznámi, lebo zbytočne tu potom šaškujeme s nejakými slovenskými voľbami, keď je už hlavným mestom Brusel.
Keby Slovensko samé predĺžilo moratórium, nemalo by z toho v Únii ťažkosti?
Únia má iné, podstatne väčšie starosti. Možno by sa niekto ohradil, alebo by poslal nejaký „nazdarek“, ale v zásade by sa nič nestalo. Únia rieši svoje Grécka, Španielska, Portugalská, nevie, čo s rozprplanou Ukrajinu a keď nič nespravila Maďarom a Bulharom, nespraví nič strašného ani Slovákom. Ťažko povedať, čo môže byť horšie, ako tichý a vytrvalý rozpredaj pôdy a vody, v čase, keď sa oteplieva počasie, niektoré štáty sú splavované, v iných sú už subtropické suchá a vyzerá to z dlhodobého hľadiska na nové sťahovanie národov, z veľkej časti umelo vyvolané. Ak prídu Slováci o svoju krajinu a Brusel ich pritom bude hladkať po hlave a dávať im cukríky, to by bolo akože v poriadku?
Myslíš, že Slováci majú vôbec záujem hospodáriť vo svojej krajine?
Niektorí hovoria, že nemajú záujem, že mnoho polí zarastá burinou, ale nie je to celkom tak. Jednako – burina určite nie je žiadne zlo, my jeme aj mnohé „buriny“, ktoré sú zdravšie, ako chemické plody zo supermarketu. Keď pole leží ladom, vtedy zem oddychuje, niekedy ležalo ladom každý tretí rok, dnes sa pôda pľundruje neustálou chémiou. Ide o to, ako to spraviť, aby boli naše polia dobre využité. To nie je možné len tak, bez väčšieho nasadenia. Niektorí už na tom pracujú. Vo štvrtok som prebehol cez Banskú Bystricu, v Slobodnom vysielači bola už azda piata relácia o tejto veci. V Banskej Bystrici súčasne bola konferencia pre farmárov, ktorú viedla veľmi šikovná Zuzana Homolová. Bolo tam plno mladých ľudí, ktorí sa chcú zaoberať poľnohospodárstvom, žijú s tou myšlienkou. Prinesie o tom správu naša spolupracovníčka. Verím tomu, že ak sa ľudia vo verejných úradoch budú poctivo zaoberať touto vecou, ak poslanci si budú plniť svoje poslanie a vláda bude vládať podporiť obrodu nášho vzťahu k Zemi, tak máme skutočnú nádej na dobré prežitie. Máme nádej, že aspoň v niektorých obchodoch bude dobrá strava z našej zeme a že prežijeme nielen ako jednotlivci, ale aj ako kultúra, ako kultúrny národ.
Hovoríš o obrode. Čo tým myslíš?
Obroda vzťahu k zemi je hlboko duchovnou záležitosťou. Zem je živá, má živú silu, živé piesne. Zem nemá národnosť, je to Matka všetkých pozemských bytostí. Ale slovenský národ vníma aj slovenskú Zem ako svoju rodnú domovinu, čo sa vôbec nemusí vylučovať so všehomírnym cítením. Je tu prirodzene náš slovenský svetový jazyk, lebo skrz neho chápeme svet a je tu naša svätá Zem – naša domovina, do ktorej netreba cestovať zájazdom, ale treba sa v nej prebudiť. Tu je náš Boh, tu sú naše Divy, v našej Zemi. A tu vnímame posvätné živly. Toto tu kedysi bolo a preto hovorí človek o obrode. Máme to v sebe, ale zanesené pod nánosmi nečistôt. Je potrebné sa umyť v živej vode. V sobotu sa umyjeme v Dunaji. To je naša Ganga – Dunaj, ktorý omýva našu posvätnú Zem. Máme aj ďalšie posvätné rieky a potoky, každá voda je živá, keď ju nezašpiníme nevedomosťou a chémiou. Zem nie je tovar. Zem nie je výrobok. Zem nie je kapitál. Zem je naša Matka. Áno, buďme priateľskí k sebe, i k cudzincom. Nech si tu zem prenajmú na dobu s určenou hornou hranicou, ak chcú práve tu hospodáriť. Ale ak tu nie sú natrvalo usadení, nepredajme im zem, lebo my už nemáme inú, náhradnú krajinu, mi nemáme Nové Slovensko, ako majú Briti Novú Britániu, my nemáme kolónie, ako mali západoeurópske štáty, my máme len túto jedinú krajinu, máme iba jediné Slovensko.
Únia má ale dohodu o voľnom pohybe kapitálu. A do toho patrí aj pôda, teda s výnimkou Maďarska.
Pôda nie je kapitál. Pôda je geologicky vzaté nerastné bohatstvo s hnojom a nerastné bohatstvo je v spoločnom vlastníctve. Pôda je vo vlastníctve spoločnom, i v osobnom, čo je v poriadku. Avšak to osobné vlastníctvo môže mať svoje obmedzenia a to spoločenské obmedzenia. Napríklad ani vlastník lesa nemôže len tak hocikedy vyrúbať les, musí mať na výrub stromov povolenie od štátu, lebo stromy tiež nie sú jeho výlučným osobným vlastníctvom. To sú múdre obmedzenia, pretože bránia bezbrehej chamtivosti, samozrejme, pri správnom použití, chránia prírodu, ktorá nie je len nejakým súkromným kapitálom a ani ním byť nemôže, keďže je životným prostredím, na ktoré máš každý občan ústavné právo. To má svoje prírodné – duchovné dôvody. Nemôže predsa Angličan len tak kúpiť slovenské pole a preniesť ho do Anglicka ako nejaký voľný kapitál. Kam by ho tam strčil? Nie, on ho tu kúpi, keď ich bude viac, založia tu anglickú školu a po čase vyhlásia ďalšie Nové Anglicko. Tak to urobili aj v Južej Afrike, podobne, ako Holanďania, tak to robili kade-tade aj Francúzi, aj Američania… Toto sa v dejinách už dialo neraz. Preto máme Francúzsku Guayanu, Novú Britániu a iné koloniálne názvy, po ktorých ale po čase prichádzajú povstania a znárodnenia… Neuvrhnime potomkov do ďalších prevratov a bojov len preto, že zlyháme v tejto dejinnej chvíli. Udržme správnu mieru osobného a spoločného. Ak by poľnohospodársku pôdu skúpil špekulatívny kapitál, a to je spravidla zahraničný, ale nedá sa vylúčiť ani iný, tak to by určite bolo nebezpečné.
V Bratislave bude teda demonštrácia?
ŽS: Nenazývame to demonštrácia, ale zhromaždenie, i piesne s jarným obradom. Nejde o to nadávať na niekoho, ide o to spojiť sa so Zemou na mieste – námestie, nesúce meno toho, čo slávil hviezdy, i slovenskú zem – Hviezdoslavovo. Spravme jedno kultúrne zhromaždenie a spojme sa nohami, krokmi či skokmi v hudbe s bytosťou, po tvári ktorej chodíme a tak málo si to uvedomujeme. Uctime si Matku, rozfŕkajme obradne vodu, urobme ten jarný obrad. Môžeme pri tom niečo ukázať, čo je latinsky demonštrácia, ale urobme to hĺbkovo, vedome.
V ten víkend v Bratislave vedieš aj víkendové vedomecké učenie s užitým vedomectvo. Súvisí to spolu?
Určite, veď súčasťou užitého vedomectva je aj chápanie obradov, ako je ten jarný. Rozdiel je v tom, že na námestí bude rozsiahlejšie a verejné podujatie. Chystajú sa tam novodrevní hudobníci, ale prijali by sme aj iných, keby sa prihlásili, nemôžeme ich ale zaplatiť. Je objednaný dobrý zvukár, ktorí s touto hudbou pracoval. Ozvučenie námestia musí byť skutočne dobré, preto ho potrebujeme nejako zaplatiť, i plagáty. Máme týždeň na vykonanie zbierky, takže i keď všetci hráme darom, poriadne ozvučenie zaplatiť musíme a azda len nebudem musieť kvôli tomu predať koňa.
Takže vyzývame ľudí na zbierku. Chvála za rozhovor.
Zídeme sa pri Dunaji. Živa!
obrázok: Archiv Divy
podobné články:
12.4. – BRATISLAVA – Hviezdoslavovo námestie – ZA ZÁCHRANU SLOVENSKEJ ZEME!
6.3.14 Litva žiada referendum o zákaze predaja pôdy zahraničiu
3.3.14 NECHAJÚ SI SLOVÁCI ROZPREDAŤ PôDU POD NOHAMI?
20.2.14Má byť pôda bežný tovar alebo poklad národný? O ROZPREDAJI PôDY CUDZINCOM
Zdroj: Ved.sk
