Z ošúchaného zápisníka /1/
Tentokrát to bolo iné ako vtedy. A síce už neprišlo pozvanie od červených bratov a ani vízum nebolo už potrebné, elektronické nevyhnutnosti vybavila biela sestra. Najväčšia zmena nastane hneď pri odchode z lesa do Zvolena. Všetko ostatné už sa na seba podobá. Zvolen, Praha, New York, rýchlik a lietadlo. Letíme v smere slnka, takže vyše desaťhodinová cesta môže trvať niečo cez tri hodiny zdanlivého času. Vo výške desať kilometrov je šesťdesiatstupňový mráz. Nikto sa nepokúša otvoriť okno. Z takej veľkej výšky je dobrý výhľad na dejiny. Môžete vidieť lode, ktoré sa plahočili po moriach dlhé mesiace, kým došli. Ak došli. Môžete vidieť aj svojich predkov. Napríklad svojho pradeda, ktorý cestoval samozrejme loďou, a počet výjazdov presahoval počet návratov. Slovák z hladovej doliny masarykovej republiky umrel pri práci v americkej bani, kde nechceli robiť potomkovia čiernych otrokov. Aha, už sa zjavuje pevnina. To bude kanadské pobrežie. Aha, aké lesiská, v nich roztrúsené indiánske kmene, množstvo zvery. Stáčame na juh. Aha, prvé biele kolónie,už sa rozširujú, vytláčanie pôvodných národov kolonistami, vojny, rezervácie… Silná nevoľnosť. V kabínke určenej aj na to opúšťa svoju izbu inak chutná rajčinová šťava. Dlho sa neohriala. Keď pozrieš von oknom, už vidíš predmestia Nju Jorku,pravouhlé siete ciest a domov, a potom mesto s vysokými panelákmi. Lietadlo točí, klesá, pristáva. Ktosi vzadu na palube začne tlieskať, ostatní sa pridajú. Akoby to bol od pilota nezvyčajný výkon. Asi to videli v nejakom filme. Fajne. Zem pod nohami. To má svoje čaro.
Na americkom letisku je sito na preverovanie podozrivých. Podozrivý je napríklad človek, ktorý v dotazníku kladne odpovie na otázku, či mu bolo kedysi zamietnuté vízum. Ak človek ide na návštevu, očakáva sa od neho znalosť angličtiny. Takto sa síce u nás k americým návštevníkom úradníci nesprávajú, ale našťastie nám ani zatiaľ nehrozia také návaly tých, čo sa chcú prisťahovať. No je pravda, že v dnešnej dobe sa Slováci do Ameriky nehrnú. Takže ak predpokladáte, že sa vás začnú strašne vypytovať hraničný úradníci v jazyku, ktorý ste sa kvôli jednej návšteve nenaučili, môžete mať odpovede vopred pripravené na papieri. Dáte im papier a oni sú spokojní.Nájdete si na letisku svoje fujary, ktoré sú medzi nadrozmernom batožinou. A idete ďalej. Ak colníci tázavo hovoria veľa viet a ukazujú prstom na váš cestovný vak, a vy pomaly trikrát zopakujete nejakú jednoduchú, ale pravdivú vetu, napríklad dis is maj beg, môže sa stať, že mávnu rokou a ukážu vám na východ.
Pri východe z letiska máva Zornička.Na parkovisku má plechového tátoša. Vymotávame sa z Nového Jorku a frčíme na juh. Chvíľu to trvá, keďže Nju Jork je veľký asi ako Moskva, ale nemá taký jednoduchý diaľničný okruh. Američania nejazdia podľa miest, ale podľa čísel. Cesty sú označené hlavne číslami, a keby ste sa opýtali, ako sa ide na Zvolen, teda nie na Zvolen, ale na nejaké americké mesto, tak to zväčša nevedia, ale keď sa opýtate, ako sa ide napríklad na 288, ochotne vám hneď ukážu prstom. Na Slovensku je to naopak. Prichádzame do Nju Ďzersy. Po diaľničnom výjazde sa ocitneme v zvláštnej krajine, ktorá vyzerá ako jedno veľmi rozsiahle vidiecke mesto. Mestá plynule prechádzajú jedno do druhého a navyše nie sú označené tabuľami, takže ťažko by ste vedeli, kde vlastne ste. Ani Američan to spravidla nevie. Ale vie, že je na ceste 278, alebo na 95, alebo na 391. Dislektici za volantom to tu asi majú ťažké.
Zornička býva na predmestí. Ťažko povedať akého mesta. Vraj Čerešňový kopec sa to volá, ale nikde nevidno ani čereňe, ani kopec. Čo ale neznamená, že by tam nikdy nebol. Na otázku , či druhá časť názvu Pennovho mesta Pensauken súvisí s domorodým kmeňom Saukov, tu nevedia odpovedať. Ale možnože hej, v znaku má mesto indiána.
Nju Džersy niektorí básnicky označujú ako záhradu Ameriky. Snobi ju považujú za pazuchu, čo tu nie je veľmi lichotivé označenie, veď pazuchy a iné podobné priestory si tu starostlivo holia, aby neboli nečisté, čo nakoniec postihlo už aj Slovensko, záhradu Európy. Kým v Nju Jorku pripadá na sto obyvateľov možno jeden pridusený strom, V Nju Ďzersy na jedného obyvateľa možno aj tri stromy. Vzduch je tu čistejší. Ale so Slovenskom si to mýliť netreba. Nie sú to spravidla samosevy. Liečivé byliny tu medzi domami bežne nevidíte, bežný je trávnik, zvaný anglický, ktorý na prvý pohľad vyzerá, ako keby bol z umelej hmoty. Ale aj tak to tu má svoje čaro. Žijú tu spevaví vtáci a po stromoch pobehujú veverice. Pri cestách sú kroviny a nejaké jarabiny a akoby samosevné pásy. Bazové kríky tu však nevidno. Na Slovensku práve kvitú. Áaach.
Na druhý deň je výjazd. Hosťovanie na koncerte Gibsoniky, náhle pozvanie a únos na iný zmiešaný koncert a vzápätí samostatné huhobné vystúpenie s hovormi o koreňoch a vývoji slovenskej a slovanskej kultúry. Američania sú uchvátení a dvaja si hneď kúpia koncovky, aby neostali bokom od vývoja. Čo je niečo, lebo Američania sú dnes nielenže nemajetní, ale dokonca zadĺžení, a to nielen ako štát, ale aj ako osoby.Američania napríklad spravidla nevlastnia domy, v ktorých bývajú, ani autá, na ktorých sa vozia. Zato vlastnia množstvo kreditných kariet, na ktorých majú dlhy. Takže sa snažia kúpiť len veci na prežitie, čo však ešte stále môže byť dosť veľa vecí. Koncert bol v stredisku, čo spravuje Slovenka, ale na koncovky sa vrhli hlavne tí, čo slovanský pôvod buď nemajú, alebo o ňom veľa nevedia. Pri hlase fujary zatajujú dych a nevedia sa vynačudovať, akú veľkú píšťalu bača vystaval. Zvlášť oceňujú slovenské piesne, kde s dvojhlasmi pomôže Zornička. Po prvej vlne koncertov máme niekoľkodňovú prestávku. Máme dosť času na to,aby sme prebrali vedomecký a novodrevný slovník. Zornička robí teraz aj prekladateľku, čo jej vzhľadom na prácu v novodrevnom vývoji ide veľmi dobre. A máme celé hodiny na ujasnenie si poslania. Keďže „ľadovec sa topí…“.
Zdroj: Ved.sk
„
