Žiarislav – Pri prastarom dube: Od pesničkárstva k plnokrvnej tanečnosti.
Už úvodná „Cíti teplo“ ma zdvihla zo stoličky a doslova roztancovala. Vyše 5 minútová pieseň sa valí ako dravá rieka, bez chvíľky nudy. Posun od pesničkárstva k plnokrvnej tanečnosti (s osviežujúcimi výnimkami) je ešte väčší ako na predchádzajúcej nahrávke „Tá sila je v nás“. Väčšina piesní s poslucháčom priam šije.
Energetické bubny doby vytvárajú spolu s ozembuchmi a bunkošmi dojem svojskej bicej súpravy, ktorá si nezadá s tou rockovou. Basgitara tvrdí muziku, originálny a pestrý husľový doprovod neodpisuje z folklóru dokonca ani tam, kde by sa to priam núkalo.
Výrazná a mnohotvárna je úloha fujár, od šamanského zaklínania, vlčieho zavýjania a lesného šumu, cez účinné podfarbenie, kde nástroj slúži piesni, až po výrazné sóla, kde preberá funkciu elektrickej gitary. Vzhľadom na to možno mohli byť nástroje ešte znelejšie, najmä v hlbších polohách.
Aj píšťaly si prídu na svoje, predovšetkým v pre Žiarislava typických dvojhlasoch, ktoré miestami pripomínajú dokonca hudbu peruánskych Indiánov. Ten maličký kúsok, o ktorý nástroje „neladia“ (prameniaci z ich podstaty) má v sebe nesmierne čaro divokosti.
Gitara, husle a akordeón slúžia prevažne ako účelný a vkusný doprovod, husle všeobecne ustúpili do úzadia, čo nahrávke veľmi svedčí.
Zemskému ladeniu celého CD hudobne zodpovedá výrazné posilnenie basovej škály tónov, uzemnenie, hutný, hlboký zvuk, niekoľko druhov vyslovene basových nástrojov ( basfujara, basička, basgitara, korytová basa). Z nich predovšetkým korytová basa je dôsledne novodrevná, pritom hudobne výrazná, prepracovaná a harmonicky zaujímavá (Rodný kruh, Na Kráľovej holi,…).
Aj spev je hutný, valivý, vie sa rozkročiť, zaprieť nohami o matičku Zem, mocne sa nadýchnuť a hučať dlhovydržiavané tóny až na dno bránice, viachlasy a chorály (Matka Zem široká), z ktorých musí behať mráz po chrbte každému. Pracovať pri tomto prístupe s rôznymi odtieňmi výrazu a frázovania je takmer nemožné. Osvieži vynímka „Žije tu nádej“, Žiarislav zrazu spieva potichu, takmer hovorí, pričom pesnička vôbec nestráca na sile, naopak, prináša nový, osobný, intímny rozmer. Prídu si na svoje aj tí, ktorých oslovuje to skutočné srdce na dlani. Najvýraznejší takýto okamih je ale v záver nádhernej “ Nevedomeckej“, kde na obohratý ľudový nápev zaznie skutočná úprimná motlidba, bez akejkoľvek pózy, autor sa priznáva sám k sebe (dokonca v prvej osobe), k svojim bolestiam, k samote a nádeji.
Presným opakom je „Vieš“ – za takmer metalovou metelicou sa skrýva skutočne vedomecký text, duchovná poézia prichádza z druhej strany – priamej, jasnej, všeplatnej. Podobne aj vo viac, ako kostolnom chorále „Matka Zem široká“, kde hučí rovno celý zbor Žiarislavov – precizne zladený, plný sily, mužnosti a pokory pred Matkou.
V tomto okamihu Žiarislav zúročil svoje obrovské skúsenosti s technickou vymoženosťou postupného nahrávania po viacerých stopách. A túto nesmiernu hudobnícku drinu povýšil na vyjadrenie slovenskosti v tom najlepšom zmysle slova.
Napriek tomu, že až tri nápevy, jeden celý refrén a celá záverečná pieseň, sú ľudové, nahrávka neznie ani trocha folklóristicky. Žiarislav používa nové vlastné hudobné postupy, vtipne nástroje kombinuje, pracuje so stupňovaním piesne, náladami, rôznymi drobnými motívmi, prirodzene si osvojuje a používa prvky iných hudobných žánrov.
Cez všetok bohatý zvuk a priamočiaru tanečnosť vidím v „Pri prastarom dube“ predovšetkým osobnú výpoveď zrejúceho muža o láske. O láske a vzťahu k ženskosti v jej najrôznejších podobách: všeobjímajúca Matka Zem, patetická vlasť, intimita osobného ľúbostného vzťahu.
V textoch nájdete aj poéziu (súsek vedomia / snehová pechota / pohorí ten, kto zlo horí do hory / na brehu lesa / zase nás láska láska… Aj pátos a veľké slová (vlasti slúžiť ku cti / naša vlasť zranená vás volá / v hlbokých očiach tisíc krás), aj odvahu jasne až ironicky vyjadriť svoj postoj (tak strč si to svoje vodítko/ kľudne pozdrav celú vládu, aj všetky špica hviezdičky…). Nemusíte s nimi vždy súhlasiť, ale viete, že máte pred sebou silnú osobnosť, ktorá tomu, čo spieva aj verí, nebojí sa zastať si svoju pravdu, trebárs aj proti prúdu, so silou v páse. Pravdu, ktorá niekedy nehľadí napravo – naľavo, niekedy je hlboko osobná, inokedy všeobjímajúca, niekedy patetická a tvrdá ako tatranská žula. Ostáva len dúfať, že sa nenájde tupec, ktorý by ju chcel len pre svoje potešenie zobrať do rúk a hodiť ju blížnemu do tváre.
My ostatní predsa dávno vieme, že pravda je kruh a nie je v silách žiadneho človeka mať ho celý. Že ho môžeme len kúsok po kúsku skladať spoločne so všetkými ostatnými bytosťami…
Zdroj: Ved.sk
