Niežeby nebol taký ako inokedy. Ale vytiahol okrem svojich osvedčených tajomných „drevnotepoviek“ aj to, čo podľa niektorých donedávna skrýval
Sám sám na hore stojí muž – o tejto piesni málokto pochybuje že by nebola autentická. Tentokrát ju – čo je, zdá sa, Žiarislavova špecialita, ani nezaspieva do konca, ale rovno napojí sa na Vlka. Aspoň tak to začal v Detve. Vlk je pieseň, ktorú spieval doteraz len na svojich samostatných koncertoch bez skupiny – len s bubnami dobmi v 9/4 rytme. Akoby druhá časť sedemštvťových Havranov z Perúnovho dreva. Žeby štýlové pokračovanie Perúnovky?
Až potom vojde „Človek“ z „praslovenského“ do slovenského obdobia. Spieva o tráve pod snehom a o píšťalke, čo dáva pekné hlasy, akoby sa práve teraz narodil, v dobe, keď sa na lieske pohupávajú novorodeniatka a mamky spievajú trávnice. Potom zíde do doliny s spieva dupáky, ako „Keď sa v hore malý vrchár narodí“ , alebo „Hraj hudbička“. To všetko sprevádzané premietanými snímkami zo života na tajomnej Medzi i zo slnovratových a iných stretnutí. Či už sú tieto piesne viac, alebo menej nadýchané ľudovou hudbou, Žiari ich spieva tak, ako všetko ostatné – spočiatku mierne, potom sa to zasýti, postupne to zhustne a napokon to vrcholí až divočí. Medzi pesničkami občas hovorí s vážnou tvárou vtipné veci. Inokedy sú to veci vážne, aj keď sa usmieva.
Istým spôsobom možno chápať Žiarislavovo vystúpenie ako divadlo hudobného vývoja karpatského ľudstva. Znie to možno trochu pompézne, ale jeho popiskovania na steblo trávy, ktoré cez súzvuk koncovky a dvojačky prejde cez husle a basu až k elektrickej gitare, nie je nič iné, ako fenomenálna umelecká glosa hudobného vývoja. Možnože som sa zmýlila, možno to autor myslel inak. Možnože on ani nie je celkom hudobník, ako občas dvojzmyselne poznamená, keď o tón podladenými husľami, alebo nenapodobiteľne nadladenou basou vlní na trpezlivosti učených poslucháčov, aby sa vzápätí vrátil do nášho „normálu“. Z ktorého nás vzápätí vytrhne nielen hudobne, ale aj citovo.
Napríklad kokavskou baladou „Putovali hudci“ odohranou len s „barbarskou“ korytovou basou, alebo baladou „Šiel šuhaj mesiačik“, ktorú si predohrá na bubnoch doboch z dutých stromov, potom do toho „opakovačkou“ (loopom) dohrá basu a nakoniec s elektrickou gitarou a husľami vyspieva staroslovanskú báj vo svojom snovom podaní o tom, ako sa mesiac zamiloval do Zorničky a chodí s ňou v nenaplnenej láske po vesmírnom nebi. Potom s divákmi odospieva nejaké tie „Óladovky“ a vyšteklí ich „Pod veľkým stromom“„Návratom Slovenov“. Ak by sa vám to celé zdalo ako úlet a po vytlieskaní by v odzemkovom skoku na pódium pribehol nejaký ušľachtilý divoch a pohupujúc sa v dupákovom rytme spieval by s divákmi niečo ako „Na hore, nahore“, alebo „Hore hore od zeme“ a tak, tak vedzte, že tento úlet má svoju hĺbku.
Živomila
obrázky: Paľo Mackov
Zdroj: Ved.sk
