„PRI PRASTAROM DUBE“ JE INÉ
RC: Natočil si nové CD. Môžeš o ňom niečo povedať?
ŽS. Áno.
RC: ?
ŽS. Vlastne si ho počula. Človek nepovažuje za dobré hovoriť o hudbe, ktorú nahral. Hudba hovorí za seba a má aj slová, texty. Ale ak by boli nejaké otázky, bude na nich odpoveď.
RC: V knihe „Piesňoslová“, vydanej roku 2 008, sú texty z CD Pri prastarom dube pred CD Tá sila je v nás, vlastne obidve „sady“ textov boli zverejnené pred vydaním hudby. To znamená, že tie piesne sú staré tri roky?
ŽS. Áno aj nie. Niektoré sú staré, alebo mladé aj desať rokov. „Na kráľovej holi“ nie je mladšia ako sto rokov . A dve boli pretextované tesne pred nahrávaním. Takže – aj, aj. Celú dosku človek nahral v spišskom štúdiu a tam sa pokazil nahrávač a vraj sa to vymazalo. Po rokoch vznikla otázka – ako ďalej. Takéto piesne, to nie je len záľuba, ale aj cesta. Aj v zdanlivo osobných príbehoch je zaznačené niečo nadosobné, čo má ísť von. Lenže – natočiť niečo tak isto, ako sa to už raz stalo, to by nebola cesta. Takže tá hudba je iná, je vyzretejšia. Aj bohatšia na zvuky.
RC: Pribudli nové sláky. Niektoré piesne, ako Cíti teplo, Vieš, Pri prastarom dube, znejú dosť tvrdo a zaujímavo inak…
ŽS. Napríklad pieseň „Vieš“ má štyri roviny slákov – Korytová basa, basička – violončelo, viola i husle. Štyri poschodia, ako vo vážnej hudbe. Sólo na violu hrané s rôznymi vybrátami – vlneniami na tri razy. To sú nové spôsoby v novodreve. Iný zvuk spôsobuje aj bicia súprava z dutých stromov. Okrem dobov, vrátane basáka na šľapku, je tam aj ozembuch prevesený cez kotol s úlohou podobnou „haidke“. Tiež roľničky pripevnené na šľapke, alebo na bubeníckej paličke, ktorá pôsobí nielen ako palička, ale aj ako bunkoš. Bubenícky súzvuk nohy a rúk dáva celej doske iný nádych. Avšak s použitím pôvodných zvukových prvkov.
RC: odkedy hráš aj na violu?
ŽS. Počas nahrávania si niekto z plechového tátoša požičal husle a zabudol ich vrátiť. V meste je to iný svet, človek aby všetko zamykal na kladku. V starinárstve žiadne husle nemali, ale mali tam violu s dračím zvukom. To bolo pár dní pred nahrávaním tej piesne. Skúšal sa človek s ňou po nociach zžiť, popri rúbaní dreva, lebo veď bolo pred slnovratom. Viola má zaujímavý zvuk, výškovo podobný ľudskému hlasu. V tom je jej sila. V karpatskom folklóre sa používa ako sprievodný nástroj, ale vedel by si človek predstaviť aj iné, ako folkloristické polohy v rodo- hudbe.
RC: Rodo? Neoznačuješ túto hudbu ako novodrevnú?
ŽS. Hej, isteže. No, v štúdiu v Trnave, čo je naozaj špičkové štúdio a jedinečné na nahrávanie prírodných nástrojov, tam sme to nahrávali, vznikol rozhovor o tom, ako by sa táto hudba dala nazvať. Keďže na doske sú dosť pestré piesne, vzniklo veľa a to aj pomerne vtipných označení. Ako napríklad – hardworld, salašnícky džez, historicpop, punková symfónia, metalfolk, experimentálny folklór a podobné úlety. V skutočnosti je ale jeden pojem, ktorý všetky tie skladby, alebo skôr sny, lebo to nie sú zložené, ale spravidla prisnité piesne, spája. A to je pojem RODO. Rodo súvisí s novodrevom ako voda s riekou, ako les s hájom, ako napríklad blugres s kantry alebo hiphop s repom. Načo ale cudzie slová na označenie niečoho, čo je duchovne naše, aj keď je to podané v súlade s duchom času. Tkanina je rodná. Je to RODO.
RC: Neviem, ako sa tá pieseň volá, ale je taká pokojná a hrá tam niečo ako citara.
ŽS. To nie je citara. „Keď privolávaš dušu tú“, alebo – „Žije tu nádej“… Je to dobre vyrobená gitara Dowina podladená tak, aby hrala C-súzvuk a aj flažoletová vyhrávka je tým pádom v C-dure, čo by sa bežným ladením isteže nedalo dosiahnuť. Tak, ako sú na doske zmenené ladenia na husliach, basičke, gitare, tak je často iný spôsob spevu.
RC: ??
ŽS. Keď človek žije sám v lese, alebo teda s blízkymi bytosťami, ale mimo iných sídel, ťažko sa zohrá s inými hudobníkmi, a aj preto je aj táto doska síce dvadsaťnástrojovou, ale hudbou jedného človeka.
RC: Myslíš spev Matka zem široká?
ŽS. Hej. Tam si človek ukul priamo v štúdiu 4 hlasy, každý cvičil tak štvrhodinu. Už mal hlas vrchára. Podľa strýka si ukul kovový hlas kováča, to je bas. Potom podľa známeho pohorelského kosca si ukul hučavomedový hlas kosca a potom podľa neosobnej predstavy hlasu z horehronia aj vysokokresaný hlas tesára, to bolo za chvíľu. Ešte mal aj včelára pripraveného, ale to zvukár so žartom odmietol s tým, že by sme museli celú dosku v tej dokonalosti prerobiť a na to by sme potrebovali dosť času.
RC: A ten nebol? Na Rodnej ceste si sa na pár týždňov odmlčal.
ŽS. No, v dnešnej dobe nahráva málokto. Väčšinou nejakí blázniví nadšenci. Ale aj to niečo stojí. A okrem toho, keď je človek zodpovední za desiatky duší, nemôže dlho kysnúť v meste. Boli to poldruha mesiaca práce, síce s prestávkami, ale to bolo husté. Po novom roku človek vec dokončil a sotva sa hýbal, rozjímal. Predstav si to: chystáš drevo a ukradomky cvičíš na husle, lebo to je najnáročnejší nástroj. Deň a noc dorábaš a balíš nástroje a vláčiš tých dvadsať nástrojov k ceste. Vyrazíš pred svitaním a po štyroch hodinách cesty plecháčom sa premeníš na bubeníka. Na druhý deň na gitaristu. Potom na speváka a potom na basgitaristu. Potom na basistu. Potom máš víkend, zvážaš drevo a potom sa premeníš zasa na huslistu. Na ďalší deň na píšťalkára, potom na fujaristu a potom na druhého speváka, to je oddychovka. Nie tak harmonika, ktorú keď si dáš na koleno, zvukár sa spýta, či ju náhodou nemáš naopak.
RC: To vážne?
ŽS. Hej. Lebo Milan je nielen zvukár, ale aj hudobník. Človeku sa hneď videlo, že sa na tej harmonike hrá nejako čudne, a ona je naopak. Tak si človek ten akordeón, ako on označuje dedovu harmoniku, obráti naopak, a hrá sa ľahšie. Zvukár si už zvykol aj na iné veci, ako napríklad vyberanie dverí zo zárubne, aby sa do štúdia dostal veľký bubon, spánok medzi mikrofónmi a tak.
RC: Hovoríš ako by si mohol hrať na všetko.
ŽS. Môcť môžeš, ale to neznamená, že si v tom špička.
RC: V čom si špička v hudbe?
ŽS. To nie je človekova práca hodnotiť sa a chváliť, alebo zhadzovať. Možno fujara a koncovka, to sú také divosestry, ktoré stále sprevádzajú túto hudbu a aj teraz sú v takmer všetkých piesňach. V novodrevnej hudbe si našli nové roviny života, po tom, čo im hrozil tvorivý zánik. Tak, ako aj bubny doby si našli nové uplatnenie, do tejto hudby sa nehodia ani moderné bubny, ani bongá. Keď si človek môže púšťať dokola svoju hudbu bez samoľúbosti, s čírou obľubou samotnej hudby, to je predpoklad toho, že si ju môžu pustiť aj iní. Ak sa niekto chváli, že svoju hudbu nikdy nepočúva, tak to mu niet čo závidieť. Robme veci tak, aby sa páčili aj nám. Isteže ich robíme pre iných. Ale ak sa to páči aj nám, je v tom dobré svedomie. Ak sa to páči aj iným, je to vyznamenanie.
RC: PRI PRASTAROM DUBE znie celkom inak na aparatúre, ako na malom magnetofóne. Na lepšej aparatúre je tam akoby ďalší rozmer – basový bubon…
ŽS. Hej, má do 500 litrov, ten obrý, hrčatý dob, je v troch piesňach. Na bežnom šumítku ho vôbec nepočuť, podobne, ako nezameniľný, drsný zvuk korytovej basy. Prírodná hudba sa dá dobre počuť buď naživo, alebo na lepších bedniach. Štyri šumítka (spotrebné magnetofóny) spotrebované za desať rokov, lebo priemerne vydržia tak dva a pol roka, stoja toľko, ako jedny lepšie bedničky, ktoré znejú naozaj celkom dobre, a tie vydržia možno dlhšie, ako desať rokov a človek si nesprzní umelecký zážitok a nevyhodí na smetisko toľko umelej hmoty. Aj keď, vedomecky vzaté, zlatou niťou našej hudobnej cesty je to, čo spriechodníme pre život my sami. Nahrávky sú isteže dobrá a dôležitá vec ako umenie, ako povzbudenie, ale ak sú dobré, mali by pomôcť iným aj si zaspievať aj si zatancovať. To je naša sloboda, to je naša hudba. Naša pieseň je naša cesta. Kým žijú naše piesne, žijú naše duše, nie sme otroci, nie sme stroje, máme cestu a nádej.
Ďakujeme za rozhovor,
Rodná Cesta
Výber hudobných nosičov: TU
Zdroj: Ved.sk
