Slobode sa treba učiť, nenamotať sa na slaboduchosti.
Vyzývaš ľudí, aby vypĺňali dotazníky sčítania ľudu, sám ich vypĺňaš?
Nevyzývam ľudí, aby vypĺňali dotazníky, ale vyzývam ich, aby, keď ich už vypĺňajú a keď cítia v sebe rodné duchovno, aby ho uviedli ako vyznanie, ak im záleží na spoločenskej obrode. Sám vyplním v dotazníku akej som národnosti a samozrejme napíšem ako vyznanie rodné duchovno, ale napríklad či mám alebo nemám počítač, alebo internet, tak to asi nevyplním, keďže to považujem za takú osobnú vec, o ktorej správa nie je prínosná pre našu spoločnosť. Asi tak, ako či si píšem, alebo nepíšem denník.
Otázka o vyznaní sa ti nezdá tiež osobná?
Isteže táto otázka je osobná. Lenže je štatisticky dôležitá. To, či používam, alebo nepoužívam počítač, nijako podstatne nie je dôležité pre spoločnosť. Ale to, či v tejto krajine žijú, alebo nežijú ľudia rodného duchovna, to je pre spoločnosť dôležité. Vlastne každá otázka sa môže chápať ako osobná, lenže keď tu žijú ľudia, ktorí sa nehlásia k cirkvám a náboženským spoločnostiam, ale k rodnému duchovnu, znamená to, že tu žije pôvodná prírodná kultúrna a vyvíja sa. Ak sa to štatisticky vyhodnotí, je to podobne dôležité, ako keď sa zistí, že niekde v prírode žije nejaký ohrozený živočíšny druh a teda má zmysel zabezpečiť jeho ochranu, pretože tento živočíšny druh žije. No a v našom prípade ide o jeden z typov ľudskej kultúry, ktorý sa hlási o svoje miesto pod Slnkom a to vo svojej domovskej krajine. Takže otázka vyznania je isteže osobná, ale spoločensky veľmi dôležitá. Nemám strach zo zneužitia údajov o duchovne, ak by sme sa mali niečoho báť, tak len toho, že sa ľudia budú báť prihlásiť sa k prirodzenosti. Bojazliví dostanú diktatúru. Odvážni dostanú slobodu.
Máš pocit, že sú ľudia pripravení na to, aby boli slobodní a tým pádom zodpovední? Doteraz to vyzeralo tak, že ľudia boli radšej neslobodní, ako ovce potrebovali toho svojho pastiera, než aby prevzali zodpovednosť za svoje činy?
Žili sme 40 pokolení v podmienkach útlaku, prenasledovania, otrockého nevoľníctva a rôznych diktatúr. Aj keď padol feudalizmus, v školách sme mali ťahanie za vlasy, vládu jednej strany, a iné, v podstate len trochu zmenené podoby útlaku. Dnes sa stretávame s rozpadom duchovných, a teda aj etických hodnôt, ľudia si zvykli na predajnosť a zločin. To ešte stále nie je skutočná sloboda. To je ako keď pustíš väzňa z väzenia a on nevie čo so sebou. Slobode sa treba učiť. Potrebujeme na to múdrosť, teda celostné vedomie a odvahu. Je to tak, že väčšina spoločnosti pripravená nie je. Ale niektorí pripravení sú. Niekto to musí začať. K slobode patrí aj možnosť zvoliť si neslobodu. Takže každý volí za seba. Ak bude pripravených primálo ľudí, zatiahnu sa okovy novej diktatúry. Ak bude narastať počet pripravených, nastane duchovná obroda. Súčasťou nášho duchovna je aj sloboda ako duchovná veličina. Vedomá sloboda neznamená rozvrat, ale súlad.
Ako by asi vyzerala súčasná slobodná spoločnosť? V minulosti, pred Veľkou Moravou boli kmene, malisvoje rady starších a volených vladykov, dalo by sa k tomu vrátiť?
V podstate sme sa k tomu už začali vracať, aj keď v nevedomej podobe. Rady a snemy predsa máme. V dedinách, v mestách, v krajoch, máme aj národnú radu. Volenú vládu a vladykov. Lenže nemáme prebudené vedomie na to, aby sme mohli túto slobodu dobre využívať. To celé, samosprávy, občiansky štát, demokracia, totiž nemá slúžiť len ako nejaký politický cirkus. Celé tieto slobodné prejavy a slobodná správa krajiny má význam len vtedy, ak chráni životne dôležité hodnoty. Ako napríklad životné prostredie, vody, lesy, pôdy, ale aj kultúru, ľudskú i všebytostnú, lebo ľudia nemajú nejakú výsostne svoju – len ľudskú kultúra, ktorá by mohla byť odtrhnutá od Zeme, iných bytostí, od prírody, to by už nebola kultúra, ale nekultúra. Tento štát je dôsledok toho, že jeden národ, menovite Slováci, majú nejakú kultúru, a to odlišnú v niečom od kultúr iných národov. A túto jedinečnú kultúru by mal tento štát chrániť a má to aj v ústave vyjadrené. Lenže je tu dnes na mieste otázka, či vôbec ľudia, ktorí si myslia, že predstavujú, alebo presnejšie, ľudia, ktorí spravujú tento štát, či vôbec oni vedia, alebo aspoň tušia, čo je tá naša pôvodná kultúra. Zdá sa, že v drvivej väčšine ani len netušia.
Ako je to možné?
Slabá vzdelanosť o pôvodnej kultúre, a to hlavne v dôsledku nezáujmu, ale i skrytého duchovného útlaku a vtláčania cudzích vzorov. Mýlia si napríklad pojmy, ako pôvodné a tradičné. Napríklad v muzikológii sú tieto pojmy jasne vysvetliteľné – naše pôvodné nástroje sú napríklad koncovka, fujara, ozembuch. Tradičné, ale nie pôvodné, teda len udomácnené sú napríklad husle a cimbal. No a nepôvodné a zatiaľ netradičné sú napríklad organy, alebo gitara.
Napríklad stretol som sa s tým, že doktor označil slovanské meno za exotické a exotické meno za normálne. Chlap, ktorý študoval šesť rokov medicínu. V podstate ale to, že exotické sa stalo normálnym, sa dá chápať. Napríklad nielen mená, ale aj odev. Rifle z americkej pesticídovej bavlny sú normálne, aj keď sú exotické, lebo sú časté, tak isto, ako anglosaský oblek z chemických vlákien napríklad. Ale konopné nohavice, alebo ľanová košeľa, teda odevy z našich tkanín, keďže sú vytlačené z trhu a už sa tu bežne nevyrábajú, nie sú bežné. Ale, sto hromov, nie sú ani exotické. Pretože exotické v skutočnosti znamená cudzokrajné, a nie zriedkavé. Napríklad kresťanstvo je cudzokrajné, a teda latinsky povedané exotické náboženstvo – v Biblii máme Egypt, Izrael, púšte všakovaké, figovníkový list, ťavu, nič z toho tu nerastie. Lenže to tu bolo ustanovené prevratom a to na dobu tisíc rokov, stalo sa to tradičným. Nikdy to však tu nebude pôvodným, lebo sa to tu nezrodilo. Ale vedomectvo tu bude vždy pôvodným, či ho uznáme, alebo nie, lebo to je naša skutočne pôvodná kultúra a aj vedci to tak vidia, bez ohľadu na to, či túto pôvodnú kultúru hania, alebo či ju obdivujú. Vedomectvo, keďže odolalo tisícročným zákazom, a to nielen vďaka vedmám a vedomcom, ale vďaka ľudu, ktorí túto kultúru pestoval, vedomectvo je teda nielen pôvodná, ale aj tradičná kultúra, môžeme povedať, že najtradičnejšia. Isteže, aj biblická kultúra má niečo do seba a isteže patrí k národnému dedičstvu, ale akonáhle by sme chceli udusiť pôvodnú kultúru, tak tento štát je zbytočný. Vlastne by nemal čo jedinečné chrániť, lebo ostatné kultúrne hodnoty sú aj inde. K pôvodnej kultúre patrí aj jazyk, ktorý sa síce stále vyvíja, ale stále je nositeľom pôvodnosti a jedinečnosti a má veľký duchovný význam. Slovenský jazyk a krajina sú asi jediné nami uznávané črty pôvodnej kultúry, ktoré sú našťastie všeobecne známe. Inak je tu z hľadiska kultúrneho vedomia bieda. To je horšie ako chodiť s holým zadkom, keď národ zabudne, kým je a spomenie si len hmlisto na hokeji – že sme Slováci..
Jazyková kultúra je dostatočná?
Je dostatočne slabá na to, aby sme mohli povedať, že je slabá. Tak isto, ako v iných duchovných veciach, forma prevláda nad obsahom. Naučiť sa, kde je mäkké „i“ a kde je tvrdé „y“, zďaleka nie je také dôležité, ako chápať korene slov. Tie „íčka“ vlastne ani nevymyslel Štúr, ako sa väčšina našincom mylne domnieva. Naopak, Štúr písal tak, ako sa dnes prepisujú ľudové piesne v nárečiach, písal foneticky. O Štúrovi sme sa akože učili, ale jeho state vyšli v slovenčine až po 150 rokoch. Teda „píš, ako počuješ“, to je Štúr, vybrané slová, to je Hatala a ďalší. Dobre, dobre, môžeme sa naučiť, kde je ypsilon, ale to je už len formálna dohoda, lebo reč znamená zvuk – pôvodne, a nie písmo, písmo sa len snaží pripomenúť ten zvuk, tú pieseň. Pieseň, to nie je notová osnova, partitúra, pieseň je popravde to, čo spievaš. Napríklad slovo „reč“ súvisí so slovom „ryk“, teda zvuk, viď sloveso „rieknuť“. Písmom sa dá len ťažko napísať prízvuk, teda pieseň vetenia. Na Slovensku máme tri základné prízvuky – západo, stredo a východoslovenský. Z toho je stredoslovenský mediálne vytlačený a východoslovenský je v školách zakazovaný. Aké ochudobnenie. Napríklad východniari – Spiš a Gemer – majú krásne slovo „rečovať“ (rečovac, rešúvat) v zmysle vravieť, hovoriť, rozprávať. Každé z tých slov má iný odtieň. Rečovať, podobne, ako rečniť a rieknuť, znamená zvukom ((k)rikom, rykom, teda jasným zvukom) pôsobiť a básnicky to navyše pripomína rieku. Tak „hlásiť“, i „prehlasovať“ súvisí tiež so zvukom – s hlasom, hlaholom. Aj „volať“, „zvolať“ súvisí s volaním, teda s hlasovým prejavom. Podobného pôvodu je slovo „vzývať“, „pozývať“. Hovoriť (a východoslovenské hvarieť) súvisí s dávnym výrazom pre volanie, zvučanie, a vravieť má koreň „v-r“ podobne, ako vrása, vŕba, vrtieť, vratko, vreteno, takže to znamená krútiť (živu), tvarovať. Slová niesť vpred, povieme „predniesť“. (Od)vetiť súvisí s vetou a s vecou. (Vy)sloviť a sláviť súvisí so slovom a dokazuje to pozitivitu nášho jazyka – sláviť znamená pôvodne sloviť a teda dobre sloviť . Sloveso povedať má koreň „ved“, a znamená to podať vedomosť, vedu, vedomstvo. Podobne „zvestovať“. „Oznámiť“ , tiež „poznamenať“ súvisí so znamením, známkou, znakom. „Kázať“ súvisí s ukázaním. „Rozprávať“, „praviť“ (a západoslovenské „vyprávať“) má v koreni „prav“, a teda súvisí s pravdou a právom. Ako „sloviaci“ v tomto jazyku – Slováci, či Sloveni (Slovensko má podobne, ako Slovenka a slovenský jazyk slovný základ „sloven“ a nie „slovák“) máme na hovorenie slov veľa názvov, tak, ako Eskimáci (Inuiti) pre sneh. A to je dôležitejšie – chápať koreňoslovie (etymológiu), lebo v tomto je zakliaty duch jazyka, a nie v tom, či sa jazykovedci dohodli, že dobrý chlap je s tvrdým, ale dobrí chlapi už s mäkkým i. To je akademická dohoda, dobre, naučíme sa to, ale za cenu vynechania podstaty veci? No to snáď nie. Keby sme boli naďalej takí zachrápaní, ako dnes, tak o chvíľu by tu všetci „spíkovali“ a slovenský jazyk by odumrel, lebo tie najzaujímavejšie veci sa o ňom vôbec neučíme, takže ich nevieme. A náš jazyk sa zdá byť tak menej zaujímavý, prznia ho a stráca sa a keby sa celkom stratil, tak by si mohli teoretici obidva „íčka“ strčiť za klobúk. Keby nejaký mali.
Neobávaš sa, že keď vyzývaš k „odhaleniu“ rodného duchovna, že ťa označia za gurua, sektu, človeka, ktorý sa chce takto ukázať pred inými a ovládať ich a tak?
Neobávam sa. Keby som sa obával, tak by som to nerobil. Keď vystupujem ako hudobník, je to oveľa príjemnejšia a v podstate bezproblémová poloha. Po posledných dvoch CD túto hudbu uznali aj niektorí hudobníci zvučných mien. Keby som sa chcel zviditeľniť, urobil by som to cez hudbu a neodmietol viackrát vystúpenie v televízii. V tomto roku som odmietol film o mojej osobe. Nemám žiadny úrad, žiadnu funkciu a nedostávam žiadne peniaze od žiadnej organizácie, ani iné mocenské výhody, teda v podstate nemám žiadny odznak spoločenskej moci. Najmenej desať rokov som si nekúpil odev, ani len ponožku, iba nejaké plátna a súkno z dedinských pôjdov. Hociktorý dedinský úradník má väčšiu úradnú moc, ako ja. A hociktorý vysokoškolák, ktorý dostane pečiatku, hoci len bakalársku, má tiež väčšiu spoločensky uznanú moc, ako ja. Každý dostal nejakú moc a tá moja nie je zo spoločenských výhod. Dnes som robil na záhrade ako šťastný človek. To sú moje najšťastnejšie chvíle, a nie zápasiť v úpadkovej civilizácii o najprirodzenejšie práva a nebodaj sa snažiť ovládať iných. Kto sa vie ovládať sám, nepotrebuje ovládať iných. Ak slúžim obrode prírodného duchovna, je to nielenže v západnej kultúre, v ktorej dnes žijeme, vec neocenená, ale nadôvažok je to aj taká poloha, v ktorej človeka hocikedy môžu povrchní ľudia odsudzovať.
Ako?
Napríklad ľudia, čo nepoznajú podstatu veci, používajú ako hanlivý výraz označenie „guru“. To môže byť napríklad vysokoškolák, ktorý sa trasie pred každou skúškou a chodí na záchod každých 5 minút, len aby získal titul v odbore, ktorý ho nebaví, ale má na to papier, a ten ho upredností v zisku pred súkmeňovcami. Chodí ku profesorovi, ktorého nemá rád, ale sa mu zalieča a myslí si, že priamy človek, prirodzený človek, ktorý má rád učiteľa, že to je sekta. Pritom vedný odbor, odbor je v preklade do latinčiny sekta. Napríklad jadrová fyzika je sekta fyziky, podobne, ako mechanika. Takže sekta je ďalšia akože nadávka, a používajú ju najčastejšie príslušníci niektorej zo spotrebných siekt, ktorý o tom nevedia, že sú v sekte, lebo si myslia, že sú normálni. Normálna sekta si myslí že je viac, ako všetci ostatní. Inak, ak nejaký pankáč má niečo proti guruovstvu, je to úplne prirodzené a v pohode. Ale ak má niečo proti tomu človek s vysokoškolským vzdelaním, môže a nemusí to byť prirodzené, keďže guru znamená v preklade z jedného z indických jazykov „učiteľ. A vysokoškolák najprv robil skúšky na základnej, potom na strednej a nakoniec sa potil na vysokej škole, tak čo má proti učiteľstvu, keď vďaka nemu výhodne získal úrad a buď velí, alebo učí, alebo sa neujal. Ak sa ujal je v pohode, a nevedie vojnu proti učiteľstvu.
Základom kultúry je úcta, kultúra a úcta je to isté slovo. Div je svätosť. Keď povie o mne niekto že som divoch, neurazím sa. Keď povie, že guru – a prečo sa urážať? Ja nerozdávam pečiatky, ani certifikáty. Keď sa u mňa učia niekoľkí medici, akože sa učia, tak asi majú k tomu nejaký nezištný dôvod. Nik z ľudí, ktorí ma poznajú, si nemyslí, že popri sadení repy a kukurice a prechádzkach na koni cvičím hypnózu. Dnes sú stovky strán z mojich prednášok i neformálnych večerov prepísané a všade je dôraz na vedomie a nie na nejaké uctievanie vodcu, zbavenie svojprávnosti a tak. Takže ak ma niekto obviní z guruovstva a zo sekty, spravidla nemám na to vôbec žiadnu reakciu. Človek na vedomeckom chodníku sa nenechá vytočiť slaboduchými rečami.
Ako vyzerá tvoje hudobné leto?
Mali sme pár koncertov s Bytosťami, na ktorých hrala i basgitaristka a speváčka Barbora. Je veľmi šikovná, zvláda svoju „rekvalifikáciu“ a prijmeme ešte 1 – 2 hráčov, napríklad zišla by sa bráča a tiež nejaké spevy, možno aj niečo iné. V rozšírenej zostave sa pripravíme na pár koncertov. Napríklad na Deň Stromu v Čiernom Balogu, alebo na Sitno Blús, kde máme koncert pred Čechomorom. No a v lete máme horský festival Vartra, ktorý sme Na Medzi pripravili narýchlo v lete minulého roku a mali sme dobré ohlasy. Príjemné sú tiež večery pri ohni na táboroch i mimo nich. Dnes som počul skvelý koncert – na stráni o štvrtej na svitaní. Budem sa snažiť znovu vstať a niečo viac z neho naučiť.
Ďakujem
pýtala sa Rodná cesta
odpovedal Žiarislav
Zdroj: Ved.sk
