Žiarislav: Ešte nevidíme, že tá sila je v nás.
Tento týždeň si skončil nahrávanie novej platne v štúdiu , ako si spokojný s výsledkom?
Budeme vidieť keď to vyjde, ak to osloví ľudí a niečo im to dá, tak človek môže byť spokojný Toto CD je zvukovo o dosť rozsiahlejšie ako všetky predchádzajúce, aj nahrávanie trvalo dlhšie. V žiadnej piesni nehrá a nespieva menej ako 10 „hudobníkov“, teda stôp, niekedy až osemnásť.
Akých hudobníkov si si prizval na spoluprácu?
Keď človek býva na samote v lese, nie je ľahké zohnať hudobníkov, už vôbec nie takých, čo by pružne hrali takúto hudbu. Človek to vyriešil opäť tak, že nahral všetky spevy a hudobné nástroje sám, stopu po stope.
Ako sa to technicky dá, nahrať toľko nástrojov jedným človekom?
V dnešnej dobe to niektorí robia tak, že sa nastavia nejaký elektronický rytmus a do neho nahrávajú jeden po druhom nástroje a spevy. Na mojich nahrávkach toto nikdy nebolo a aj teraz to robím tak, že najprv nahrám bubon alebo podkladovú gitaru v živom tepe, v duchu si spievam a prežívam tú pieseň. Potom si to nechám pustiť a dohrávam do toho stopu po stope jeden po druhom nástroje a spevy. Rytmus sa teda vždy vyvíja, aj keď takmer nebadateľne. Vychádza teda zo živy, aby z toho poslucháč nemal kockaté srdce, ako po počúvaní veľkej časti elektronickej hudby.
To je zaujímavý postreh. Aj ja mám niekedy pocit, že tá dnešná moderná hudba s tým jej búšivým naliehavým tepaním mi nerobí zrovna dobre na duši. Čím to je?
Ono je to síce na prvý pohľad akože neplánované, ale v podstate je to tak zariadené , že v dnešnej dobe do rozhlasu zoberú spravidla len hudbu, ktorá je určitým spôsobom nadupaná – komprimovaná už v samotnom štúdiu a oni ju podrobia ešte ďalšiemu strojovému skresleniu, a to tak, aby bola neustále vlezlá, ale zároveň aby vás nevyrušovala natoľko, aby ste ju vypli. Vnímavý človek to samozrejme vypne, ale väčšina ľudí sa už prispôsobila tomuto naprogramovaniu. Viem o viacerých hudobníkoch, ktorí natočili lepšiu hudbu, a len preto, aby im ju vzali do rozhlasu, dali si ju potom skresliť , vykastrovať, sprimitizovať. Aby bolo jasné, toto prišlo zo Západu a je to v hudbe ako v umení svojou skrytou taktikou oveľa totalitnejší valec, než aký bol ten socialistický. Pri príležitosti 20. výročia prevratu som čítal článok , ako teraz na rozdiel od socializmu domáca hudobná produkcia prekvitá. Síce dve tretiny albumov vydaných na Slovensku vydali západné uniformné vydavateľstvá, ale jednu tretinu sme vydali v malých vydavateľstvách sami.
Z istého pohľadu je to tak, lenže tie dve tretiny západných vydavateľstiev , ktoré vydávajú aj akože slovenskú hudbu, si tu uzurpujú takmer všetok hudobný priestor vysielacieho času takmer všetkých médií. Tú jednu tretinu našich neuniformných vydavateľstiev vytlačili do úplného undergroundu, do myšacích dier, takmer nikto to nepozná , žijú na hranici prežitia a na okraji kultúrneho spoločenského diania. Z kultúrneho hľadiska je to podobná totalita, ako bola v politickej oblasti za komunistov, keď boli na kandidátke samí komunisti a aby ukázali „demokraciu“, tak niekde z podzemia vyhrabali jedného kandidáta z nejakej Demokratickej strany alebo Strany Slobody, ktorú nikto nikdy nevidel a ani o nej nepočul. Toto je náš „folklór trochu inak“. Síce sa od prevratu rozmnožili folklórne festivaly, ale takmer nik tu netvorí z našich podkladov, z našich hudobníkov, ktorých púšťajú rozhlasy, spravili nešikovné napodobeniny západných trendov.
Títo majú dvere otvorené od rána do rána. Špičkoví slovenskí hudobníci im robia beklajdy, teda hudobné podklady, ale ak začas títo špičkoví hudobníci začnú robiť vlastnú tvorbu, médiá ich zväčša sabotujú , lebo už to nie je „in“, už to nie je tá uniforma. Je tu síce nejakých pár skupín „world music“, je ich asi ako prstov na ruke, na stolárovej, no ale to nie je ten kvas skutočného života, ktorý by vám vyrazil poklop, ktorý by naplnil veľké festivaly, rozhlasové vysielania, kultúrne rubriky novín a časopisov, alebo vlastný časopis. Alebo že by tu nastal nejaký tvorivý kvas porovnateľný s flamenkovým búrlivým kvasením, či juhoslovanskou tvorivosťou, ktorá slepo nekopíruje západ, ani keby ste ju tri razy zbombardovali. My sme len taká západná kultúrna kolónia, folklór držíme v konzerve a tvoriť sa akože môže vo všetkých možných štýloch, len, moje nervy, netvorte z vlastných koreňov, lebo to sa vraj nemá. V náplni „world music“ je čerpať z folklóru , ale oni, česť výnimkám, z neho tvorivo nevychádzajú , len tie piesne preonačia podľa módnych vplyvov, alebo do zaužívaných módnych postupov nastrkajú nejaké folklórne implantáty, takže sa to nepáči ani tým s vykomprimovanými hlavami, ale ani tým, ktorí majú našu pôvodnú hudbu skutočne radi. Nie je to šľachtenie , je to génová manipulácia, takže to nemá úspech, nenastáva tu skutočný hudobný umelecký kvas.
Sú aj takí sterilní umeleckí inžinieri, čo na jednej strane kastrujú slovenskú hudbu od jej štvrťtónov, divých stupníc, sekundových dvojhlasov a rytmických zvláštností, pretože sú strojovo „vymakaní“, a potom, keď už tú našu hudbu vyklieštia od všetkého pekného a živého, začnú robiť napríklad Balkán, ktorý má v sebe ešte všetko to, čo sa im už podarilo tuto zdusiť. Takže zase nie sme doma, zase sme len panáčikovia, ktorí niekoho módne napodobujú. Zase nekvasíme vo vlastnom sude. Zase len dovážame, importujeme, a to je pre kultúru nevýhoda. Toto je kultúrna
pohroma. Neviem, prečo by sme my, Slováci, vlastne mali platiť za rozhlas a televíziu, keď tam naši hudobníci vystupujú často len ako opice v cudzom cirkuse. Toto mi až tak nechýba. Radšej budem počúvať v lese vtákov.
Vráťme sa trošku k tvojej hudbe. Aké nástroje používaš vo svojom pripravovanom CD?
Je to do dvadsať druhov nástrojov, hlavne bubny doby, ozembuch , praslovanské hrkálky, rôzne píšťaly a fujary, basfujaru, basičku, korytovú basu, prírodnú basgitaru, gitaru, harmoniku ťahaciu i ústnu, drevené nástroje sú zväčša vlastnej výroby. Toto CD je zvláštne tým, že sa po prvý krát podarilo z tradičných slovenských nástrojov urobiť taký melodický podklad, že si bežný človek ani neuvedomí , aké nástroje tam vlastne hrajú. „Sila je v nás“ nemusí ostať v polohe alternatívnej bočnej subkultúry, podľa predbežných prieskumov je to niečo , čo by mohlo byť blízke aj bežnému Slovákovi, ale i mnohému Moravákovi alebo Čechovi. Naša doterajšia otázka ostáva nezmenená: Prečo by raz nemohli púšťať naše médiá aj našu hudbu. Vychádzajme teda z toho, že naša hudba nie je podmienená slovenským občianskym preukazom, ale slovenským, či slovanským duchom.
A čo texty , nesie tvoje najnovšie Cd nejaké špeciálne posolstvo?
Väčšia časť textov je už uverejnené v knihe Piesňoslová, všetky sú v obale. Zvukár popisoval, ako bežní hudobníci, ktorí prídu k nemu do štúdia, keď on na tom robí túto hudbu, sú šokovaní textami týchto piesní. Pýtajú sa, čo to je Slncový kôň a tak … Keď nerozumejú anglickému textu, tak sa im to zdá normálne. Keď ale nerozumejú slovám Žiarislavovej piesne, privádza ich to do pomykova. Na tejto platni v podstate nie sú cudzie slová. Ale aj tak , keď tomu chce niekto porozumieť, musí začať uvažovať. Blbec nie je ten, čo niečo nevie, ale ten, čo nechce vedieť, čo sa nechce dozvedieť. Človek vidí tak, že pieseň, dobrá pieseň, má spôsobiť v poslucháčovi nejaké pohnutie, nejaký pohyb. Ak túto hybnosť pieseň nemá, je to len bezduchá namotávka. Tak sú stavané aj tieto texty, aby nám pomohli nahliadnuť. Aj do seba. Aby pomohli spriechodniť našu silu.
Je pravda, že keď som nedávno začala jednému známemu, inak úspešnému mužovi vo svojom odbore, čítať z knihy Piesňoslová text piesne Už sa život už sa pohol, začal sa pri jeho počúvaní na stoličke mrviť a pôsobiť dojmom akoby ho škrtila kravata. Je zvláštne že ľudia akoby sa nechceli začať zaoberať inými vecami, ale len tým aké kachličky vybrať do svojej novej kúpeľne, alebo na aké auto našporiť. Keď príde pieseň, ktorá ich núti premýšľať o veciach inak, začnú sa cítiť nepohodlne.
Sme natoľko duchovne zkolonizovaní, že keď niekto vytiahne jadrové témy našej kultúry, tak to vyzerá ako podozrivá exotika. Pravdaže, sú aj univerzálne témy, z ktorých sa však stali klišé, ako spievať o láske, potom ešte o láske, a nakoniec o láske. To sa môže. Môže sa spievať aj o búchaní , chlastaní, grcaní, to sa ešte môže. V krásnej piesni, ktorá by už dnes nemohla „rotovať“ – „Balada o poľných vtákoch“, je napríklad spomenutý údel Kainov, teda prvok židokresťanskej mystiky, ktorá je bežná . Takisto ako v „Neobzerajte sa pani Lótová“. To nikomu nevadí. Čo je teda až také čudné na tom, že sa v mojich textoch mihne tu dobrodruh a rebel Popolvár , inde Svarogov Slncový kôň, Rod, Lada, Vesna, Perún, alebo divice tancujúce na krížnych cestách. V Slovenskom raji, na Košiarnom briežku bývajú hudobné vystúpenia, spravidla „kantry“. Takže je tam normálne, keď spievaš, že ideš z Alabamy do Luizany s bendžom na kolene, ale nie je normálne, keby si tam chcela spievať našskú hudbu. A to je obraz našej podlomenej duše. Lebo naša country, to je naše „rodo“, naše „novodrevo. Nielen naše slovo, ale aj každý hudobný nástroj má svojho ducha, napríklad fujara má taký zvuk, i ducha , ktorý inde nenájdete. Ťažko povedať prečo slovenské a české etno a world skupiny používajú africké jambay a nie slovanský bubon dob z dutého stromu, ktorý má úplne
iný zvuk a oveľa viac pasuje k našej hudbe a jej podstate.
Keď sme pri tých bubnoch , všimla som si, že niektoré skladby na tvojom novom majú zvláštny bubnový zvuk. Čím to je?
Základ tvorí stredne veľký dob hraný prstami . S ním hrá bubeník na jeden, alebo dva veľké bubny, s palicami s plátenými alebo koženými tlmičmi. Hrá často základný, niekedy dupákový, alebo odzemkový tep. V pravej ruke môže mať na palici hrkálku, ktorá presahuje do výšok, aby bicie nebolo počuť len v basoch. Podobný účel, ale s celkom inými farbami, plní ozembuch s plieškami a roľničkami, ktorý sa zapája do „hustejších“ častí piesní . No, pravdu povediac ,zvukár musel otvoriť v stene štúdia niekoľko rokov neotvorené dvere, aby tam vošiel ten veľký hrčovitý bubon takmer meter široký a poldruha metra vysoký, ktorý hral aj v piesni
Stúpaj stúpaj. Teraz je na niekoľkých piesňach a poznať ho podľa zvlášť dunivého zvuku. Možno to bude on, čo spustí naše búrlivé kvasenie.
Zhovárala sa Miroslava
Tento článok vysiel aj v časopise Cez-okno.net
Zdroj: Ved.sk
