Sme krajinou národa lesnej kultúry. Ale o tom nevieme.
Kultúra môže vyzerať rôzne. Napríklad niekto si ako kultúru predstavuje to, že môže ísť do kina alebo supermarketu. Niekto si ako kultúru predstavuje to, že ženy chodia vyčesané, vyholené a namaľované a vedia módne afektovať. Niekto si ako kultúru predstavuje to, že aj muži sú starostlivo vyholení a navoňaní. Niekto si ako kultúru predstavuje to, že biele goliere sa tvária kultúrne a s úsmevom na tvári rozpredajú vodovody, nerastné suroviny a zem iné dôležitosti. Niekto si ako kultúru predstavuje to, že napriek kríze je v hlavnom meste toľko áut, že nieto kde zaparkovať. Niekto si ako kultúru predstavuje to, že máme možnosť pozerať a počúvať na hadimršky zvíjajúce sa v ureptaných videoklipoch, ktoré len včera vyprodukovali hudobní developeri v Amerike alebo v Británii. Niekto si ako kultúru predstavuje to, že kliknete na rýchly počítať a ste pripojení. To všetko máme, to všetko tu už je a môžete, alebo dokonca takmer musíte sa toho nasýtiť, lebo v meste to hučí z každého rohu, z každej blikotavky, z každého vreštiaka, z každej pokladne. Ale je aj iné poňatie kultúry. Kultúra prírodného života, kultúra slobodného pohybu v prírode. Túto kultúru ešte máme. Vieme ale o nej vôbec?
Amerika – holé baby – trenky do zvona a ponožky na zips. Také a podobné hlášky bežali „za sociku“ keď si niekto predstavoval, čo všetko inde je a tu nie. Ale málokto vie o tom, čo inde nie je a tu áno, tu to je.
Slováci, a tiež Česi a Moraváci napríklad chodia do lesa na huby. Zdá sa nám to samozrejmé, ale samozrejmé na západe, ale napríklad ani v Južnej Kórei, to vôbec nie je. V Amerike keď pisateľ chodil po lesoch, musel to robiť veľmi nenápadne. Tam sa to nerobí a mnohí to dokonca považujú za zlý čin. Nie je to bezpečné a ublížiť vám môžu dokonca aj policajti, keď vás „načapú“, že len tak chodíte po lese, alebo ležíte pod stromom. Ísť do lesa „na vander“, len tak si tam prespať v gubani alebo vo spacáku, to na západe vôbec nie je bežné a môžete byť za to prenasledovaní. My to berieme tak, že les je náš, je spoločný, že môžeme ísť len tak sa nadýchať, upiecť si plávky, alebo, ako hovoria Česi, holubinky, nazbierať si kuriatka jedlé, ktoré Česi volajú „lišky“ a urobiť si v „ešuse“ na ohníku dobrú polievku. „Bol som v americkom kempe a robil si na ohni polievku v sáčku, prišiel strážca zákona a hovorí – čo robíš. A ja že – polievku. A on – a odkiaľ máš drevo? A ja že tuto – spod stromov som nazbieral suché konáre. A on – že vylej polievku do ohňa, okamžite to zahas a choď zahrabať konáre aby nebolo
vidno, že sú ohorené. Drevo si musíš kúpiť v obchode alebo na pumpe“ spomína na svoj americký výlet Miky z Košíc. A tak aj musel urobiť. Pisateľ si napríklad ustlal na idiánskom festivale v kempe pri stane, ale presvedčili ho, že musí spať v stane, lebo pri stane sa nesmie. Ak zaspíte v Spojených štátoch vo svojom aute na parkovisku, môže sa stať, že vás uvidí policajt a zabúcha vám na okno, lebo to sa nesmie, spať máte v hoteli alebo v moteli, a nie v aute. Keď sme s Bytosťami na šnúre v dánsku zbierali v Kodani v parku podpňovky, náš usporiadateľ Karol šalel, že zbierame divé huby a že nám v obchode kúpi koľko chceme šampiňónov v plechovke. V Británii keď Slováci zbierali maliny alebo ostružiny, Briti ich presviedčali, aby si to kúpili v obchode, jak sa patrí. Sú vo svete pravicové štáty, kde celé lesy vlastní pár ľudí a národ k lesu nemá prístup. To už niektoré plánovali aj tu. V Čechách sa písalo o privatizácii štátnych lesov a ak tomu nezabránime, budeme mať túto otázku na stole aj my.
Je určité prirodzené právo človeka na pohyb mimo cestovnej kancelárie. A to aspoň v rodnej krajine. Načo Štúr bojoval za slobodu pohybu poddaných? Aby sme mali ako za nevoľníctva znova zakázaný vstup do lesa?
Tak, ako máme pravú aj ľavú ruku, tak máme aj spoločné a osobné vlastníctvo, ktoré sa vo vedomeckom poňatí zušľachťuje na osobnú i spoločnú zodpovednosť. Niekomu možnože stačí jedna ruka. Ak áno, tak nech ju odsekne sebe, ale nie celému národu. Lebo sa znovu vzbúrime.
V deviatom storočí nám vtedajšia štátoklerikálna mafia zakázala prírodné duchovno aj občiny. Obecní majetok zhabala a občanov občín predala (do nevoľníctva). Odvtedy máme ťažkosti, sloboda a prírodná kultúra klesli, ale niečo sa predsa len zachovalo. Zachovali sa občinové, a teda obecné lesy, a to dodnes. Z tohto prirodzeného spôsobu spoločnej správy vychádzajú aj štátne lesy, ktoré – aj keď vôbec nie sú uspokojivo spravované, sú predsa len určitou zárukov toho, že my, naše deti a deti ich detí a ďalšie naše kolená budú môcť kráčať našou svätou zemou, rozjímať pod božím slnkom, ležať vo svätohájoch pod stromom a nebudú ich zato prenasledovať choromyseľní mutanti.
Sme sa ale nasmiali, ako „súdruhovia z endéer“ vyrobili umelohmotné lyžičky. A teraz masa novodobých nevoľníkov v celom svete tlačí do svojich uponáhľaných tiel vo veľkovýkrmných obchodných sieťach jedlo a kávu z polystyrenových tanierov a „hrnčekov“ a hory ton raz použitého umelohmotného odpadu končia denne na smetisku. Kam sa na kapitalistov hrabali súdruhovia dederóni? Vzdali sme sa chomútika komunistického a vstúpili sme do zradných sietí globalistického nevoľníctva, kde nám tak dlho budú nanucovať tie svoje blikotavé programy na vymytie mozgu, až, ako dúfajú, budeme tak slobodní, že nebudeme môcť ísť už ani do lesa. A potom, keď sa bude merať bohatstvo na litre pitnej vody, potom sa ukáže, či to, do čoho sme vhupli, či tá virtuálna civilizačná pakultúra globálneho úpadku je naozaj skutočnou slobodou. Potom sa ukáže, že sloboda cestovania sa nemeria teoretickou možnosťou sadnúť si do lietadla, lebo tu bude len pre tých „vyvolených“, ale že ísť s rodinou, alebo priateľmi do nezničeného lesa bez nekonečných poplatkov, nabrať si tam z prameňa čistú vodu, to je to, čo je naozaj dôležité.
Niektoré podoby kultúry sú prednosťou iných národov, ale niektoré kultúrne vymoženosti, hoc aj prirodzené, inde už nie sú a tu sú. Snažme sa o to, aby sme si ich uchovali, ustrážili, ubránili a rozvinuli.
Ž.slav
Zdroj: Ved.sk
