Srbskí Slováci, každý si pod týmto pojmom môže predstaviť niečo iné, moja predstava pri týchto slovách je dnes už pomerne konkrétna. Vidím krásne tváre plné lásky, nehy a hrdosti, avšak nie hrdosti, ktorá opovrhuje druhými, ale hrdosti prirodzenej na to kto sú- Slováci.
Skúste si predstaviť, že ste sa ocitli v dobe pred 300 rokmi, približne v tom období začínali prichádzať ľudia z oblastí dnešného Slovenka do Vojvodiny, v dnešnom Srbsku. Ako najčastejšie dôvody k presťahovaniu sa uvádza hlavne práca a evanjelické vierovyznanie, avšak my dnes už môžeme iba polemizovať nad tým, aké boli pravé dôvody mnohých jednotlivcov, ktorí sa na takúto púť vybrali. Ja som počas svojho pobytu na „dolnej zemi“ pocit cestovania v čase zažívala, možno vďaka tomu, že väčšinu času som trávila v spoločností starších ľudí. Títo Slováci do dnes žijú prevažne v prostredí dedín, či neveľkých miest podobne, ako žili ich predkovia pred niekoľkými stáročiami. V malých chalúpkach s vybavením dedeným po generácie, starými skriňami naplnenými svadobnou výbavou dokonale upratanou a ozdobenou čipkami a výšivkami, aby sa mohli každému návštevníkovi pochváliť. Ženy s láskou a až materskou starostlivosťou opatrujú staré kroje, svadobné šaty, či ručne maľované kolovrátky a radosťou si opatrujú každú vec spojenú s ich Slovenskými predkami.
Tradície dedené z matky na dcéru a zo syna na otca zostali zakonzervované, aj keď je pravda, že dnešný mladí ľudia sa čim ďalej, tým viac začínajú prispôsobovať rýchlemu západnému životu a odklonu od tradícií. „Voľakedy bolo veľmi pekné, chudobní sme boli, šecko na koňa, traktore neboli.“[1] Nestretla som sa ani s jedným starším človekom, ktorý by nemal vnučku, vnuka, neter, či iného rodinného príslušníka na štúdiách na Slovenku. Každý jeden mi to oznamoval s nesmiernou hrdosťou, na to, že člen ich rodu sa vrátil na rodnú zem, z ktorej oni pres stáročiami odišli.
A napriek silnej globalizácií si títo Slováci zachovali rôzne ľudové obyčaje, aj keď asi vďaka tomu, že väčšina z nich sú evanjelici ľudové zvyky sa u nich vyskytujú menej ako u katolíkov.
Niektoré zvyku sú však stále prítomne, dalo by sa povedať v každom „slovenskom“ dome. Najviac povier sa zachovalo v spojitosti s deťmi, jednou z nich je „robenie z očú“ ako to do dnes nazývajú. Asi som sa ani nestretla s niekým, kto by o tejto tradícií nevravel. V podstate je to rituál proti urieknutiu, najčastejšie robený u malých detí, ale používa sa aj u dospelých a niekedy a pri zvieratách. Samozrejme, sa jeho vykonávanie a predstavy s ním spojené líšia od dediny k dedine.
„… že by nedostalo z očí bo potom veľká horúčka je. Potom treba rubáš(zásteru) namočiť, a takto tri ráz, tri ráz rukou oči utrieť a aj opakom ruky. Potom tá ženička vezme vodu, uhlíky, švíbaľke (zápalky) aj kúsok chleba, to sa dáva deväť kusov. A potom, ktoré ide dole, chlebík alebo uhlík, sa mi zdá, že chlebík je od ženy a uhlík má od muža z očí. Aj to ho s tým poumýva, ide s tým von, neviem, čo s tým robí a potom kúsočka mu dá napiť. A je dobre.“[2]
Iná žena v tej iste dedine, mi spomínala, že keď dieťatko plače treba mu vylízať každé oko tri krát a a potom to utrieť spodničkou. Tiež množstvo iných stále žijúcich povier sa spája s deťmi. Jedna pani spomínala, že sa traduje, že keď prejde tehotná žena popod strom moruše a padne na ňu zrelý plod, dieťatko bude mať na tom mieste fľak. „Suseda bola hádam v ôsmom mesiaci, keď kalila (natierala) paláč ( strop). Keď som prišla takto je frklo a ja som takto k nej prišla a spak ruky stiahla a o zadok otrela. Zuzka ( dieťa) má dodnes taký cíp na ľadvičkách.“[3] Alebo variant, keď pri popálení tehotnej ženy, opäť zostane dieťatku fľak na danom mieste.
Takýchto povier je mnoho, nachádzame ich v každej slovenskej dedine, v každom starom dome. V podstate sa len málo líšia aj kde tu splynuli so zvykmi srbskými, či maďarskými. V dnešnej dobe je už veľmi náročné odlíšiť, ktorý zvyk odkiaľ pôvodne prišiel. Jedno je však isté, pre ľudí žijúcich vo Vojvodine, ktorí sú potomkami starých Slovákov, je do dnešného dňa veľmi dôležité udržať si ich integritu a tradície svojich rodičov. Títo ľudia žijú vo veľmi skromných podmienkach, ťažko pracujú na svojich poliach, vychovávajú deti a aj napriek náročnému životu im nikdy nemizne úsmev na tvárach a čo je dôležitejšie nemizne im iskra z očí. Chránia a zveľaďujú všetko čo je slovenské, vážia si jeden druhého a majú asi najláskavejší pohľad, aký som, kedy videla.
[1] z prepisu nahrávky 76 ročne ženy z Kovačice
[2] z prepisu nahrávky 76 ročne ženy z Kovačice
[3] z prepisu nahrávky 70 ročne ženy z Kovačice
podobné články:
Zdroj: Ved.sk
