Horanovi viackrát odmietali zapísať na slovenskej matrike jeho slovenské meno. Nakoniec Horanovi slovanské meno zapísali, ale iba s tým, že je to meno cudzie.
Ako sme písali v článku SLOVANSKÉ MENÁ V NEMILOSTI, Horan nechcel priať meno bežné u južných slovanov ako Goran, v čom by mu matrika nesmela brániť, ale prijal meno Horan. Keďže takto jeho meno prirodzene znie v slovenčine, ktorá ako západoslovanský jazyk zmäkčila spoluhlásku g (gora) na h (hora). Čím sa dostala späť, k ešte staršiemu zneniu pred stvrdením „h“ na „g“ totožnému s indoeurópskym názvom hory. Napríklad v iránsko-árijskom jazyku sa posvätná hora označovala ako Hora a taká je tam pod týmto menom dodnes. Aj v indo-árijskom jazyku je názov kopca hora, či hara, preto sa aj brušná čakra v sanskrite označuje ako hara. Aj v iných slovanských jazykoch, napríklad v čestine a hornolužickej srbštine sa hora označuje ako „hora“, taktiež latinsky, španielsky, portugalsky aj katalánsky je jeden z označení hory „hora“,
ba aj švédsky je tomu tak. V slovenčine je však hora obzvlášť obľúbený pôvodný názov pre mohutný kopec, vrch a častý je aj v našom pôvodnom miestopise. A keďže Horan miluje hory, chcel svoje meno ako slovanské duchovné meno prijať aj úradne. Najprv mu to odmietali, že môže prijať meno Čárly a podobne. Tak požiadal jazykovedný ústav Ľudovíta (Velislava) Štúra na SAV, aby sa k tomu vyjadril. Odpoveď dodnes nedostal.
V našej novodrevnej kultúre sa už mnohí stretli s menom „Horana“. Pesničkárka tvoriaca piesne čerpajúce v mnohom zo slovenského folklóru sa volá práve tak. Pod menom Horana práve vydáva aj svoje CD, takže aj keď meno nemá zapísané v dokladoch, je to jej umelecké meno. A ako meno umelecké musí byť uznané, napriek tomu, že je to meno slovanské a v našej kultúre je silná nechuť mnohých úradníkov k tomu, aby sme prijímali mená v našom rodnom jazyku. Meno znie v slovenčine úplne prirodzene a už na prvé počutie je pôsobivé, nemusia si naň ľudia zvykať tak, ako na populárne Ďzesiky a Rihany, ktoré na prvé počutie Slovákov vôbec nezneli pôsobivo a trvalo dlho, kým sa dostali na matriky. Na matriky sa dostal aj „rómsky“ Sandokan a iní hrdinovia seriálov, ako Kevin a Šeherezáda, ktorých filmy tiež večne v móde nebudú. Avšak meno Horana len tak ľahko z módy nevypadne, keďže naše hory sú horami už tisícročia a nevyzerajú, žeby sa chystali pod náporom exotických kultúr zvetrať.
„To meno by som prijala, aj keby mi ho neuznali“, hovorí Horana, ktorá má k našim horám mimoriadne silný vzťah a aj preto v nich už dlho žije. „Uvažovala som aj o mene Lesana, ktoré znie podobne a má aj podobný význam, avšak Horana mi znelo tak všeobjímajúco“.Horana teda s tým problém nemala a úrady mohla vďaka svojmu umeniu celkom obísť. A dnes ju iste pozná viac našincov pod menom Horana a určite menej pod občianskym menom Veronika Kicková.
A ako je to s Horanom. Rudolf vie, že má germánske meno, ktoré znamená slávny vlk (Vlkoslav).Rozhodol sa prijať meno slovanské, slovenské. Vedel, že u južných Slovanov je meno Goran, ale to sa tak nepáčilo, ako Horan, ktoré znie v slovenčine v súlade s našou výslovnosťou úplne prirodzene. Našli sme však meno Horan cez vyhľadávač na internete, zistili sme, že meno sa vyskytuje prinajmenšom k Kurdov. A tak matrika meno zapísať musela. Pre Horana je to meno slovenské, avšak matrika ho zapísala s tým, že je to meno kurdské. Je to pomerne urážlivý prístup pre človeka ako je Horan. „Som rád, že mi meno nakoniec zapísali. Ale je mi ľúto, že žijem na Slovensku a ako Slovák a keď chcem prijať slovenské meno, musím to dosiahnuť takýmto spôsobom“.
Po tom, ako na matrike Horana odbili s tým, že „mená sa neprekladajú“, opýtali sme sa jazykovedca Bohdana Dobroslava Ulašina, či ide naozaj o preklad mena Goran na Horan, alebo sa to dá vysvetliť aj inak. „To je otázka“, odpovedá. „Ja by som to nenazval prekladom, ale slovanským variantom tohoto mena, ktoré má slovanský základ. Je to slovenský variant južnoslovanského tvaru, keďže my máme tento koreň, v ktorom prešlo g na h. Sú tam prípustné viaceré výklady, je otázne, ako sa k tomu vyjadrí jazykovedný ústav. Slovenský jazyk, jazykovedný ústav nemá len poradnú, ale aj predpisovaciu funkciu. Na rozdiel od jazyka anglického“, hovorí Bohdan Dobroslav. Nachádzame sa tak vo veľmi zvláštnej situácii, kedy môžeme voľne prijímať cudzie mená, vrátane nedávnych novotvarov, ale domáce mená prirodzene znejúce, vytvorené alebo variované, úradne prijímať v podstate nesmieme, aj keď znejú úplne prirodzene. Takže sa bežne voláme inak, ako máme zapísané v dokladoch, pričom nie každému vyhovuje, aby duchovné meno bolo len na úrovni prezývky, ako nejaké Kiky Miky Piky… Sme teda v podobnej situáci, ako indiáni v rezervačnom období, keď nesmeli si zapísať indiánske mená, novotvary znejúce prirodzene v ich jazykoch, alebo križiakmi podrobení Baltovia, ktorým vtlačili mená kresťanské a to pod krutým násilým. U nás sa vnucovanie kresťanských a biblických mien dialo nie v čase násilného pokresťančenia, keď sa táto otázka citlivo obišla, keďže slovenskí predkovia by kvôli menám mohli kresťanstvo odmietnuť, ale v čase rekatolizácie Slovenska, keď slovanské mená takmer zanikli a obnovili ich hlavne Štúrovci. Tí si slovanské mená aj tvorili, čo my v čase akože kultúrnej slobody (?) dnes nesmieme. Američan teda v dobe po asimilácii pôvodných Američanov môže prijať akékoľvek meno vrámci svojho dnes multikultúrneho poňatia. A môže si ho aj vytvoriť. My môžeme prijať americké vytvorené mená, ale v rámci rodného jazyka si mená vytvoriť nesmieme. Na Slovensku je v zásade multikulturálny právny stav v ohľade zapisovania mien, ktorý dáva slobodu všetkým exotickým menám, od starozákonných až po holyvudské, ale nedáva slobodu našej pôvodnej kultúre, v ktorej je tvorenie mena v slovenskom jazyku prirodzeným postupom. Ak by sa tento stav mal meniť, isteže by sme museli vyriešiť otázku prirodzenosti tvorenia mien v slovenskom jazyku, v súlade s jeho zásadami. To síce nie je úplne jednoduchá otázka, ale v zásade je oveľa jednoduchšia, ako napríklad pád komunizmu, alebo prezbrojenie armády. Je isté, že by sme otázku slovenských mien pri troške snahy ľahko zvládli.
Mimochodom, aj mená, ako Slavomír, Pribina, Mojmír, Koceľ, či Svätopluk, boli kedysi novotvarmi a len vďaka tomu, že ich kedysi vytvorili, to bolo ešte v čase kultúrnej slobody, ich môžeme dnes prímať. Staroslovanskú kultúrnu slobodu, podstatne vyššiu, ako je tá dnešná, sa teda nepodarilo obnoviť. Aj keď v origináli staroslovenský „Svantopolk“ sa môže variovať do dnešnej slovenčiny ako Svätopluk, židovská Šóšana“ sa prepisuje do slovenčiny ako Zuzana, latinský Petronius je už najskôr preklad z hebrejskej aramejčiny, kde nevieme, ako znel a znova sa prepisuje do slovenčiny ako Peter, dnes by to už nebolo také ľahké, keď ani Goran sa vraj nemôže (?) prepísať, či variovať ako Horan.
Takže zatiaľ jedna polodobrá správa: mená, ako Horan a Horana matriky zapíšu s tým, že my vieme, že sú slovenské a oni vedia, že sú cudzie.
Žiarislav
Pozn. red.: Aj táto otázka by sa dala ľahšie riešiť, keby si v sčítaní ľudu dosť ľudí napísalo ako vyznanie „RODNÉ DUCHOVNO“
predchádzajúce články o menách:
5.4.11 SLOVANSKÉ MENÁ V NEMILOSTI TU
11.4.11 So zápisom slovanských mien by už nemali byť ťažkosti – SLOVANSKÉ MENÁ BUDÚ V MILOSTI – Niektorých poburuje, že MENÁ niečo znaMENAjú TU
Pieseň OŽÍVAJÚ TU
úvodný obrázok kreslila LESANA podľa fotografie Karola Plicku
Zdroj: Ved.sk
