Ž.slav odpovedá na otázku:
Ďakujem, že si odpovedal na minulú otázku o Slovenstve a pohanstve v súvislosti s parafrázovaním Návratu Slovenov Cyrilom Hromníkom v jeho knihe Sloveni a Slováci, kde sú vaše korene. Je podľa teba možné, aby bol pôvod názvu Sloven dravidský?
Žiarislav. Je to tak nepravdepodobné, ako keby mal byť náš zubor potomkom amerického bizóna. Ak odhliadneme od novodobého kríženia, tak je to holý nezmysel. Isteže náš zubor a americký bizón majú najskôr nejakého spoločného predka, a to nejakého prazubra, alebo z latinčiny vypovedané prabizóna, ale to neznamená, že by sa napriek podobnosti zubor vyvinul z bizóna, tak isto, ako sa Sloveni nevyvinuli z Indov, či už árijských, alebo dravidských, a ani nemajú v Indii pôvod, čo sa dá dokázať dejinne (historicky), ako i jazykovo, ale i geneticky. Podobnosť s Indiou teda neznamená pôvodnosť v Indii, určite nie. Popisujeme to v iných súvislostiach aj v našom tlačenom prvom čísle Rodnej cesty.
Ak by sme skúmali pôvod slova Sloven a Slovák, mali by sme si uvedomiť, čo je koreňoslovný základ a čo prípona. V slove „slovenský“ je v dnešnej („produktívnej“) slovenčine slovný koreň „sloven“, dnes už nerozložiteľný. Lenže v staroslovъenčine je dnešný slovný základ „sloven“ rozložiteľný na staroslovenský (staroslovъenski) a súčasne praslovanský slovný koreň „slov“ a na príponu „en“. Takže označenie nášho (dávneho) národa so znalosťou dávneho jazyka rozložiť môžeme ako Slov-en (slovъ-en), či Slov-an a dnes aj Slov-ák. Cyril Hromník rozdelil slovo Sloveni nie ako Slov-en-i, ale na Slo-veni. Do takejto nekoreňoslovnej deľby potom asi v objavnom nadšení v podstate umelo dosadil dravidské významy slov, pričom ako základné mu prekvapivo poslúžilo množné číslo domnelého prídomku „veni“, a nie prirodzené jednotné, takouto deľbou dosiahnuté „ven“. (Navyše, pri porovnávaní s dravidštinou asi nenarazil na skutočnosť, že to v tej dobe neboli „Sloveni“, ale „Slovene“, ako by sa to dnes povedalo po východoslovensky – nie „Čehuni“, ale „Čehuňe“. Odhliadnúc od tejto koncovkovej chyby, týmto, pre slovenčinu, aj starú slovančinu, neprirodzeným delením slova, vylúčil možnosť koreňa „slov“ zo „sloviť“, či „slovo“. Zdôvodnil to tým, že tí, čo narábajú so slovom, by sa volali po slovensky Slovári, tak, ako ten, čo narába s kovom, je kovár. Z tohto zdroja tiež čítame, že ľudia od dreva sú drevári, a nie drevani. Hej, ale vieme, že drevo súvisí s drevnosťou a teda dávnosťou a s týmto koreňom poznáme naozaj skutočne v dejinách mnohokrát menovaný staroslovanský kmeň Drevľanov (a s prepáčením, nie Drevárov). A teda koncovka u remesla je bežne iná (-r), ako koncovka u národa (-n, -k). Takže, v slovenských nárečiach to môže byť nielen kovár, ale aj kovaľ a kováč, čo sú remeselne vzaté rovnoznačné slová (synonymá). Vôbec však nie je pravda, že slovenská jazykoveda nepozná koncovky ako –en, či –in. Ba práve naopak, práve na označenie národov takéto koncovky“ radi, ba až spravidla, používame.. Spomenuli sme Drevľanov… Od slova, či „slovenia“ je prirodzená odvodenina Sloven a Slovák. A to prirodzenou slovanskou a slovenskou koncovkou, tak isto, ako Rusín, či Rusnák, Turčin (Turek), či Kozák , tiež Talian (nie Ital, či Taliár). Koncovka –in, -ín, je v podstate tá istá, len inak vyslovená, ako –en (Rusín, Sloven) – porovnaj východoslovenské Slovinky. Doložiť to môžeme napríklad len nárečovou odchýlkou v slovinských dialektoch , kde je možný tvar „Slovenec“ tak isto, ako „Slovinec“. Prekvapivá „doplnková“ koncovka po Sloven v tvare Slovenec má aj inú, staršiu podobu z našej oblasti – Slovъen ako Slovъenin (z toho množné číslo Slovъene).
Koncovka „…n“ je teda najčastejšia pri označovaní národov, či etnických skupín. To by sme mohli doložiť aj tvarmi, ako Murín (černoch), či Nemčin (Nemec). A práve slovo Nemec pre označenie cudzinca, ktorý „nesloví“ (je „nemý“ – nesloví, po našom nevyslovuje, nehovorí našim slovom a teda nie je Sloven) je jedným z dôkazov o tom, že Slovania, a teda i Slováci, Sloveni a Slovenci (Slovinci), i Slavónci… máme odvodený názov od slova, lebo Neslovenov sme opačne (opozitom) označovali za Nemcov. A to už za staroslovъenskej Veľkej Moravy, lebo toto zachytili a popísali u nás napríklad arabskí cestovatelia, spomínajúci susedných „Nemcov“ (Nemetov a podobne). Toto by sme mohli považovať za jazykovo preskúmanú, doloženú a jasnú vec.
Prechod tvaru Sloven na tvar Slovák vznikol asi tak, ako Rusín na Rusnák, Moravan na Moravák. Nejaký čas to boli súbežné pojmy, ako dodnes Rusín a Rusnák sú. Pravda, z nejakých dôvodov potom prevážil Slovák nad Sloven, ale len v jednom z mnohých tvarov. Slováčky , tiež Slovácko a slovácku reč a slovácke deti máme len na moravskom Slovácku, možno odtiaľ je ten tvar s koncovkou „-ák“ v mužskom rode u nás. Stále, ako za čias Slovenov, na východ od rieky Moravy máme nie Slovácko, ale Slovensko, ženy Slovenky, deti slovenské a jazyk slovenský – nie slovácky.
Takže ešte raz, žiadny Slovár pre označenie etnickej skupiny nie je logické, tak ako nie je Šarišár, ale Šarišan, nie Spišiar, ale Spišiak, nie Nemer ale Nemec (c ako k), alebo tiež Nemčín bolo slovo nami užívané. Máme doložené aj názvy etnických skupín odvodené od vyslovovania – slovenia? Áno. Napríklad kdesi na južnom Gemeri bola vyčlenená etnograficky slovenská etnická skupina Sotákov, ich názov bol odvodený od toho, že „čo“ vyslovovali vedľa ako „šva“, alebo „ša“ (dodnes na západe Gemera), ale Sotáci ako „so“. A podľa toho nezvali ich Sotármi, ale Sotákmi (ako od Slova – Slovákmi).
A ešte jedna doteraz azda v tejto spojitosti nepísaná súvislosť. Staroslovanským výrazom „jazyk“ sa niekedy označovala nielen „reč“, teda „slovenie“, ale aj národ . Z toho staročeské cestopisy a národovedy vyvodili označenie „jazykové“ ako „národové“, teda národy. Tiež staroruské „jazyčestvo“ je označením pre pôvodné slovanské, teda národné (rodné) duchovno. A teda – označenie „Sloven“ v súvislosti so slovom – jazykom – nie je jediný prípad, kde sa v našej kultúre jazyk spája s národom priamo v jeho označení.
podobné články:
ŽIARISLAV ODPOVEDÁ NA OTÁZKY TU
otázky na Žiarislava pošlite na diva@ved.sk
Zdroj: Ved.sk
2 komentáre
Dobrý deň Žiarislav
Slovania a všeobecne belosi vznikli v priestoroch západnej Sibíri, ich cesta do Európy je spolahlivo popísaná vďaka archeogenetike, sledujúcej stopy tzv. Slovanskej DNA – R1a1 a jej jednotlivých mutácií. Slovo Slovan sa dá naozaj rozdeliť na slo a van, kde obidve časti majú svoj osobitný význam, Začnem druhou časťou, ako viete tak Nemci nás volajú Vindiš a tých tvarov tohto slova je vela: Veneti, Vendi, Vindi, Vandali a isto ich poznáte aj viac. Slovania keď prešli Kaukaz tak sa dostali do severného Turecka a tá oblasť sa volala Ván, dodnes je tam jazero Vána, ale ak pozriete mapu tak tam uvidíte mnoho Vanov, najznámejší je Jerevan. Buď dali príchodzí meno tomuto kraju, alebo oni ho podla tohoto kraja získali, ťažko povedať. Časť kmeňov presúvajúcich sa pomaly do Európy si ďalej niesla toto meno, zanechala ho v názvoch Venecia, Wiedeň – Vindo-bona, Vandal a hlavne v nemeckom označení Slovanov. Jedna časť pútnikov si k menu Ván pridala slovo Slo, toto neznamená slovo, ale Slnko. Je to celoeurópske pomenovanie pre slnko, pôvodné slovo všetkých bielych ludí, poznajú ho obidve najväčšie európske haploskupiny R1b1 – protokeltská a R1a1 Slovanská, ktoré sú síce príbuzné na úrovni bratranca, ale jazykovo vývojom úplne odlišné. takže anglicky je to san, taliansky solo, nemecky sone, rusky sol-nce, česky slun-ce, slovensky sln-ko. Slovania sa vyvinuli na mrazivom severe, rovnako ako protokelti R1b1, je pochopitelné že ich božstvo bolo Slnko, vzývali ho každé ráno. Týmto je vysvetlená aj anomália, že v horúcom Egypte vyznávali boha slnko, keď tam prišli dobyvatelia a biely faraóny R1b1. Teda dlhý názov Slovanov je : Vyznavači slnka z krajiny Van, krátky názov Slneční Váni, teda Slo-vani. Slovania osídlili priestor okolo Dunaja, od Železných vrát až po Krems a stali sa súčasťou kultúryVinča, ktorú zdielali z južnými Slovanmi zo skupiny I2a1 , ktorý boli pôvodné európske obyvatelstvo, Cromagnonsky lovci. Keď vtrhli do Európy lovecké skupiny R1b1, tak skupinu južných Slovanov skoro úplne vybili a Slovania pred nimi čiastočne ustúpili na šíre ruské stepi, poznáme ich ako kultúru Kurganov, z nich vznikli národy bielych kočovníkov Skýtov a Sarmatov, oni skrotili koňa a vynašli koleso, ktoré bolo symbolom Slnka, veď svastika je čo, tiež symbol kráčajúceho slnka . Dostali sa až ku svojmu miestu vzniku, kde po nich zostalo mesto Arkaim, odtial prešli cez Irán do Indie ako dobyvatelia, dôkazom čoho je Mohendže daro /slovanský pôvod nájdete v tomto mene lahko/. Dlho boli prezentovaní ako banda primitívov, ale boli nositelia Dunajskej kultúry Vinča, prevdepodobne prvých objavitelov písma. Ich vysokú úroveň dokazuje to, že najvyššie kasty v Indii, kňažská a bojovníci sú dodnes tvorené prevažne haploskupinou R1a1. Pôvodné obyvatelstvo si podmanili a čiastočne sa stiahlo na juh. Dobyvatelia zo severu, bieli muži boli mimoriadne vyspelí, ako po duchovnej stránke, tak aj remeselne a pán Hromník sa fatálne mýli, ak si myslí, že Slovania prevzali slová od Drávidov, bolo to presne naopak. Prajem Vám všetko najlepšie. Denis Svoboda
Dobrý deň prajem, s teóriou vzniku Slovanov na Sibíri som sa v širšom zmysle nestretol, len zo správami, že Rusi začali na Sibír obsadzovať niekedy za Kateriny II., dovtedy tam žili Evenkovia, Jakuti, Samojedi a samozrejme mnohí ďalší. Indoeuropska skupina sa bežne zatrieďuje ako kavkazská, kde je predpokladaný – aj v okolí – jej pôvod. Z nej vychádzajú aj bronzové invázne skupiny z blízkeho východu do Europy, ako bronzové archeo-skupiny „Jamové polia“ a „Šnúrová keramika“, ktoré majú dedičné znaky zhodné s brahmanskou indickou skupinou a slovanskou. Po meči. Po praslici máme dosť od praeurópaniek. V „novej dobe“ , teda okolo začiatku letopočtu, už v oblasti od východného Slovenska na východ rozlišujeme kultúry slovanské ako Venedov (severovýchod), Slovanov a Antov (juhovýchod),pričom Antovia mali styky s iránskymi (indoeuropskymi) Skýtmi (nomádmi) a archeologicky sú vysvetliteľní slovanskí Antovia ako „Skýti-oráči“, z čoho vyplýva aj napriek vzájomnému ovplyvňovaniu a iste aj miešaniu časta mýlka – zamieňanie Slovanov so Skýtmi a zamieňanie slovanského pohanstva so skýtskymi zvykmi (viď Uhorské kroniky – kdeže tu v Uhorsku už boli v druhom tisícročí Skýti? ). Takto mohli ocitnúť etnickí Slovania dokonca v Hunskom zväze (Skíri), doložiteľne priamo v Avarskom kaganáte (spolu s Avarmi a Bulharmi) a je dosť možné, že aj v Kvádskom zväze, kde to mali cez kopec. To neznamená, že by tieto názvy boli so Slovanmi rovnoznačné. Cyril porovnáva modernú dravidčinu s modernou slovnčinou ale to je pre obdobie pred začiatkom letopočtu úplne nevhodný kľúč, keďže vtedajšia slovančina a vtedajšia dravidčina znala inak. V prípade rozboru slov treba postupovať so znalosťami slovných základov a koreňov, predpon a prípon. Gramatika nie je zlá. A teda koreň (prípadne základ)- prípona ako Poľ-an, Mur-ín, Turč-in, Drev-ľ-an, Morav-an, Slov-an alebo Slov-en, prípadne aj slov-en-in, pokiaľ sa slovný základ stane koreňom a pridáme ďalšiu koncovku. Takže -van v slove slovan sa nejaví ako druhé slovo, keďže -v- je koniec slovného základu a -an je prípona. Pri hľadaní pôvodu Slovanov bude vždy otvorená otázka, od kedy už predkov tejto kultúry môžeme označovať ako Slovanov. Preto ak o kultúrach predkov hovoríme ako o predkoch, je to v poriadku a je to nenapadnuteľné. Akonáhle začneme predpísomné kultúry (v zmysle pred zachovanými písomnými zmienkami, lebo písma rôzneho druhu sú oveľa staršie) označovať národnými (etnickými) názvami, budeme sa pohybovať v rovine úvah. S pozdravom ŽS.