Svätopluk – v staroslovenskom prepise Svantopolk, bol od 50. rokoch 9. storočia doloženým vládcom Slovenov v nitrianskej (staroslovenskej) časti štátneho útvaru známeho dnes ako Veľká Morava (vtedy len Morava). Neskôr, v rokoch 871 – 874, vládol i Slovenom moravského (dovtedy Rastislavovho) kniežatstva, pričom postupne pričleňoval i ďalšie slovanské územia, ako územia viacerých „staročeských“ kmeňov (ktoré vtedy s výnimkou jedného neboli české), tiež Lužice (dnes východné Nemecko), na severe Vislansko
(dnes časť Poľska) a na juhu Blatnohrad (dnes balatonské, vtedy slov‘enské Maďarsko), tiež kedysi slovanské časti dnešného Rakúska …
Jadro Svätoplukovho územia bolo teda územie niekdajšieho Nitrianskeho kniežatstva a Moravského kniežatstva, ktoré boli po Mojmírovom zlúčení známe ako Morava. Obyvateľmi Moravy boli Sloveni (Slov‘ene) a ich jazykom bola dobová slovenčina (slov‘enčina, ako ‘ si predstavme dnes nejestvujúcu hlásku „jať“, tiež ju môžeme označiť za miestnu slovančinu). Vzľadom na spoločnú kultúru a povedomie môžeme teda hovoriť o národe Slovenov, ktorých štát má územné meno Morava. (Jazyková odlišnosť medzi názvom národa a jeho štátu nie je v dejinách až tak zriedkavá – napríklad národ Židov nebýva v Židovsku, ale v Izraeli). V tej dobe teda Svätopluk bol staroslovenským vladykom. Neskôr sa koncovka „-en“ v označení SLOVEN zmenila na „-ák“, teda Slovák, podobne, ako vieme, že Rusín môže býva označovaný aj ako Rusnák. Pritom nikdy nedošlo k jazykovej zmene v ženskom rode – dodnes je ženským náprotivkom Slováka SLOVENKA a nie Slováčka, povieme SLOVENSKO, a nie Slovácko, (Slovácko je len na Morave). Jazyk je SLOVENSKÝ, nie slovácky. No keďže ten slov’enský jazyk v 9. storočí za Svätopluka znel pochopiteľne trochu inak, dnes ho môžeme označovať ako staroslovenčinu (s ohľadom na hlásku „jať“ nepresný, ale pochopiteľný prepis je aj „staroslovienčina) . Vtedy, v 9. storočí sa ten jazyk ale pochopiteľne neoznačoval ako „staroslovenský“, ale len ako slovenský. Podobne ten národ dnes môžeme označovať ako staroslovenský, pričom označenie slovanský, či staroslovanský, tiež nemusíme chápať ako nesprávne. Lenže v označení „SLOVEN“ vtedy žiadne „a“ nebolo a teda označenie „SLOVAN“ je určite menej autentické. Niektorí si kladú otázku, kedy sa stal „starý Sloven“ Slovákom (v ktorom roku sa stal „Starý Grék“ Grékom?) K žiadnemu výraznému náhlemu zlomu zo Slovena na Slováka však nikdy nedošlo, vývoj jazyka bol postupný a neustály z dávnej slovenčiny (nitranských, moravských a ďalších Slovenov) na dnešnú slovenčinu. Aj keď jazykovedci rozoznávajú viacero období premien (napríklad tri vlny zmäkčení g na h), tieto zmeny prebiehali plynule a súbežne vedľa seba často jestvovali viaceré výslovnosti v rôznych častiach (hornatého i dolnatého, členitého) Slovenska a blízkych oblastí. Nájsť teda nejaký rok, v ktorom sa akože zmenili Sloveni na Slovákov, je síce pochopiteľná, avšak iba akademická, alebo inak teoretická snaha o zjednodušenie dejín.
Keby teda na bratislavskom pomníku bolo napísané, že Svätopluk bol „staroslovenským kráľom“, bolo by to o niečo menej napadnuteľné (i keď určite by to bolo napadnuté, nech by bol označený akokoľvek). Ak ale niekto napíše, že Svätopluk bol kráľ starých Slovákov, tiež to nie je nesprávne. Mimochodom, mierna, prirodzená zmena v koncovke sa v iných jazykoch a kultúrach nebýva ťažkosťou pri určení totožnosti národa, dokonca ani u nás, veď koncovka „-nia“ v názve „Slovania“ je celkom nová. Často sú dokonca uznávané aj celkom iné názvy za správne – napríklad Bohemovia sú prekladaní ako Česi, takisto, ako „staročeskí“ Bieli Chorváti, Dudlebi, Milčania, Zličania a ďalší slovanskí vtedy ešte Nečesi, sú označení za „Starých Čechov“ a o tom nikto spory nevedie… Ak by ale niekto niekde v Brne, alebo inde, trebárs na hrade, napísal, že Svätopluk bol kráľom Moravanov, alebo Moravákov (tiež zmena koncovky z Moravan na Moravák), nebolo by to nesprávne, i keď dnes v tom vidíme významový posun. Ak by niekto napísal, že bol aj vládcom starých Čechov, Lužičanov a Vislanov, nemohli by sme to popravde vyvrátiť, i keď ťažko povedať, do akej miery mali vtedajší Česi z jeho vlády radosť.
Mimochodom, s malou dávkou vtipu by sme mohli povedať, že „starí Sloveni“ sa vtedy neozačovali ako starí Sloveni, keďže sa v priemere nedožívali o dosť menej, ako 40 rokov (boli aj starci, no mnohí umreli mladí). Keby sme mali byť jazykovo presnejší, boli to dávni Sloveni, dávni Slovania, dávni Slováci, avšak aj označenie starí sa dá chápať (niektoré jazyky na to nemajú dva výrazy a naši prekladatelia a vedci si to v časoch rozbehu vedy môžbyť zjednodušili).
Svätopluk teda bol vládcom starých Slovenov, starých (stredoeurópskych) Slovanov i starých Slovákov, všetky výrazy sú významovo správne, i keď ich nominálne významy nie sú celkom totožné. Označenie „Starí Slovania“ je oveľa menej presné v zhľadom k staroslovenskému (veľko)moravskému etniku, keďže vtedy Slovania obývali priestory od Severného mora k Baltu, na juhovýchod až k Čiernemu moru, cez Balkán k Jadranskému a na juh a na západe sídlili pod Alpami. A to isteže nebolo celé súčasťou Svätoplukovho kráľovstva dávnych Slovenov, napokon, z toho obdobia máme dochovaných snáď okolo sto slovanských kmeňov a každý z nich mal iné meno. Názov staroslovenského pranároda si nechali len dva dnešné národy, ktoré sa tak označujú a odlišujú sa len v mužskom rode: slovenský národ medzi Dunajom a Tatrami a slovenský národ v „Slovenskej zemlje“, ktorú cudzinci označujú ako Slovenia a my kvôli rozlíšeniu od nášho Slovenska nazývame ju skreslene ako „Slovinsko“. Oni sa označujú ako Slovenci. Toto druhé, doslova slovenské etnikum (ich ženy sa označujú ako „Slovenky“ a reč ako „slovenska“) sa však z hľadiska polohy ku Svätoplukovmu kráľovstvu pochopiteľne až tak nehlási.
Vzhľadom na to, že „veľkomoravskí“ Sloveni boli našimi priamymi predkami a tento staroslovenský národ sídlil už vtedy na našom území, nemecký, alebo anglický historik nemá ťažkosti s označením „Starí Slováci“. Humbuk proti tomuto označeniu spustili zväčša tí Slováci, ktorí majú ku Slovanstvu prinajmenšom chladný, niektorí až nepriateľský postoj, ale teraz by boli radi, keby Svätopluk bol „kráľom Slovanov“? Alebo že by mal byť kráľom okoloidúcich kupcov? Starých Hunov? „starých Európanov, prapredkov občanov EÚ? Či radšej budúcich Američanov? Koho kráľom? Alebo radšej len kniežaťom? Čo tak predsedom, alebo senátorom? Alebo radšej primátorom, primášom, či primárom, či radšej len sekundantom?). Ťažkosť tkvie v tom, že záľuba v politických (spravidla vyčítaných) názoroch zväčša vysoko prevažuje nad záľubou v skúmaní letopisov a jazykových zákonitostí. A isteže mnohí majú ťažkosť aj vo vzťahu k samotnej slovenskej štátnosti, aj preto ten humbuk. Ale možno je aj na niečo ten humbuk dobrý.
A či bol Svätopluk kráľom?
V tej dobe ho najprv označovali ako knieža, neskôr iste i ako kráľa, ale pravdepodobne stále aj ako vladyku. Ak meno istého slovanského vládcu „Valduk“ znamená Vladyka, tak podobne, i keď opačne, sa meno Čézar stalo uznačením pre hodnosť Cisára (a Cára), taktiež meno Karola sa stalo všeobecným označením pre kráľa, v niektorých jazykoch vrátane nášho. Slovenom však ešte dlho znelo „vladyka“ omnoho mocnejšie, ako „kráľ“. Avšak rozdiel medzi kniežaťom a kráľom sa dnes chápe v tom, že kniežatá mohli byť aj vazalmi kráľov (poznáme aj dobové meno Vazul), kniež teda v určitých dobách mohlo byť považované za menšiu hodnosť, ako kráľ. I keď poznáme i pojem „nezávislé kniežatstvá“, takže ich vladykovia v podstate boli kráľmi na menších územiach, v tej dobe slovanský názov „knieža“ znamenalo presne to isté, ako nemecký názov „kráľ“ a zmenilo sa to až protislovanskými križiackymi výpravami Nemcov „druhej“, teda karolínskej nábožensky šovinistickej ríše. Svätopluk však bol dokázateľne označovaný ako kráľ a to v rôznych jazykoch (napríklad v latinčine ako rex). Hovoria o tom viaceré, od seba nezávislé letopisy. Veď po Slavomírovom protinemeckom povstaní Slovenov vypovedal prepustený Svätopluk Nemcom poslušnosť i dane, odrazil ich trestnú výpravu a v protiútoku ich obral o slovanské podrobené územia a zo všetkých bežných hľadísk (teda okrem šovinistických) stal sa kráľom. A teda spor o tom, či bol, alebo nebol kráľ, sa týka iba jednej, pre niekoho podstatnej veci – či mu posvätil pápež korunu. Prístupné letopisy o tom priamo nehovoria. Avšak vzhľadom k označeniu „kráľ“ je to načisto nepodstatná vec. V zásade názor, že bez pomazania pápeža nieto kráľa, je šovinistický náboženský predsudok (i keď niekomu sa môže hodiť z rýdzo politických, nenáboženských pohnútok). To by nemohol byť ani podľa katolíckych Frankov vraj „pohanský“ kráľ Samo označený za kráľa, alebo Rimanmi zavraždený (isteže nepokrstený) kráľ Gabin, známy ako kráľ Kvádov (na Slovensku, žeby ďalšia ťažkosť?).
No, tak či onak, je pochopiteľné, že na mocensky ťažiskovom mieste vyrástla socha Svätopluka. Nie inak sa správajú aj iné národy sveta a stavajú svoje sochy mocných povstalcov a vladárov. Z hľadiska celostného vedomia je dobré uvedomiť si prirodzenosť tohto konania, ale aj to, že Svätopluk síce bol mocným vladárom, ale ťažko by sme v ňom dnes mohli vidieť načisto celostný spoločenský vzor (v kom áno?). Je škoda, že pri prieskumnej ceste do minulosti aj tí odvážnejší dejatelia zmrzli niekde v deviatom storočí. Lebo niektoré naše dôležité spoločenské a duchovné hodnoty majú isteže dávnejšie a celostnejšie korene.
Ž.slav
Zdroj: Ved.sk
