V historickej vede jestvuje taký názor – že uctievanie rôznych patrónov v najväčšom cirkevnom prúde v podstate nahrádza niekdajšie panteóny, v ktorých mali jednotlivé svätosti svoje pôsobnosti, oblasti, úrovne. V dejinách sa stretávame s dvoma hlavnými duchovnými prístupmi. Jeden je ten, ktorým sme dosť trpeli – toto jedno je jediné správne a všetko ostatné sú bludy. Iný spôsob, a to je vlastne prirodzený, celostný prístup, je rozvíjanie svojho duchovna a pri pohľade na inakosti je namiesto zhadzovania snaha o pochopenie. Po východniarsky povedané – i tak še da i tak še da.
Tak, ako sú vo svete rôzne živočíšne a rastlinné druhy, tak sú aj rôzne duchovné prúdy, dokonca i v tých istých „oddeleniach“, a je to tak prirodzené. Nikdy sa nestalo, aby jeden prúd ovládol celý svet, a to ani nábožensky, ale ani filozoficky a ani politicky nie. Taká je prirodzenosť sveta, ktorý si stále hľadá rovnováhu v rôznosti, alebo štúrovsky povedané – jednotu v rôznosti.
Naša obroda by nemala spočívať v boji s inými duchovnými spôsobmi. Mali by sme pestovať vo svojej záhradke a nie plieniť záhradky iné. Jediný spôsob zušľachťujúceho boja je obranný – a teda keď je nasmerovaný na obranu svojeti alebo obranu iných. Teda boj môže byť aj, alebo len v duchovnej rovine. Obranný boj umožňuje bojovému pudeniu, ktoré v sebe máme, namiesto jeho dočasného potlačenia (lebo celkom sa potlačiť nedá) zušľachtiť ho. Ak ideme takouto cestou zušľachtenia, dospejeme zákonite nie k vratkému a slaboduchému, ale k trvalejšiemu, istejšiemu – duchaplnému mieru.
Nemali by sme prehnane odpovedať (reagovať) na útoky necelostných duchovných smerov (či politických, či náboženských), lebo takto by sme opačníctvom zotrvávali vo vykývanej podobe a boli by sme stále v ich zajatí. Takže ak nás niekto v minulosti utláčal, mali by sme to vyhodnotiť a uložiť si v pamäti, ale nereagovať protiútokom. To by nás zviedlo z celostnej cesty. Ak, útok či útlak naďalej trvá, mali by sme včas urobiť jasné a účinné ochranné opatrenia, ktorých výsledkom by malo byť využitie tohoto javu v prospech konečnej rovnováhy.
Človek kráčajúci cestou obrody rodného môže s úctou pristupovať aj k iným svätostiam, ktoré on sám neuctieva. Tak, ako môžeme s úctou sa správať aj k prameňu, z ktorého vodu nepijeme, tak sa môžu aj iní naučiť s úctou sa správať k nášmu prameňu, aj keď z neho vodu nepijú. A keď je niekto smädný, treba mu podať vodu, to je dávny duchovný zákon. Takisto, ako keď niekto pije vodu, treba dodržať posvätný mier, nech je to z prameňa toho, či toho. Je dôležité udržiavať pramene čisté, neznečistiť ich, starať sa o ne. Skutočné duchovno je ako živá voda.
Nieto duchovna bez úcty. Preto je vo vedomeckom časníku (prírodnom kalendári) sviatok všetkých svätostí. Inými slovami – svoje si chráňme, cudzie nehaňme.
Chvála
Žiarislav
1.11.10Pri príležitosti sviatku Duší predkov – z Vedomeckých listov č. 48 – rujeň r. 7 TU
31.10.10 DUŠIČKY SÚ O ŽIVOTE, NIE O SMRTI TU
1.11.2009 – K Dušičkám: Sme, bytosti, v jednom kruhučlánok
Zdroj: Ved.sk
