Ráno, pred tým, ako sme išli do školy, vyšla mama na balkón. Často sa blažene nadýchla a povedala: „Pozrite, aký je dnes pekný deň, ako pekne vidno Tatry“. Neraz, keď som cestoval cez Spiš a pozeral sa na tie budovy, čo sa v tých horách tak naďaleko lesknú, povedal som si: „Aká škoda, že také pekné hory sú zastavané takými nepeknými budovami“. Socialistický vkus sa odrážal aj na pohľadniciach, ktoré namiesto prírodných krás ukazovali budovy – pozrite, čo všetko my vieme postaviť! Kapitalistický vkus je ale podobne ohyzdný. Dnes máme právo chrániť naše posvätné hory. Ale útoky na ne sú oveľa mohutnejšie. Krátko po prevrate, za Kováčovej vlády, prišlo „Tatragate“ (môžeš čítať tatragejt, ale aj tatragate, stále to sedí ako dupa na nočníku). Tatry mala odkúpiť akási americká spoločnosť a urobiť u nich lunapark. Vtedy sa ľudia postavili proti a hory si ubránili, ešte bez „nasadenia tiel“, vo veľkej miere na novinárskej úrovni (nebohý Jerguš Ferko o tom písal knihu). Lenže tým sa to neskončilo. Útoky sa množia a dnes už vieme, že v tomto smere sa nemôžeme spoliehať na vládu žiadnej farby, pretože tí, čo chcú zohaviť, speňažiť, zapredať a vycicať našimi predkami po veky uctievané hory, tí to chystajú počas každej vlády.
Dnes už nie je na jednej strane štát a na druhej zahraničný kapitál. Dnes je už všetko pomiešané. Je to veľmi zložitá vec. Bola to cielená propaganda veľkňazov i služobníkov voľného trhu, ktorý vraj má stáť nad všetkým, aj nad horami. Školy každoročne chrlia vyškolených „rušiteľov“, ktorých nebeskou bránou k pomyslenému blahobytu je turistický ruch. Je ich toľko, že nemajú uplatnenie a kohože budú z toho viniť? Nárast ruchu sa síce spomalil, ale stále nie je malý. Každoročne ubúda kamzíkov i orlov. Počas tejto zimy stúpli hony na vlkov, ktoré sú vraj zlé, lebo zjedli červenú čiapočku a „robia škodu na lovnej zveri“ a preto ich musia dobrí ujovia zastreliť. Kým vlk žerie zdochliny a loví spravidla choré zvieratá, „dobrý ujo“ zastrelí najmocnejšieho samca v stáde, lebo si to dobre zaplatil a má dobrú pušku, veď čo sa má ten jeleň naparovať, keď na naparovanie je tu citový mrzák v ľudskej koži. Iní ujovia otrávia les chemikáliami a tvrdia, že ho zachraňujú. Je jediné miesto v republike, kde sme nedovolili drevo vyťažiť, kde kôrovcov môžu pojedať ich prirodzení, prírodní pojedači (nie tráviči), kde les dokázal, že sa vie skvele obnoviť, dokonca oveľa lepšie, ako keby ho sadili zlí ujovia. To miesto vonia ako Tichá a Kôprová dolina.
I predpovedali proroci, že ten jediný kúsok skutočne prírodného lesa, vďaka výchrici prírodne vysiateho, bude tŕňom v oku tých, čo budú chcieť za každú cenu dokázať, že sa to nedá, že les sa sám nesmie a nemôže obrodiť. A už sa chystajú, už zbroja, už brúsia, už podplácajú.
A chcú z týchto krásnych hôr, kde sú ešte medvede a pár vlkov, čo na západ od národa Tatrancov (tak Slovákov básnicky označoval štúrovský básnik) západná Európa už vyhladila. A chcú vytlačiť aj kamzíky a orly – lebo nový projekt tatranského lunaparku isteže by k tomu viedol. A utrpelo by aj posvätné ticho nášho najväčšieho svätohája, a mnoho rastlín i mnohých živočíchov, ktorí tam majú svoje posledné útočisko.
Oni sú pripravení vyraziť. Je ich neveľa a majú veľa peňazí. Je len jediný spôsob, ako tomu zabrániť. Že aj my budeme pripravení. Nemáme toľko peňazí, ale je nás viac. Máme cit, máme živé srdcia a potrebujeme vybudiť viac prebudenia, vedomstva a sily. Ak chceme ubrániť rodné veci, súrodenci, pripravme sa!
Žiarislav
Zdroj: Ved.sk
