Tráva. Keby nebolo trávy, zem by sa nám zosúvala pod nohami ako piesok, ako bačorina. Z hôr by sa zem odplavila do dolín, z dolín do riek a do mora. A mali by sme po chlebe. Doslova a do zrna.
Tak sa to začína
Tráva je aj medzi stromami a kríkmi často, ale je vždy hlavne na lúkach. Tráva je pre vrchára jeden zo zázrakov. Trvá roky, kým sa naučí využívať jej dary. Trávu jedia kozy, ovce, kone, kravy a až potom nám dajú nadbytok mlieka, ktoré nechýba mláďatám. Z „bieleho zlata“ syr zakľagáme… a jeme…Isteže, väčšinu obilia sveta dnes v umelom chemickom veľkochove musia zjesť jatočné zvieratá chované na mäso. Ale prirodzene oni jedia trávu a ľudia obilie, aby nehladovali, a nie naopak. My, divosi, si trávu ctíme. Vieme, čo sa divoch natrápi, aby zabezpečil pre zvieratká dostatok uschnutej paše na zimu, aby potom mohli vrhnúť zdravé mláďatá a poskytnúť nadbytok živého mlieka. Mlieka, z ktorého sa dá zrobiť kyškanec, tvaroh, syr, bryndza, jogurt, urda, žinčica…
Takto to pokračuje – v mesiaci traveň dvorovnica obsadí aj zdupanú hlinu
(stavikrv vtáčí – truskavec, podvornica,…)
Výkaly zvierat a divochov sa krásne rozložia, výkaly pojedačov supermarketov sa nerozkladajú, sú plné konzervačných látok, ako aj ich telá. Na záhrade a na políčku máme ušľachtilé rastliny, na lúkach, lesoch a pasienkoch máme divé trávy. Sú veľmi dôležité. Bez nich by nebolo nielen syra, ale ani srnky, ale ani včielky a medu lúčneho…motýľa a vône… Ale vrchár vie, že bez trávy by nebolo ani jeho hlineného, či dreveného, alebo aj kamenného domu, lebo svahy by sa zosúvali a domy s nimi. Tráva so svojimi jemnými korienkami je ako koža. Zem pod ňou drží vďaka nej.
Ľudová múdrosť hovorí, že do Jura – teda do Zemina, tráva nerastie, ani keby si ju kliešťami ťahal a po Zeminovi bude rásť, aj keby si ju kladivom zatĺkal. Lenže nie stále rovnako. Po máji – po traveni – jej rast ustane a sústredí sa na horné časti, až kým na jeseň sila trávy nezalezie do koreňa.
Tráva ako taká je vlastne spoločnosťou rastlín. Rastú tu bežné trávy lúčne, ktorých je mnoho, i tráva ostrica, močiarna tráva, horská psiarka… A v nej množstvo púpav, skorocelov a iných rastlín, ktoré považujeme za liečivé a spolu s trávami tvoria „trávu“, ako ju poznáme, či nepoznáme. Najbežnejšia je azda lipnica lúčna a lipnica ročná. Poznáme ich hlavne podľa kláskov, inak sú veľmi podobné. Bežná je tiež kostrava, metohon, tiež pýr, nájdeme aj psinček tenký a výbežkatý. Stúpame po nich, šliapeme, jeme syr zo zvierat nimi vyživených a – nepoznáme ich. Hm.
Takto to vrcholí – piaty rok zelenej strechy na prístrešku
Tráva má aj svoje núdzové výsadky. Vyseje sa sama zo semena a rozrastie sa z koreňov, alebo ju môžeme vysadiť mačinami alebo rozosiať melom – semenným „mrvom“ zo spodku sena. To hlavne keď robíme úpravy zemského povrchu. Najlepšie je to stihnúť do polovice mája, potom sa už zarastanie spomaľuje spolu s narastajúcimi novodobými suchami a s prirodzenou snahou tráv. Ona už sa potom neplaší s rastom, lebo vie, že nestihne zarodiť, tak si to nechá na druhý rok.
A takto to sklzne zo skaly až do vody – druhý rok vodnej nádržky
Núdzové výsadky na najpodupanejších a najneúrodnejších miestach hádže v druhej polovici mája napríklad popínavá „tráva“, bylina – stavikrv vtáčí (polygonum aviculare). Len táto jedna tráva má koľko ľudových názvov? Truskavec, hrdzavec, štukavica, chrústavec, praskavec, šťukovec, podvornica, púpor, sporík, režnica, stavokrev, rdesno vtáčie, jazyk vrabčí, matková zelina. Táto podvornica (mám ju na dvore) je schopná za dva májové týždne zatrávniť aj zdanlivo načisto udupanú a spustnutú hlinu.
Trávové rastlinky zakorenia i na strechách, na skalkách, v štrbinách skalísk, v múroch, v betóne, v chodníkoch, aj tam, kde by sme to nečakali. Niektorí sa na ňu hnevajú, až sa pýria.
Tráva je ale dobrá. Bez nej by svet nebol takým, akým je.
podobné články:
pieseň Lučné trávy blaho voňavé,…
23.4.13 LÚKA – Zlaťa píše
4.4.13 Čo nás učia bahniatka – Žiarislav píše
23.4.13 DIVÉ VČELY PREŽÍVAJÚ Nemajú nezamestnaných a nečakajú na podporu – Žiarislav píše
Zdroj: Ved.sk
