Z času na čas sa stane, že v malých dedinkách a na osamelých miestach vypadne elektrický prúd, niekoľko krát do roka, tak na 2-3 dni, kým prúd znova spustia. Stáva sa tak pri úpravách a opravách elektrických zariadení, ale v súčasnosti najčastejšie sa o to stará príroda. Najskôr nám tým chce na niečo poukázať. Napríklad také prietrže mračien, keď sa valí voda po holorubných šmykľavkách a rútiac berie so sebou všetko, čo jej príde do cesty. Vzápätí sa nezadržateľne vylieva do ľudských príbytkov.
Pochopiteľne v takýchto stále častejšie sa vyskytujúcich prípadoch, nie je čas na pozeranie TV, ťukanie do telefónu, alebo, blúdenie po sieti. (internete) Vtedy naleštené a bezduché pesničky v rozhlase rýchlo stíchnu, keď elektrické drôty praskajú ako obohraté struny na gitare. A baterky spláchla voda nevedno kam. V ďalšom prípade je to vietor, ktorý dáva možnosť aspoň na niekoľko dní vidieť čaro noci a krásnu hviezdnu oblohu bez závoja pouličných lámp. Vyvrátené stromy v dôsledku veterného pôsobenia, nie sú jediné, ktoré spôsobujú vyradenie z činnosti zariadenia na prepravu elektrického prúdu.
Čo sa to deje? Čo to má znamenať, keď sa dejú takéto udalosti ?
Nie je to aj tým, že myslenie ľudí je nasmerované najmä na to, čo je poháňané elektrickým prúdom?!
To, čo odkláňa pozornosť od skutočnosti, vlastného života, ktorý bol každému darovaný ako najhodnotnejší poklad. Odkláňa pozornosť tým, že pohltí myseľ množstvom informácií ( väčšinou nepotrebných) a tým kradne priestor pre prežívanie svojho života. Priestor na pokojné prehodnocovanie udalostí v každodennosti. Tých vnemov je už aj tak toľko, že dať ich do súladu s pochopením je veľká makačka, nieto ešte stráviť stovky hlúpostí ktoré ľudom klincujú do hláv cez TV, rozhlas, internet a podobne. A čo duša, jej potreby a volania? Kto sa dnes pozerá na obrazy svojej duše? Na tie nádherné diela zaliate v jemnej dobrote svetla? Kto sa pozerá na jej cestu, na ktorej vekmi kráča v nádeji, že šťastlivo a v radosti raz dôjde do vytúženého cieľa? Kto sa pýta na jej túžbu?
Či niekto vraví, že túžba nie je duchovná? Tak čo potom poháňalo toho neskôr osvieteného muža pod strom preBudenia? Kto sa pozerá na nezahojené rany hlboko vo svojej duši? Kto aspoň na čas vypne všetky tie blikotavé mašiny a v liečivom tichu si vyberie triesku hnisajúcu už vyše 1000 rokov?!
Kto má tú odvahu pozrieť sa jasne skutočnosti do očí, bez čačiek v hmlistých rozmaroch pohodlia?!
Skutočnosti, ktorá je úplne iná, akú ju predstavuje neustále zahlcovaná myseľ kŕmená mediálnym odpadom? Je to takisto odporné ako násilím vykrmované husi pred porážkou! Máme predsa pud sebazáchovy, ktorý vraví – ticho už ! Lebo až potom ako človek prestane prijímať tieto cudzie ruchy, môže po určitom čase vnímať čisto, bez škodlivých prímesí. Kráčať životom ako ľudská bytosť, nie ako naprogramovaný robot – otrok.
Keď sa zastaví prísun elektrického napätia, ľudia sú postavení pred skutočnosť bez týchto ruchov.
Odrazu sa aj môžu venovať sebe, svojej duši a myšlienkam. Ísť na prechádzku s deťmi po čarovnej zimnej krajine, trblietajúcom sa mäkkom snehu a vracať sa domov za tmy bez svetla pouličných lámp, keď na rozprávkovo milú cestičku svieti strieborné svetlo mesiaca. Doma sa zapaľujú voskové sviečky a človek sa tak môže naplno venovať svojej žene kľudne aj celú noc, aby si nad ránom povedal:
„JA SKUTOČNE ŽIJEM !“
obrázok: ruský maliar Shiskin
Podobné články:
Tichý pokoj pri zimnom kozube Z vrchárskeho zápisníka
Zdroj: Ved.sk
