Bratislavský Zrkadlový háj priniesol svedectvo (nielen) o jednom človeku

Bola to vlastne výpoveď o tom ako si jeden človek uvedomil, že život v meste so sebou prináša pohodlie, ale aj zaslepenosť, že život ide ďalej a nič sa nedeje „Jak sa to začína“...ale pritom umierajú stromy, keď iní rúbu svätoháje „Rúbali svätoháj“, vrchy miznú v lopatách ťažebných strojov a nové vrchy rástu z odpadkov… Táto výpoveď by sa dala nazvať aj hudobno-umeleckou reportážou.

A tak sa ten človek – ktorý prehliadol ligotavý klam mesta, vydáva do prírody, kde sa dá všetko precítiť, uvedomiť si a spoznať na vlastnú kožu, na vlastné oči – kde sa život pohol „Už sa život, už sa pohol“. Ako Žiarislav poznamenal, týmto človekom nemusí byť práve on. Podobné veci prežívajú viacerí a hlavným hrdinom tvojho príbehu si predsa ty.

V ďalšej časti koncertu ospieval časť príbehu, keď sa „človek z mesta“ presťahuje do prírody a na konskom chrbáte (Koníkovi uzdička) i v úplnej samote (Postoj chvíľu) preciťuje hľadanie a nachádzanie cesty.

Niektoré piesne boli sprevádzané premietaním pôsobivých záberov snímok, ktoré pripravila Ladomíra. Jej snímky (príroda) i snímky mnohých fotografov zo slnovratov a ďalších podujatí a prírodného života umeleckým spôsobom potvrdili, že tento príbeh nie je iba predstavou. Že je naozajstný a že „človekov“ na ceste je viac.

A to už sme v ďalšej časti tohoto dvojhodinového „filmu“. Piesne, ako „Návrat Slovenov“, piesne ospievanej pôvodnej kultúry (duchovna) ako „Ó Lada Lada“, „Chvála ti za svetlo, hrejiné Slnko, hej“ zneli z mnohých hrdiel. Ľudia sa pripájali aj k „romantickým“ nápevom , ako „Jesenná je hviezda obloha“, „Hej hory hory“ z poslednej platne „Tá sila je v nás“. Novodrevný „Keď sa v hore malý vrchár narodí“ bol pôsobivý nielen hudobne a textovo, ale aj obrazovo. Do tejto piesne už nastúpili aj Bytosti. Zvučný hlas Bohdana Dobroslava a jeho sieže píšťaly, bubny-doby Dobyrada, ktorého ste nikdy nevideli hrať inak, ako ponoreného do hudby telom i dušou. Pocta hudbe v podobe novohorehronskej „Hraj hudbička“ spôsobila, že mnohým prišlo ľúto, že v sále sú stoličky a nedá sa tancovať. Niektorí to ale zvládli aj napriek stoličkám.

„Stúpaj Stúpaj“ bola ďalším prekvapením. V tejto pre mnohých hymnickej piesni nastúpili štyri tanečnice s lúčmi (fakľami) a ukázali, ako sa dá v pôvodnej kultúre nielen hudobne, ale aj tanečne tvoriť. S pochodňami v rukách rozvinuli slnečný tanec štyroch strán do strhujúceho dupáku a čapáša. Miroslava Hardošová a ďalšie tri tanečnice akiste zdvihli hladinu ohňa v krvi tých, ktorí možnože čakali premietnutie klipu Stúpaj stúpaj, veď ten za prvých deväť mesiacov na sieti navštívilo cez 20 000 divákov napriek tomu, že ho nikdy nepustila žiadna televízia. Tance však boli jedinečné. Husté vytlieskanie malo za následok „záver vysielania“ v podobe „A keď vyjde Slnko“, pričom tento „kopalastudienkový“ dupák zakončil Žiarislav nepovinnou „Nad Tatrou sa blýska“ v pôvodnom melodickom prevedí bez dychovky. „Stúpaj stúpaj“ s lúčmi už len na bokoch javiska zaklincovalo túto modernú archu, ktorá dokázala aj to, že v dobe „krízového“ diváckeho ignorovania kultúrnych podujatí na takúto vec ľudia prídu. To bolo spolu s nábojom ostatných piesní potvrdením poslednej časti tohoto hudobného príbehu. V ktorom sa cesta človeka znova spája s cestou spoločnosti.

-vm-,-sd-

Črepinky v obrazoch – fotil Ďurino Shelley

koncert v štýle RODO – a niečo sa deje…

Na scénu vbehol neznámy viťúz v koženej bunde s tmavými okuliarmi a elektrickou gitarou, ktorý tvrdil, že nemá lístok, ale že je pozvaný, aby robil predskupinu. Neznámy rocker spustil cez opakovačku pieseň „Jak sa to začína“ a vzápätí zmizol.