Kde sa končia naše korene?
Svätopluk? Samo? Vanio?
V tomto roku sa konečne stalo to, na čo čakáme už dlhú dobu. Otvorili sme otázku o slovenskom jastve, o vedomom prejave bytia, ktoré jazykom tých, čo proti nám a našej svojeti tak dlho bojovali (rímskou latinčinou), označujeme ako identita. Identita, teda koreňoslovne z pozdnolatinského identitas – z koreňa ”idem” -”iden”), čo znamená ”to isté”, ”totožné”. Takže identita je doslova totožnosť. Čo je slovenská identita?
Významy cudzích slov sa často posúvajú. A teda ako sloveni (s malým ”s” – viď Diva), vedomí si významu a sily slova, položme si otázku – čo tým chceli „básnici“ (identitou) povedať?
Snáď ani nie tak totožnosť v zmysle občianskeho preukazu, ako skôr duchovnú podstatu. Lebo o meraniach lebky, krvných skupinách, farbe vlasov a očí a iných telesných nepodstatnostiach nik pri tejto príležitosti nepísal a nehovoril.
Je snáď len prirodzené, že štátnik, či politik, siahol hneď po otázke štátneho nasledovníctva. A teda po nadviazaní na obdobie Veľkej Moravy a Svätopluka. Keďže je nepochybné, že jadrom Veľkej Moravy bolo územie Slovenska a Moravy, tak Slováci, ako Moraváci môžu považovať tento štát za svoj a Svätopluka takisto za slovenského, ako aj za moravského kráľa. A to úplne doslova. Keďže „Morava“ bol skutočný názov tejto krajiny podľa kniežatstva moravského, tak obyvateľmi Moravy bol národ Slovenov s jazykom (staro)slovenským, ktorý sa dedil po matke Slovenke (nie Slováčke). Pre úplnosť – v staroslovenčine (čo je reč súbežne označovaná aj za staroslovančinu a staroslovienčinu) sa napríklad v slove „Sloveni“ po ”v” písalo ešte písmeno ”jať“, ktoré dnes už nemáme. No Veľká Morava by bola štátom staroslovenských predkov aj keby sa vtedy označovali iným menov (napríklad Dunajci, Hronci, Važčania a podobne). Dejepisne je to tak, pretože nešlo i príslušníkov iného národa. Na to majú právo aj iné, dodatočne pridružené oblasti (”nejadroví” Česi žijúci vtedy na území o ploche dnešného okresu v blízkosti Prahy a na dnešnom českom území vtedy žijúce kmene Dudlebov, Bielych Chorvátov, Lučanov, Dečanov, Hanákov a ďalších. Tieto kmene, ktorých potomkovia sú dnešní Česi, sa napríklad v dejinných vedách označujú dnes ako staročeské, i keď vtedy ešte v žiadnom prípade českými neboli, len boli Čechmi iba neskôr vojensky podrobené. Svätopluk určite bol kráľom starých Slovákov i starých Moravákov, bol dokonca kráľom aj mladých vtedajších Slovákov. A teda nie starých, ale presnejšie dávnych Slovákov. Novoročné pobúrenie bolo len známkou ne(seba)vedomia, ktoré je pre ešte stále vyľakané Slovensko zatiaľ príznačné. Ak v tomto je nejaký dejinný otáznik, tak nie v otázke identity, ale v otázke ľudskosti (Svätopluk bol podobne krutým vladykom, ako iní jeho súčasníci).
Skôr sa zjavuje iný dejinný otáznik – bol staroslovenským kráľom aj Samo? Samo, ktorého otec pochádzal z Franskej ríše (kupci zväčša k ženám prichádzali na cestách). Samo sa pridal k protiavarskému povstaniu naddunajských Slovanov. A po tom, ako ho predkovia zvolili za kráľa (presnejšie za vrchného vladyku), sa doložiteľne poslovančil, či povenedštil (vtedy, v siedmom storočí označovali Slovanov ako Venedi), a to nielen krojom. Ako predstaviteľ naddunajského slovanského zväzu sa pred franským vyslancom chránil Samo nielen územie slovanského národa, s ktorým úspešne splynul, ale chránil aj duchovno tohto národa (!). Nadutý franský vyslanec, ktorý samovym Slovanom vynadal do pohanských psov, dostal od Sama vyhrážku (že ho teda psi pohanskí môžu v zuboch roztrhať) a urazený odišiel. Franskú trestnú výpravu Slovania podobne, ako predtým Avarov, pod jeho vedením porazili. Tento náš naddunajský vladyka dodnes nemá u nás žiadny pamätník. Dôvod? Chránil pred západnou , práve vznikajúcou „druhou ríšou“ (a cirkevnou totalitou) nielen našu identitu národnú a spoločenskú (slovanskú demokraciu), ale i našu identitu duchovnú. No predsa nebudeme stavať pamätník ”pohanovi”, povedali by nasledovníci karolínskych križiakov. V podstate pamätníky nie sú ani tak dôležité, ako pamäť, ktorá sa napokon nemusí končiť Samom. Môže siahať aj hlbšie, napríklad k časom na Slovensku žijúcich vladykov Gabina, či Vania…
Ale keby Slováci chceli v otázke ”identity” popravde pokračovať,narazili by sme pri skúmaní nášho jastva na otázku potlačenej nielen národnej, ale aj celkovo duchovnej totožnosti.
– člo-
Zdroj: Ved.sk
