Zemin ležal na zemi. Pri dube. Pozeral sa do neba. Vyzeral blažene.
Stala sa dôležitá vec, asi prvá v dejinách. Niekoľkohektárové územie zbytku lužného lesa, pri niekdajšom povodí Ondavy, bolo vyhlásené zároveň za štátnu prírodnú rezerváciu aj za svätoháj. Po 33 rokoch úsilia rôznych ľudí so srdcom a rozumom. Bisce – prírodná rezervácia v najvyššom stupni ochrany s úplou ochranou všetkých rastlinných a živočíšnych druhov.
Ani to tak nevyzeralo, ako to bolo. Lebo len ten, čo vedel, čo všetko sa sa tu prihodilo, mohol vidieť tie príbehy. A veru, boli to príbehy farbisté a strhujúce. Donekonečna sa opakujúce záplavy v dobe mladších štvrtohôr. Živodarnou vodou kojené stromy, kríky, kvety, živočíchy veľké, i drobné ako jedna bunka. Stará doba, ktorej posledné veky už mohli vidieť aj prvé bytosti ľudské. Bájne doby, keď sa po rozsiahlych, akoby nekonečných lužných lesoch východoslovenskej nížiny preháňali stáda srnčej, jelenej, danielej zvery i blúdivé losy. Boli to časy, keď staroslovanskí predkovia, a pred nimi územní prapredkovia Praslovanov, Kvádov, blúdivých Galov, kmeňov popolnicových polí a mnohých a mnohých ďalších kmeňov pomedzi kmene osík, topoľov, dubov a brestov , báz i svíbov sa predierajúcich, mohli naraziť na močiarnych zubrov i jednotonových obrovských praturov. Medzičasom ubehlo Ondavou veľa vody. Nekonečné pralesy sa zužovali, strácali, zmenšovali. Najprv sme si postavili na nízkych pahorkoch dediny a mestá. Na miestach, ktoré neboli zaplavované každoročnými prívalmi vôd. Vôd, ktoré živili krásne, životaplné lužné lesy, vôd, ktoré však boli prebytočné na ľudských poliach. Lužné lesy sa začali strácať od polovice 19. storočia pod cieľavedomou odvodňovacou politikou Rakúsko- uhorských kruhov. Až od konca 19. storočia sa ako dôsledok ničenia luhov zjavujú prvé zmienky o záplavách ľudských obydlí. Stavanie hrádzí ľudskou a koňskou silou, odvodňovanie a výrub lesov oklieštilo v devätnástom a dvadsiatom storočí lužnú rastlinno-živočíšnu veľmoc na zlomok svojej bývalej sily. Socializmus so strojmi nakoniec luhy, ktoré boli posledným útočiskom mnohých lezúcich i lietavých bytostí, takmer úplne zničil. Na leteckej snímke je viditeľná uprostred pustých polí len jedna maličká, takmer zanedbateľná, podlhovastá živá škvrnka. Našťastie, dnes už nie zanedbaná. Je to posledný zbytok lužného lesa. Je to náš svätoháj.
Kto to bol, kto pred 33 rokmi navrhol, aby sme toto široko-ďaleko
posledné územie voľnej prírody chránili? Návrhy, posudky, papiere také a také…Mnoho znalcov muselo dokazovať, že to naozaj stojí za to. Bol to beh na dlhú trať pre viaceré sily. Okresný úrad životného prostredia, lesoochranárske zoskupenie Vlk, a mnoho zapálený jedincov. Do jedinečného lužného porastu medzičasom mnohí ľudia s ochabnutým vedomím a cítením vynášali odpadky, malé i veľké. A niektorí kradli, v malom i vo veľkom. V malom neďaleko donedávna bývajúci Cigáni. Vo veľkom napríklad nemenovaný tiežpodnikateľ, ktorý pred vyše rokom vyťažil mocné duby a orechy, tie boli pri vývoze na hranici ocenené na mnoho milónov korún. Aj keď bol tento prípad vyšetrovaný, dodnes nebol za zločin nikto potrestaný. Priebežne plánovali v lužnom lese výrub i holorub štátne lesy. Výrubové značky boli aj na kmeňoch prastarých dubov. Tento výrub sa našťastie nekonal. Možno aj vďaka uvážlivejším ľuďom z kruhov štátnych lesov, ktoré inak boli proti vyhláseniu územia za chránené. Ako viackrát podotkol Rastislav Mičanik z lesoochranárskeho zoskupenia Vlk, štátne lesy sa mohli podľa zákona správať oveľa bezohľadnejšie, a v konečnom dôsledku postupovali smerom k prírode uvážlivo. Vlkom taktochu protirečila predstaviteľka Krajského úradu životného prostredia, podľa ktorej boli rokovania so štátnymi lesmi veľmi tvrdé a ak tvrdo nekonali, tak preto, lebo im to životné prostredie nedovolilo. V každom prípade to má dobrý koniec, aspoň to tak vyzerá. Chvála bohom, či chvála Bohu, či chvála dobrým a statočným a vytvalým ľudkom, či aj – aj, ondavský lužný lesík je dnes chráneným územím aj svätohájom.
Odstavené autá. Cestou, ktorá kvôli dovozu smetí a hlavne vývozu dreva bude o chvíľu prekopaná, sme peši prešli k drevenému stĺpu osadenému do Matky Zeme. Žiarislav a Veronika vytiahli píšťaly, fujary, husle, basičku a dob a spustili piesne obetované stromom, háju, prírodnému duchu od ľudových „dub je mi vlastný brat, hrab je mi kamarát“ až po novodrevné „rúbali svätoháj…“. Najprv hovoril starosta obce Vojčice,v katastri ktorých sa lesík nachádza. Potom ďalší zo spomenutých úradov. Vodca Vlkov, Juraj Lukáč, skončil svoju reč k vyhláseniu štátnej prírodnej rezervácie označením tohoto územia za svätoháj. Strážca svätohája Zemin nakoniec otvoril fľašu s krstným vínom a za zvukov Žiarislavovej piesne pribili na vztýčený stĺp ochrannú tabuľu so štátnym znakom.
Z ondavského luhu, ktorý je na hranici Michalovského a Trebišovského chotára (šli sme tam cez Milhostov) sa presunuli ľudkovia do neďalekých Horoviec. Tam premietali sa výjavy z lesíka – krásne snímky vysokej zveri, vtákov, vzácnych rastlín, ktoré nafotil Rastislav. Na vyzvanie popisoval stav zveri, vtáctva a rastlín biológ Jozef Fiala, známy ako Škorec, ktorý má spolu s Vilom Bartušom usilovne zasadzoval.
Mnohí ľudkovia sa vrátili do práve vyhláseného svätohája a natiahli medzi vetvami stromov plachty. Malý ohník pri statnom, prastarom dube. Človek z neho zoškrabal farebnú značku popravy, ktorá sa vďaka vyhláseniu nekoná. Škorec otvoril veľkú sklenenú nádobu s lahodnou medovinou, ktorá vykvasila z medu jeho včiel. Prvý dúšok odliali na zem ako obetu svätoháju. Vrava prírodných ľudí sa miešala so štebotom vtákov a šumom vetra…V noci na tváre ľudkov zaspávajúcich v spacákoch presvitali pomedzi oblaky pozdných mladších štvrtohôr hviezdy, s ktorými sa zdravili aj konáre zachránených stromov.
-če-
Zdroj: Ved.sk
