Mnoho politikov a komentátorov vzdychalo, že Slováci prejavili o eurovoľby
mizivý záujem. Vraj je to najväčšia saláma v Európskej únii. A čo ste čakali?
Európsky, pôvodne lóžový, či lobistický projekt, sa cez politicko-podnikateľské
mediálne kanály na nás valil dvadsať rokov. Média od posledného prevratu
opakovane do nemoty agitovali pre Európsku úniu. Kvôli mediálnemu príistupu k Únii
a NATO môžeme povedať, že od polovice deväťdesiatych rokov sa na Slovensku
stlmila až strácala na pár rokov nadobudnutá sloboda slova. Články inak mysliacich
novinárov o tom, že Únia a Nato nie sú nevyhnutné a že môžu byť aj nevýhodné, boli
odmietané aj v takzvaných pronárodných médiach, keďže politický vodcovia aj
„národných“ politických smerov sa dohodli, že vstupujeme. Tak sme vstúpili.
Trvalo to niekoľko ďalších rokov, kým sa tak stalo. Máme opäť haldy papierov
, ktoré sme mali za sociku, aj také, čo sme ani za sociku nepotrebovali, a strkáme si
ich do krásnych euroobalov. Babka chová jednu kravku, alebo kozičku, a musí
vypisovať kopu papierov a platiť poplatky, aké tu nikdy neboli. Gazda už nemá
zabíjať zviera doma, lebo podľa únie ho treba pred smrťou stresovať deportáciou a
pobytom v koncentračnom bitúnku. Zložitá sústava európskych grantov dostáva
prírodných a nezávislých gazdov do nevýhodnej polohy. Gazdom nad hlavami
prelietávajú vrtuľníky. Fotia si nás ako zvieratá v zoologickej záhrade. Únia nechce
národ, ktorý by prežil bez jej chemických, klonovaných a ožiarených potravín. Na
Západe jednoduchí ľudia nepestujú tak na záhradkách a nechovajú na
gazdovstvách, ako naši. Na Západe keby zo dňa na deň vypli elektriku a v
obchodoch by sa zasekli pokladne, asi by nastalo rabovanie, ak nie kanibalizmus,
kým veľké časti našej krajiny by mohli byť ešte s utiahnutými opaskami
životaschopné. No fuj, nezávislosť na systéme tu nemá čo hľadať, ani len
pomyslená. Tie vrtuníky, čo nám každú chvíľu prelietavajú nad hlavami, nevedno, či
sú od NATO, alebo od Únie. Aké nám nad hlavami prelietávajú lietadlá, to vedno. V
Sliači prepúšťali slovenských letcov, lebo vraj treba uvoľniť miesta pre americkú
osádku. Veľký brat nás má neustále pod dohľadom. Samozrejme, to všetko je len
zhoda náhodných okolností a vyvinulo sa to akosi náhodne, preto treba bojovať proti
„konšpiračným teóriám“. Je to celé akosi iné, než ako sme si to mediálne
predstavovali, vstúpili sme pod západ tesne pred tým, ako sa on potkol. Prepáčte.
Trošku to nefunguje. Naisto máme len to, čo rastie na záhrade, to čo napriek
euroobalom ešte nadojíme. A to sa máme potrhať, aby sme to opakovane
podporovali novými voľbami? A či referendá o vstupe do Únie a Nato neboli fraškou?
Trikrát opakovaný plebiscit v Dánsku, ohňostrojom sa končiaca fraška vo
Francúzsku, ktorá zvíťazila o máčny máčok…
Únia a NATO sú síce dve veci, ale sú si podobné, asi ako východorímska a
západorímska ríša. Amerika a Západná Európa, dve tváre dvojríše s demokratickou
teóriou a pochodom k uniforme, len preboha sa netvárme, že tá uniforma znamená
slobodu. Toto ale Slováci vo vnútri duše nechú. Slovenská povaha vraj nie je , tvrdí
ktosi rozčarovaný z volieb. Predstavte si to, že niekto tvrdí, že slovenská povaha nie
je. To znamená, že slovenský národ akoby nejestvoval. Lenže slovenský národ
jestvuje. Aká je jeho povaha? Či teraz vlastne niečo chce? Ťažko povedať, čo
slovenská povaha chce. Chcú voliči národnej strany naozaj to, čo ich nasrdený
predseda veľkoústy? Určite nie väčšina. Chcú voliči maďarských strán to, čo majú
naplánované ich tajnostkárski vodcovia? Určite nie mnohí. Chceli voliči modrákov,
aby sme pomohli bombardovať Juhosláviu a trápne sa natrepali sa do Iraku? Hm.
Ťažko povedať, aká slovenská povaha je. Ale ľahko povedať, aká nie je. Slovenská
povaha nie je ríšska.
Dalo by sa odhadnúť aj to, čím sa slovenská povaha líši od povahy iných
národov, isteže, to by sme okrem nášho museli hlbšie poznať aj iné národy. Toto
poznanie by umožnilo priblížiť sa k tomu, akou slovenská povaha vlastne je. Lenže to
by naši páni a panie spoza písacích stolov museli zdvihnúť svoje dupy (dupa – viď
národopisný, bližšie neurčený slovník, ktorí v „mienkotvorných“ redakciách zväčša
chýba) a vedome vhliadať do krajiny. Z ktorej sa oni odrodili. Do krajiny a jej
obyvateľov, ktorými oni tak pohŕdajú. A vhliadať aj do rodostromu svojich predkov a
prapredkov, ktorí su mnohým tak cudzí. Či už sú korene karpatské, alebo prišli aj
spoza Jordánu, spoza Pádu, alebo Odry, v ich žilách dnes prúdi aj slovenská krv.
Povaha nie je len to, čo je označené vo vedomí slovami, ale aj to, čo je v
podprahu. Nielen v podvedomí pudovom, ale aj v múdrom chovaní, ktoré sa v
niektorých okamihoch môže pri povrchnom pohľade javiť ako hlúpe. Ide o to, ľudia
slova, neostať vo svojich hodnoteniach na povrchu.
Žiarislav, 11. 6. r. 9
Zdroj: Ved.sk
