Prvé nápisy napísal učiteľ. Na ďalších už pracovali aj deti. Na tabuľu sa všetky nevmestili.
Čím začať vlastivedu? Čo je vlasť? Matka Zem. Svet, Všehomír. Život je tam, kde sú naše živly – zem, voda, vzduch, oheň… O tom hovoríme, o tom spievame. Ale je tu aj niečo ďalšie – tiež bezprostredne dôležité. To, čo prichádza s počatím, to, čo dieťa ochutnáva s prvou kvapkou mlieka. Mama. Áno, rodina, rod. Mama, otec, babka, dedo, sestra, brat… Rodina, rod, národ, to všetko v rodnej prírode.
Začali sme s tým – aj výtvarne, aj hudobne – na Dušičky, ak vôbec možno hovoriť takto o začiatku. Deti si vyrezávali Dedov, aj Babky. Sošky, ktoré predstavovali reťazec predkov mužského, či ženského rodu. Chlapci si vyrezávali častejšie dedov, dievčatá častejšie babky. Jednoduchá rázsocha, nájdená na spoločnej prechádzke v lese, poslúžila ako znázornenie tela – „hlavotrupu“ a nôh. Dve ďalšie paličky, vhodne odrezané, poslúžili ako ruky. Stačilo to previazať. A bolo. Človek vyrezal, vlastne vyrúbal v lese – takého väčšieho deda – spoločného pre okruh združených rodov. Takého – „národného“. Deti robili svojim schopnostiam primerané sošky – nakoniec sa im zmestili do tašky, keď šli domov, lebo mnohé sa ich nechceli vzdať a nechceli ich nechať v triede. Človek im trochu pomohol – niektoré nemali nožík, ani pílku. Vyrezať ruky, tvár, oči, nos, ústa… Oni nepovedali – že – pomôž nám vyrezať ústa. Vraveli – pomôž mi vyrezať úsmev. Ich dedovia a babky majú úsmevy. Každodenná pieseň pred jedlom – „Chvála za dary“ – teraz bola rozšírená o slohy: „Dedo dedo dedo, chvála dedovi! Babka, babka, babka, chvála babičke! Sláva, sláva, sláva, sláva predkovia!“– toto znelo na koniec piesne a bolo vidno aj to, že mnohí rodičia, ktorí prišli pre svoje ratolesti a zastihli nás ešte v spievaní, cítili hlboké pohnutie. A tak v triede vznikol na Dušičky utešený kútik predkov.
Kútik predkov vznikol na Dušičky – a deti sa tešili aj na zapálenie vlastnoručne zdobených kahančekov. V kútiku predkov sú ich rodoví a bájni dedovia a babky . A – ako si priali ich prapravnuci a prapravnučky – predkovia sa na nich usmievajú.
A ešte tu nakreslím toto…
Pár dní a – už človek znovu cvála na vzdelávanie. V pláne je týždeň vlastivedy. Čím začať? Úplne prirodzene by sa dalo začať – vlastne pokračovať – predkami a teda rodinou a rodom. S prvákmi je to jednoduché – vysvetľujeme si rozdiel medzi rodinou a rodom – takto prichádzame k rodostromu. Áno, ďalšie prepojenie medzi rodinou a prírodou – rodostrom. Kreslíme strom a – prváci hneď , trochu neplánovite, švitoria o tom, čo všetko nám dávajú stromy – kyslík, ovocie, drevo… Človek doplní, že aj udržanie vlahy, úkryt pre zvieratá, vtákov, hmyz, vymenúvame, čo všetko žije v stromoch, na stromoch, pri stromoch a pod stromami a vraciame sa k rodine, k rodu. Vystačíme si s prvákmi okrem rodičov, prarodičov a praprarodičov – s bratancami a sesternicami, tetami a strýkami. A kreslíme rodinné kolo. Niektorí také – všeobecné. Tánička má ale také kolo, v ktorom má každá nakreslená osoba rodinné postavenie a meno, vrátane strýkov, tiet, dedov, babiek, bratancov a sesterníc – taký kruhový rodový portrét. Je zaujímavé sa dívať, ako každé dieťa kreslí inak – mnohé začínajú hlavami, ale niekto nakreslí hlavu nakoniec. Tieto veci tu nik nehodnotí. Ide hlavne o vyjadrenie a uvedomenie. A to tu je. Chvála.
A tuto je naše veľké rodinné kolo.
Ktosi tvrdil, že deti na prvom stupni neporozumejú etymológii. A hľa – ako dobre jej rozumejú! Máme tu hneď celú tabuľu koreňoslovia, ktorej sa dá rozumieť – slová s koreňom ROD. Aké? No predsa rod, rodina, národ, príroda, úroda, odroda, obroda, ale i rodičia, narodenie, narodeniny, rodiť, pôrod, rodný, rodinný, rodový, prerod, činorodý, živorodý, perlorodka, rodokmeň, rodostrom…
Poznámky sú dôležité. Už v druhej triede môžeme rozoznať koreň slova!
Deti nadhadzujú slovo po slove a všetko zapisujeme. Každý do svojho zošita, s podčiarknutím koreňa slova. Keď nikoho nič nenapadá, človek dáva nápovedy na ďalšie slovo. A už to znovu ide. Aký my máme krásny a zrozumiteľný jazyk! Aké v ňo krásne slová! Koreňoslovie na prvom stupni základnej školy, ak je vhodne vyjadrené, nielenže nie je nezrozumiteľné, ale – práve ono nám pomáha k lepšiemu porozumeniu. Dôležitý prvok hĺbkovej, celostnej výučby. Niektorí sa sporia, či má byť v základných školách rodová výchova. A ajhľa – v prirodzenej výučbe ju už máme. Krrrráasa. Niečo naskutku prirodzené. A teda – prírodné. Niečo, čo je nám vlastné. A teda – je to v našej celostne vedomej vlastivede. Samozrejme, že úcta k rodovým hodnotám vedie aj k prirodzenej mravouke – cudzím slovom – etike. A máme tu aj peknú ukážku koreňovej slovenčiny. No a súvisí to, pravdaže, aj s prírodovedou. A okruhom, ktorý sme nazvali – „človek a svet“.
Niektoré deti samé od seba nakreslili uprostred rodinného kruhu oheň.
Iné dieťa v každej postave rozoznáva určitého rodinného príslušníka.
Jáj, kto by to bol povedal, že vzdelávanie môže byť také pôsobivé? Keď človek vidí tie iskričky v detských očiach, pred jedlom vezme husličky a podporí ďakovnú pieseň „Chvála za dary“. S rozšírením o chválu dedom, babkám a slávu predkom. Doteraz mu zvoní v ušiach, keď si spomenie, ako na záver zakričali na „všetkým predkom“ hlasné „sláváááááá“.
A v triede sa znovu zjavil zelený trpaslík…
Áno, plamienok poteší.
Smeje sa na nás aj bájna prababka.
Ale aj pradedo a prapradedo.
