Z Vrchárskeho zápisníka.
Kadlub zo smreka. Mladej rodine sa tu darí dobre.
Minulý rok bol pre včelárov hustý. Začal sa zimou vlažnou až teplou, chabou, mľandravou. A klieštik – ázijský parazit, ktorý je pohromou pre prírodných chov včiel, sa mimoriadne premnožil. Stanovi z dolinky zhynula časť včiel už na jeseň a v zime mu vykapalo posledných osem rodín. Jari sa nedožila ani jedna včela. Tuto, Na Medzi, sme mali včelstvá mimoriadne rozmnožené rojením, na štvornásobok pôvodného počtu. Na jeseň sa ukázalo, že nadmerné rojenie mohlo byť sčasti útekom pred klieštikom.
Rozhodnutie o smrti
Takmer mesiac trvalo, kým sa podarilo zohnať účinnú látku, ktorá aj zaberala, na rozdiel od tej slabej, čo bola poruke. To už niekoľko rodín odletelo na smrť. Včely sa s neduhom mordujú. Silne napadnuté jedince vylietajú zhynúť von, aby rodina prežila a aby svojim telom neznečistili prostredie. Robia to ako dávni Inuiti (Eskimáci), ktorí v starobe, z posledných síl, kedysi odchádzali do snehovej pustatiny, aby sa stretli s tým, čo je po tom, čo teraz vidíme. Včely to robia práve tak. Zanechávajú za sebou veľkú matku, vajíčka a červíky – deti a odletia v ústrety vyvanutiu. Avšak stáva sa aj iná vec: Včely, keď zistia, že majú na prežitie málo sily a že neduh ich postupne zabíja, v určitej chvíli urobia spoločné rozhodnutie: Smrť. Začnú spievať pieseň smrti. Celý úľ spieva pieseň smrti, všetci sa zbierajú a v jednej chvíli spoločne odletia do studeného, jesenného lesa, v ktorom už nieto žiadnej nádeje na prežitie. Svoje telá odovzdajú veľkej Matke prírode, aby sa tie nepatrné, kedysi tak usilovné, teraz už vysušené telesné schránky, stratili v nekonečne veľkom lese, tak veľkom, ako svet. Ich duše idú spoločne cez nebeskú bránu, tak spoločne, ako spoločne kŕmili deti, ako spoločne zbierali úrodu, ako spoločne ju spracúvali, ako spoločne sa hriali v mrazivej noci v chumáčiku, ako spoločne mali pôrody a predtým aj sobáše včelích matiek s množstvom trúdov z množstva včelínov a divých stanovísk z bútľavých stromov, aby sa stretli na svojom tajnom mieste veľkého, plodivého sviatku. Tak spoločne v jednej chvíli vyletia a prejdú bránou smrti, aby svoju duchovnú silu previedli do ďalšej roviny bytia, či z nášho hľadiska azda až nebytia. Je to prastarý včelí pud. Ak tak urobia v lese, mravčekovci a iné bytosti pozbierajú tých niekoľko tiel, čo ostalo v kadlube pod plástami, hlodavce a iní vyčistia aj samotné plášte s medom a zostatkami plodu a po čase sa do vyčistenej dutiny nasťahuje iná rodina. Ak sa takýto hromadný úlet stane v úli, včelár nájde len prázdny úľ s niekoľkými mŕtvolkami a žiadne vydymovanie už nepomôže. Niekedy je to otázka hodín. Neskoro.
Toto žiadneho včelára nepoteší. Na dne vyhynutého úľa sú časti tiel včiel, najskôr ožraté piskvorom, ktorý zožerie hlavne hlavu a hruď. V zime, keď sa včely nevedia brániť,vlezie do úľa i cez uzučkú dieru.
Teplo? Áno. Odtiaľ – potiaľ.
V zime už padla len jedna rodina. Tá, ktorá mala najviac spadnutých klieštikov po vydymení. Zaujímavé však je, že na jeseň padli všetky rodiny zo zateplených úľov. Tie parádne, drahé úle, trojviezdičkové hotely, zostali prázdne. Pri poklepkaní žiadna teplá, bzučiaca odozva. Len zvonivý, prázdny, chladný zvuk smrti. A tie úle, čo sme si zhoblili tuto, Na Medzi, z neohobľovaných dosák, tak v tých prežila väčšina rodín. Klieštik má rád teplo. V zimách, keď matka prestáva klásť vajíčka a cudzopasník nemá včelie larvy, na ktorých sa tak rád množí, vtedy klieštik hynie.
Po vyhynutej rodine ostáva len zvariť vosk. Možno ho využiť na napúšťanie dreva, ak ho zahrejeme so smrekovou živicou, je z neho prírodné lepidlo.
A preto v teplej zime, ako aj v teplých úľoch, sa cudzopasníkovi darí o niečo lepšie. Včelám ani tak nevadí zima, ako im vadí málo medových zásob. Vyslovene im robí zle, keď majú „nepredžuté“ cukrové zásoby, podané neskoro po lete. Včas dodaný cukor, ktorý slabšie rodiny doslova zachraňuje, keď dokážu zmiešať so svojimi nazbieranými živinami a výlučkami, im na obranyschopnosti tak neuberie. Takže – akosť zásob je pre prežitie zásadná. Tiež veľkosť chumáča, množstvo včiel potrebné na to, aby vyvinuli potrebnú teplotu. A teda tie spôsoby chovu, čo používajú niektorí Američania – úle z malých debničiek od visky použité niekde v južanských štátoch, sú pre naše chladnejšie a mrazuvzdorné Slovensko menej vhodné. Pri návštevách priateľov človek videl zopár takých, tatranskou zimou zmrazených včelích rodín, v tých malých, zásuvkách. Človek používa pre osobný výskum a poznanie rôzne rozmery úľov a rámikov, ale aj pod nižšími – medníkovými nadstavkami, vyrobených na hrúbku jednej dosky, necháva riadne, vysoké plodisko („béčko“), ktoré zbytočne nenarúša, aby mali včely masívny základ. V prípade okrúhlych kadlubov je plodiskový základ ešte o dva palce hlbší a šírka rámikov sa môže ku kraju pníka zmenšovať po päť čísel, čo je aj na boku rámika farebne odlíšené (podľa farieb živlov).
S novou jarou včelia sila rastie. Od brezňa do traveňa sa počet včiel znásobí.
Cukor nie je základ. Ale v núdzi pomôže.
Najlepšie sa v tomto roku zadarilo prežiť zimu novému včelstvu – roju v človekovom „pokusnom“ diele – v kadlube z dutého smreka. Človek doň zvnútra vydlabal a vyrezal vhodné „priečinky „ na niekoľko rozmerov prehĺbených rámikov, takže – v masíve s kruhovým pôdorysom je uložených zo jedenásť rámčekov troch veľkostí. Takto možno včely v dutom pni aj občas prezerať a pri výbere medu im človek nemusí zboriť dielo. Naň možno položiť aj nadstavok – medník. Niektorí tvrdia, že rámiky sú neprírodné. Pokiaľ áno, tak aj chov včiel vo všeobecnosti je neprírodný. Ľudia oddávna med kradli, podobne, ako vajcia divým vtákom predtým, ako začali chovať sliepky. Chov znamená to, že vajec, či medu je nadbytok a pri vzájomnom obchode a spolužití človek môže aj čosi vybrať. A včely sa pri tomto spolužití ešte aj množia. Zásada – že žiadny cukor – môže v niektorých prípadoch znamenať aj smrť. Napríklad v minulom roku človek „zabývaným“ rojom pridelil potrebné cukrové zásoby, lebo roje dali silu do množenia a bol práve taký rok, že im veľa medu nezvýšilo a zimu by neprežili. Čo sa v prírode stáva. Avšak – cukrové zásoby im pomohli. A teraz môžu zbierať peľ a o chvíľu aj med. Pravdaže, včely možno chovať i „len tak“, bez snahy o zisk medu. Tak to aj človek robil v čase pustovníčenia. Med priniesli tak či tak a – začali sa množiť. Avšak – bez očistenia by tu už nežili. Takže – doslova „len tak“ to nejde. Len tak u človeka prebýva mnoho druhov divých včiel a liahnu sa i v izbe, ale tie med nenosia. Sú to divé včely, nie medonosné, je ich množstvo druhov. Aj minulého roku sa človekovi liahli v izbe, lebo veď od jari do jesene je okno otvorené.
A už zbierajú chutný a výživný pelík. Mňam!
No a keby sme do pníka včelám nedali rámček, to aj do obyčajného úľa – a teda dali by sme im len trámik – doštičku na ktorú si prichytia plástové dielo – pri výbere medu by sme museli plást narezať a med z neho v teple nechať otiecť, vyžmýkať, vyžúvať a potom už len využiť beztvaré voštiny, čo sa včelárovi samozrejme občas stáva. Načisto by se im zničili komoru. Je to lepšie, ako keď niekto vracia včelám príliš dlho úplne tmavé plásty, znečistené košieľkami a výlučkami, tie môžu byť zdrojom nákazy. Lenže – plásty sa dajú použiť aj po vytočení, a to viackrát, v pomerne dobrom stave. Avšak pri čisto bezrámikovom výbere medu, keď včelár po každom medobraní zničí plásty, sa to človeku javí podobne, ako keby vám niekto nielenže vybral časť komory, hoci aj s odškodnením nejakou menej hodnotnou stravou, ale po výbere komory by ešte aj rozbil na padrť všetky skrine a police. Takže – najprv by ste si museli postaviť novú komoru, a až potom do nej ukladať úrodu, z ktorej časť raz znova zmizne. A tak človek radšej dáva do úľov aj pníkov aj rámčeky. Do plodiska vždy. Pri rojoch si všímal, ako rýchlo stavajú na nových rámikoch plásty. Ani pri najsilnejších rodinách to nebolo viac, ako jeden rámček za týždeň, a po treťom rámiku už len menej.
A tak – po pozorovaniach včiel v prírode i v rôznych úľoch, človek vyrába rámčeky. Byť úplným divochom, tak sa tým vôbec nezaoberá. Rámčeky možno zhotoviť i s jedným osekávacím nožom, s klinčekmi, vyžaduje si to ale mimoriadnu zručnosť a nejaký čas. Dnes ale si tu vieme narezať dosky rovno zo stromu a z dosiek latky a takto – s pomocou nastaviteľných meradiel – je výroba rámiku hračka aj pre snaživého začiatočníka. Čo je náročné – to je výroba kadluba, do ktorého je možné rámčeky vsunúť. Je to spojenie remeselnej zručnosti s umeleckou prácou. No ale uznajte – veď aj včely sa o to snažia. No nie?
Pohľad do kadluba: zásoby až po okraj. V lete to bola stredne veľký, zabývaný roj. V predjarí však z neho vylietajú včely ako prvé, matka už má pekne nakladené.
Vydymovať, či nevydymovať?
Niektorí odmietajú vydymovanie klieštika ako neprirozené. Tento parazit sem prenikol po druhej svetovej vojne, dovtedy sa dalo chovať včely bez okiadzania páchnucim dymom. Avšak teraz – tak najviac dva – tri roky od rojenia, potom, alebo aj omnoho skôr, rodina padne na premnoženie roztoča. Takže človek volí očistu, hoci aj s pomocou látky, ktorá sa v prírode ako taká nevyskytuje.
Je aj taký spôsob a niektorí ho aj používajú – nevydymovať, ale „vyrezať plod“. To je také označenie pre vcelku drsné riešenie , ktoré v skutočnosti znamená k jari vyrezať z plástov časti, kde matka nakládla vajíčka, a včelstvom kŕmené červíky nechať vo vyrezaných častiach plástov zhynúť. Keby riešili takýmto spôsobom napríklad nákazu u ľudí, je to kruté, ale znamenalo by to nabehnúť kdesi do nakazenej dediny a vyhubiť tam deti, ktoré nákazu prenášajú. Je to síce zaujímavé, že bez chemického liečenia, ale v podstate to oslabuje včelstvo a je to náročné aj na citové vnemy včelára. To, že niektorí udržiavajú takýmto spôsobom znižovanie počtu cudzopasného klieštika, ktorý môže inak bez chémie včelstvo zabiť, má asi tú výhodu, že v prípade núdze – a teda nedostatku továrenského liečiva, by včelári asi zachraňovali včelstvá práve takto. Treba tu dodať, že toto sa nedá použiť pri silne napadnutých včelstvách, ktoré si včelári všimnú zväčša až k jeseni. „Vyrezanie plodu“ totiž pripadá do úvahy hlavne k jari, a nie k jeseni, keď sa liahnu zimné, dlhoveké včely. Vtedy by to isto mohlo privodiť smrť včelstva.
Aké sú krásne tie červíčky! Nádherné včelie detičky sú najkrajšie zo všetkých! Hlavne z pohľadu piatich včelích očí.
No, ale teraz si treba vychutnať krásy jari a rast sily bzukotavých rodín. Osem rodín lieta už pár týždňov v slnečné dni ponad liesky, brezy a osiky. Ale teraz, jak je teplo, lietajú už všetky rodiny húfne. Človek im vyberá, taká skúška odvahy bez ochranných pomôcok, z letáčikov doštičky, čo ich na jeseň a v zime chránili pred lúpežami iných hmyzákov, myší a piskvorov. Ale prvá rodina začala lietať už v ľútom mesiaci – z kadluba. Dutý smrek skýtal útočisko asi lepšie, ako kockaté paneláky“ podľa väčšinového spôsobu.
Jeden úľ mal taký hustý príliv včiel s peľom, že sladké, žlté peľové zrniečka ostali ležať na doske pred úľom. Tak sme tam tie opustené zrnká peľu dočahovali olízanými prstami, na ktoré sa znova a znova ďalšie a ďalšie lepili, až zakiaľ neskončili na jazyku. Pekne sa nám tá jar začína. Bzzzzz.
Včely sme vydymili do kadluba, aby sme ich nezapučili. Takže, zatvárame.
Snímky: pisateľ
Poznámka: Pisateľ nedáva uzatvorené stanoviská k závažným otázkam chov včiel a spolužitiu so včelami. Otázky chovu včiel a spolužitia so včelami považuje dôležité pre prežitie ľudských bytostí v prírodnom kruhu.
