Socha Runy.
Gorin. Koník milý. Ideme do dediny. Človek prehodí cez koňa deku, uviaže ju podbrušným remeňom a upevní naň tašky. Dá koňovi mrkvu, vyskočí na neho a poberie sa do dediny. Prejde cez starý sad ponad kolešňu jediného suseda, ktorý je medzi usadlosťou a dedinou. Idú po hrebeni na západnú stranu. Keď sa hrebeň Kečky začne zvažovať dodola, zoskočí z koňa a schádzajú po strmej ceste do dolinky. Prejdú popri cintoríne a dedinských sadoch cez koľajnice a idú do obchodu. Pred obchodom sú zaparkované autá. Nieto tu dobrého miesta pre koňa. V susednej reštaurácii je nádvorie s peknou trávou, ale majiteľ o koňovi nechce počuť. Naproti je akási kaviareň. S nápisom RUNA. Človeka to upúta. Runa – ochrankyňa zemských pokladov, je v Dolinke známa. Dolinka bola kedysi dávno zlatokopeckou osadou. Časť dediny sa volá oddávna „Bohatô“. A práve k tomuto miestu sa viaže stará povesť. Baníci kopali v zemi. V starých časoch museli podľa dávneho zvyku nechávať silám Zeme obetiny. Ale teraz už nenechávali. Runa, obrovská žena, správkyňa zemských pokladov, brala si sama od baníkov jedlo, čo si nosili do práce. Dávala chlieb svojim deťom. To sa ale baníkom nepáčilo, že im mizne strava. A tak na ňu striehli, chytili ju, zviazali ju do reťazí a na voze odviezli do dediny. Predviedli Runu pred starostu, že ju budú súdiť. Runa sa ale rozhnevala, roztrhla reťaze a povedala: „Bolo bohatô bohatým, ale už viac nebude!“ A odvtedy už v Dolinke zlata nieto. A Dolinkári ťažili už len kaolín. Hľadali v okolitých strmých horách zlato, ale ho viac nenašli.
Človek vojde do kaviarne Runa. Na pulte leží nápojový lístok a vedľa, v takom istom priehľadnom obale, aj povesť o Rune. Rozpráva s majiteľom, je to bývalý baník. Opýta sa ho, či si pred podnikom môže nechať koňa. Majiteľova žena sa tvári milo a opýta sa, či má priniesť koňovi vodu. Človek prekvapene prisvedčí a gazdiná hneď prichádza s vedrom vody a vonku ho kladie pred žrebca. Objedná si čaj. Ide nakúpiť. Keď sa vráti, rozpráva sa s vedúcou. Pýta sa, či tam občas niečo aj nevaria. „Oficiálne nevaríme, ale ak chcete, niečo vám môžeme nabudúce prichystať. Čo by to tak mohlo byť?“ Človek neváha a hlesne: „Halušky. Bryndzové halušky s cibuľkou.“ Človek odchádza v prívetivom naladení. Akí príjemní ľudia, títo Dolinkári, pomyslí si. Upevní na koňa tašky s nákupom a ide hore cestou na chrbát Kečky. Nenáhli sa. Len na chvíľu ešte vyskočí na žrebca, pre dobrý pocit, a potom aj hneď zoskočí. Schádzajú dole strmým svahom z hrebeňa na kolešňu. Vždy, keď schádza z hrebeňa, uvedomí si, na akom peknom mieste je usadlosť. Je medzi hrebeňom a dolinkou s potokom, rovno v strede na stráni. V takej peknej kotlinke, skrytá pred vetrami. A pramení tam dobrá voda. Dobré miesto, pomyslí si.
Cesty s koňom do doliny.
Raz šiel človek do dediny na nákup na poslednú chvíľu. Zarozprával sa so starožitníkom, ktorý mal v uličke predajňu a kúpil nejaké domáce plátno a staré nástroje na opracovanie dreva. Runa bola zatvorená a tak sa šiel v sychravom počasí zohriať inde. Odkedy začiatkom 20. storočia stred Dolinky vyhorel, Dolinkári sa rozhodli, že vyhoreté miesto už nezastavajú. A odvtedy je tam také malé námestie, zatrávnené, s lavičkami a vodometom, z ktorého občas prší. Tam si človek priviazal koňa o zábradlie a zamieril do kaviarne, čo bola na prvom poschodí sivej kockatej budovy, aké sa stavali v novej dobe. Pozrel sa hore, kaviareň vyzerala otvorená. Zdalo sa mu, že z okna na neho pozerajú ľudia. Objednal si čaj. Pri stoloch bolo plno. Niektorí pili pivo, iní ostré, mladší aj kolu. Stoly boli všetky obsadené, niektoré len sčasti, ale radšej ostal pri výčapnom pulte. Nemal chuť dávať sa s ľuďmi do reči. Roztrhol vrecúško s čajom a do horúcej vody vysypal len sypký čaj. Papiere v nápoji nemáča. K tomu primiešal med. Všimol si, že spoza jedného stola, sedeli tam miestni parobci, na neho zazerá jeden chlapík. V tvári mu bolo vidieť rumeň. Človek pomaly vysŕkal čaj. Zaplatil a nenáhlivo odišiel. Keď zatváral dvere, kútikom oka uzrel, ako sa ten Rumeň dvíha. Človek zišiel po schodoch a zamieril ku koňovi. Videl, že chlapík ide za ním. Dal sa odväzovať koňa. Všimol si, že tentoraz sú ľudia celkom okato nalepení na okne kaviarne a pozerajú dole. „Takto sa kôň nenecháva!“ začal Rumeň a z farby hlasu bolo jasné, že neprišiel na priateľský pohovor. „Koňa tu takto nechať nemôžeš.“ „Však ho tu ani nenechávam,“ hovorí človek a pozrie Rumeňovi priamo do očí. „Čo chceš dosiahnuť?“ pýta sa ho. Rumeň je zjavne zaskočený priamou otázkou. Chvíľu uvažuje. Človek je rád, že stihol odviazať koňa, lebo keby niečo, nech sa kôň neplaší na úväze. Videl, že dedinčania nalepení na oknách čakajú, čo sa bude diať. „Odkiaľ si, z Bratislavy?“ Človek pokrúti hlavou: „Nie.“ Rumeňa to zjavne neupokojilo. Pokračuje vyrývačným spôsobom. „A čo je to za koňa? Koľko má rokov?“ vyzvedá ostrým hlasom, i keď sa nezdá, že by ho práve toto príliš zaujímalo. „Vyznáš sa v koňoch?“ pýta sa človek. „Hej, mám ich štyridsať,“ odpovie Rumeň. Trepe – pomyslí si človek. Za ten rok si to tu dookola poobzeral, a keby tu niekto choval toľko koní, určite by o tom vedel. „No, keď sa tak vyznáš v koňoch, tak povedz, koľko si myslíš, že má rokov.“ Rumeň sa zachmúri, pozrie na koňa a vo chvíli mu vrazí ukazovák a palec do nozdier a vyhrnie mu gambu. Kôň zaerdží a vzopne sa. To už aj do človeka vchádza oheň…
