Aj sebamrskanie belochov môže byť prejavom rasizmu

Pri pohľade na dejiny európskeho kolonializmu, imperializmu a hospodárskej nadradenosti – hlavne Západnej Európy  – mnoho, veľmi mnoho ľudí stotožňuje  Európu s akoby jednotnou bielou kultúrou a zovšeobecnením spleti európskych kultúr (už oddávna rozrôznených), dospievajú títo k mnohým unáhleným záverom. Aj vo vzťahu zodpovednosti a samozrejme – viny –  za tie-ktoré javy, pokiaľ ich hodnotia ako zlé. Napríklad – známa umelkyňa má pocit karmickej viny za belochov, ktorí spáchali genocídu na Indiánoch,  lebo sama sa cíti byť členkou bielej rasy. A – samozrejme – pri takomto prístupe sa človek neubráni duševnej rozkolísanosti. Prinajmenšom.

Málokto si uvedomuje, že takýto prístup je v zásade rasistický. Nie je až také dôležité, či z činov nejakých jednotlivcov, či kultúr, viníme iných jednotlivcov a kultúry, alebo svojich. V zásade je ale podstatné, že uplatňujeme princíp kolektívnej viny. A to z hľadiska práva, ale aj vedomeckej filozofie, je nesprávne.

Kolektívna vina je nesprávny spôsob

Je to podobné, ako keď príslušník nejakej národnosti, alebo rasy niečo ukradne a my z toho viníme celú národnosť. V zásade je to nesprávne zovšeobecnenie. Toto viedlo často k nespravodlivým činom a vojnám už oddávna. Keďže ľudské vedomie je obmedzené, je dobré si uvedomiť, že či chceme, alebo nechceme, k zovšeobecňovaniam bežne dochádza. Je to zákonité. Pocvičme si ale aj schopnosť rozlišovať.

Napríklad aj Indiánii bežne zovšeobecňujú a zo svojej krivdy vinia nielen všeobecne belochov, ale niektorí aj Židov, ktorých predkovia spísali pozemkové zmluvy a niektorí Komančovia nemajú v láske ani černochov, lebo že ich zahnal do rezervácie čierny pluk. Ako k tomu príde černoch, ktorého predkov kedysi pred storočiami schytali, alebo ho predal niekde v západnej Afrike  vlastný, či cudzí čierny náčelník, aby ho odvliekli do Ameriky a tam počas občianskej vojny ho poslali lapať Komančov? Akú nesie jeho prapravnuk „karmickú vinu“? A je pravda, že Indiáni všeobecne nemajú radi černochov? Keď napríklad Seminolovia brali čiernych utečencov do kmeňa? A vytvorili im vlastnú vetvu? Aj keď sa s nimi nekrížili? Tak teda predsa? Ale za nich bojovali. Tak teda – ako?

Keď vieme uznať nevinu černocha, mali by sme vedieť uznať aj nevinu belocha. Ak to nezvládame, tak sme rasisti. Hoci aj „defenzívni“, „sebamrskajúci“, ale stále – rasisti.

Pôvodný Američan, Montana

Pôvodný Európan, Slovensko

Padajúci Sokol a bača Hužva

Napríklad – ako k zodpovednosti za koloniálne činy Španielov, či Angličanov, príde Slovák, Čech, či Ukrajinec? Aký on je člen tradičnej imperialistickej , či kolonialistickej bielej kultúry? V dobe, keď lakotský  „blotaunuka“ Padajúci Sokol sedel pred svojim típí a fajčil fajku, uvažujúc o love bizónov, bača Hužva sedel pred kolibou a uvažoval, či už je čas presunúť ovce na bohatšiu pašu. Syn Pajúceho Sokola – Čierny Mrak –  zachmúrene  čupí s tvárou pokrytou sadzami  pri drsnom kameni a brúsi oň hrot šípu vyrazený z obruče sudu od visky. Tato  „tanka“ mu   dovolí vyraziť  na bojovú výpravu proti  indiánom z kmeňa Havranov. Pri troche šťastia im ukradne koňa. Aj Pónyov nenávidí – jeho dedovi ukradli prvú ženu. To ešte nevie, že bledé tváre píšu rok 1848. Američania vyhrali vojnu s Mexikom, zabrali južanské štáty a vyvražďujú nielen Mexičanov, ale aj Indiánov. Pološialené tlupy bielych migrantov sa hrnú v zlatej horúčke do Kalifornie. Onedlho objavia zlato aj v Čiernych horách. To už bude mať Čierny Mrak pušku, s ktorou slávnostne vyrazí v ústrety čestnej smrti. Zomrie  s piesňou na perách. Jeho potomok raz bude čítať tieto riadky preložené do angličtiny.  Aj syn baču Hužvu, ktorý na Devíne prijal meno Slavibor, sedí pri kameni. Nedávno sa vrátil zo všeslovanského zjazdu v Prahe, kde ich rozohnala rakúska polícia, ale oni po plamennej reči Ludevíta Velislava Štúra stavali barikády. Zádumčivo leští vyterákom hlaveň svojej pušky a pohmkáva si pieseň „Nad Tatrou sa blýska“. Onedlho sa s bratmi, roduvernými  Slovákmi , stretnú na bojovej výprave za práva na svojstojnosť a neodvislosť  národa slovenského, za oslobodenie z jarma  poddanstva uherského.  Stretnú sa na Morave. Cestou tam prespí v stodole moravského Slováka  Dirgu. Večer za ním príde dcéra sedláka Semančíka, ktorá sa doň zahľadela, keď mu podávala vodu. Nedlho potom ho zasiahne guľka, ktorá mu vytrhne kus lopatky. Umiera s piesňou na perách, nevediac, že Kačena Semančíková nosí pod srdcom jeho dieťa. Nemôže tušiť, že jeho prapravnučka sa raz bude hanbiť za vyvražďovanie Indiánov, ktorých jej predkovia ani nevideli. Veď nevie ani to, že vďaka jeho obeti raz bude chodiť jeho ešte nenarodený brat do prvého slovenského gymnázia v Revúcej, ešte skôr, než ho maďarské úrady nariadia zrušiť a vyučovať znovu len po maďarsky. Spomína si na to, ako ho za slovenčinu bil učiteľ trstenicou. V tej dobe násilne ostrihajú a do belošskej uniformy oblečú malého syna Čierneho Mraka, ktorého  odvliekli do  americkej internátnej školy. Dnes práve namiesto obeda musel hrýzť mydlo, pretože hovoril so spolužiakmi „nečistým“ – siouxským jazykom. Učiteľ ho pritom plieskal po zátylku, vysvetľujúc mu, že angličtina je kultúrny jazyk a barbarské, pohanské jazyky sú nečisté. Oslovuje ho cudzím, anglickým menom.   Najmladší syn baču Hužvu, ktorý chodil do slovenského gymnázia, ak sa chce na úrade dohodnúť, musí hovoriť  zasa po maďarsky. Jeho vnuk, ako dobrovoľník, vstúpil do česko-slovenských  légií, aby pokračoval v boji svojho prastrýka. Vďaka jeho odvahe a odhodlaniu ďalších Slovákov, Čechov a Moravákov, sa môžu deti v školách učiť slovenský a český jazyk. A aj o sto rokov môžu spravovať svoje krajiny. A už aj bez bojov. Potomkovia národov sveta sú znovu postavení pred otázky prehodnocovania dejín, ale aj pred otázky za zodpovednosť vo vývoji osôb, národov, kultúr a ľudstva.

Zhrýzanie sa nikomu nepomáha

Je taká otázka – do akej miery sme zodpovední za minulé a dnešné činy našej skupiny, či jej členov? Vedomecky vzaté – zodpovední sme predovšetkým za svoje činy a svoje nečiny. Zodpovednosť za svoj čin je zjavná a pochopiteľná. Zodpovednosť za nečin je vtedy, keď vieme o nejakej krivde , či zločine, a nespravíme nič, aby sme tomu zabránili, upozornili na to, alebo napomohli zlepšeniu stavu, v rámci svojich možností.  Nesprávny postup je, keď cítime zodpovednosť za svoje činy, alebo za činy svojej skupiny, ale nič s tým nerobíme, len sa zhrýzame. Toto nikomu nepomôže.

Čo to znamená – byť členom svojej skupiny? Znamená to napríklad, že vedome zdieľame s ďalšími členmi tejto skupiny nejaký zámer. Ak zdieľame nejaký zámer – spoločnú kultúru, ideológiu, alebo náboženstvo, ak zdieľame nejaké myšlienkové chody, ktoré spejú aj ku krivde, zločinu, potláčaniu práv a obmedzovanie života iných, tak sme za skupinu spoluzodpovední. Ale ak konáme vedome smerom k náprave a snažíme sa vedome nepodieľať na zlom chode, tak vtedy za danú vec zodpovednosť nenesieme. Je nezmyslené, až nemúdre niekoho viniť z nejakého počinu len na základe takej veci, akou je farba kože, alebo národná príslušnosť. Vedomá náprava nespočíva v slaboduchom opačníctve. Napríklad – ak príslušníci mojej rodiny – národa , či rasy v minulosti spravili niečo zlé, pretože skĺzli k nejakej krajnosti, tak to neznamená, že mám robiť všetko opačne ako oni. Napríklad – ak v minulosti nejaký národ, ktorý národnú hrdosť prepískol až do nejakého povýšeneckého nacionalizmu, či fašizmu alebo nacizmu, tak dobrá cesta nie je to, že začnem nasilu národy vymazávať zo zemského povrchu nejakým prepísknutým multikulturalizmom. Povodeň neriešime tak, že postihnutým zapálime domy, a ani postihnutého s popáleninami nevyliečime tak, že ho utopíme. Nacizmus nemusíme liečiť krajným komunizmom, alebo zakázaním národnej prirodzenosti. Rozlišovať národy, kultúry a plemená – rasy nie je chybou v myslení, je to dokonca úlohou niektorých vedných odborov, akými je napríklad  antropológia, alebo etnológia. Cítiť prirodzenú spolupatričnosť k nejakému rodu, národu, kultúre, duchovnu, či plemenu, nie je zlé, pokiaľ sa nepovyšujeme, ale snažíme sa o zušľachťovanie svojej skupiny. Hromadné obviňovanie svojej, či cudzej skupiny, bez ohľadu na skutočnú zodpovednosť jej členov, ne nevedomým a nesprávnym počinom.

Kľúč je vedomé konanie

Ako sa snažiť zlepšiť stav, ako vedome zlepšiť aj stav svojej zodpovednosti? Akosť činu závisí od stavu porozumenia.

Súčasné dianie je plné nerozumných snáh o zlepšenie stavu, ktoré vychádza z nepochopenia dianí a súvislosti. Napríklad – indiánom nepomôže, keď im Američania dajú namiesto odobratých území len peniaze a daňové úľavy v správe hazardných zariadení. Chudobným Afričanom, ako povedal jeden čierny národohospodár, nepomôže , keď im Nemci pošlú humanitnú pomoc v podobe kamiónov s nemeckými futbalovými dresmi a ďalšími odevmi, skôr im to uškodí, pretože ich domorodí krajčíri takto zákonite skrachujú. Angličania, Španieli, Portugalci, Francúzi, ba dokonca aj nepočetní Nizozemci, majú za sebou koloniálne dejiny a Nemci ťaženie 2. Svetovej vojny. Krivdy, ktoré napáchali niektorí ich predkovia (určite nie všetci predkovia) nenapravia tým, že  umožnia skolonizovanie svojich a dokonca aj iných – nekolonialistických európskych krajín – cudzou inváznou kultúrou. V prírode, ako aj kultúre – a teda duchovne – je dôležitá rovnováha živlov.

Pestujme úctu k iným. Ale – pestujme aj úctu k sebe. Pôvodné európske národy dnes, demograficky vzaté, vymierajú. Je načase prestať so zbytočnými stresmi a vrátiť sa ku zdravej prirodzenosti. Sebamrskanie nám v tom určite nepomôže.

Sklony k povyšovaniu a bojovnosť vôbec nie sú nejakou výhradnou vlastnosťou bielych Európanov. Oddávna proti sebe, a ak bola možnosť, tak aj proti iným rasám bojovali aj národy Ázie, Afriky, takisto, ako aj pôvodní Američania, Austrálci, i domorodí Novozélanďania… Ak pred tisícročiami boli národy Indie, alebo blízkeho východu, z mnohých kultúrnych hľadísk vývojovo pred dnešnou Európou mierneho podnebného pásma, tak dnes je to naopak – vedecko-technická revolúcia prepukla viac v Európe a to jej dáva výhodu. Technika, náboženstvá a ideológie umožnili rozpínavosť západoeuróskej kultúry a jej severoamerickej vetvy. Pravdaže to neznamená, že takto by sa nesprávali aj iné kultúry sveta, keby mali na to podobné možnosti.

V každom národe a plemene sú ľudia povrchní a nadutí, ale aj ľudia snažiaci sa – naopak –  o hĺbkové pochopenie dejín, ale aj o rozvoj vedomia, úcty a porozumenia. A práve taká by mala byť cesta vedomá. Bez unáhlených zovšeobecnení a iných chýb v myslení, konaní a uvažovaní.

Zdroje snímkov: 1. www.boredpanda.com/color-photos-native-americans-paul-ratner-moses-on-the-mesa/, 2. Karol Plicka