Žiarislav: Vzdelávanie je srdcovka. Sme pripravení?
Rodná Cesta: Začínaš novú vlnu konco-týždňového vedomeckého vzdelávania. Je to náhoda, alebo nejaký zámer?
Žiarislav: Teraz je na to dobrý čas spúšťať vedomecké vzdelávanie vo väčšom rozsahu. Je čas začať na veci tvrdo pracovať a využiť tieto spôsoby od základných škôl až po vzdelávanie dospelých v akomkoľvek veku.
Šesťročný chlapec v Žiarislavovom vzdelávaní maľuje na plátno.
Venuješ sa tomu už dlhý čas.
Človek začal pracovať s ľuďmi vo vzdelávaní už mladosti, ako vychovávateľ na učňovskom internáte a chvíľu aj výukou odborného predmetu. Potom nastal čas práce so slovom a od roku 1995, od prednášok v Trnave, uskutočňuje pravidelné vedomecké vzdelávanie. V zásade pracuje s ľuďmi v akomkoľvek veku. Vzdelávanie je celoživotná záležitosť. Človek, ktorý sa nevzdeláva, duchovne zakrpatieva. Alebo sa ani nerozvinie. Každý má nejaké danosti, od predkov a podobne, ale vždy sa tieto danosti dajú rozvíjať. Vzdelávanie je v záujme každého človeka. Zvyšuje to nielen akosť života, ale aj vyhliadky na kultúrne prežitie. Jednotlivca – a aj spoločnosti.
Tvoje vzdelávanie ale – môže sa vôbec využívať pre bežnej školskej výučbe?
Práveže môže. „Školský zákon“ to povoľuje, a to nie len vrámci tých 30 percent výučby, ktorú môže učiteľ sám ovplyvňovať. Ďalšia vec je, že škola ako celok môže používať prvky vedomeckého vzdelávania.
Sú také školy?
V tomto roku sa prihlásili dve základné školy. Jedna z nich má záujem o prvky vedomeckého vzdelávania, druhá má záujem o použitie vedomeckého vzdelávania ako základu.
V čom vlastne spočíva vedomecké vzdelávanie? Aká je jeho podstata?
Ťažko na takúto otázku odpovedať niekoľkými vetami, je to skôr výzva na knihu. Podstata vedomeckého vzdelávania je v prirodzenom zušľachťovaní. Predchádzal tomu celkový prieskum ľudského vývoja a v tomto je aj jedna z dôležitých čŕt – ísť od jednoduchšieho k zložitejšiemu a podporovať aj schopnosť rozdeľovať, alebo rozoznávať v zložitejšom jednoduchšie črty. V dennom živote to napríklad znamená poznať vývoj človeka a využívať ho vo vzdelávaní. Napríklad – dieťa, ktoré sa učí základné slová, neskloňuje a učíme ho jednoduché, neskloňované podstatné mená a slovesá. Často pozostávajú tak, ako aj staré jazyky, z opakovaných slabík, ako – mama, tata, baba, dedo, bibi, mimi, čeče… V tomto veku je dieťa iba zberačom. V treťom – štvrtom roku si už vyrába jednoduché nástroje a hračky. Rodí sa v ňom človek zručný. Kreslí obrazovým písmom – piktogramy. V šiestom roku má už svoju hriadku, stáva sa poľnohospodárom a v siedmom roku už píše písmom hláskovým. To už vie o koreňosloví – etymológii materinského jazyka v jednoduchej podobe. Kým pri výuke cudzieho jazyka sa využíva opičia pamäť, materinskému jazyku treba rozumieť hĺbkovo. K svojej reči teda má hlboký citový vzťah a rozumie jej viac, ako niektorí dospelí, pretože vie, že každé slovo, vrátane mena, každé slovo nejako vzniklo a je nositeľom nejakého obrazu. Len máloktorý dospelý vie, ako vzniklo písané S z tlačeného a ako vzniklo z veľkého T malé, ako vznikli rímske číslice V a X a ako indické (tzv. arabské). Dieťa má teda vedomé – logické uvažovanie od základu. A k číslam a písmenám má citový vzťah. Vyučujeme príbehmi. Príbehmi o písme, príbehmi o číslach, príbehmi o vesmíre. Deti milujú rozprávky a teda majú radi príbehy. Duša dieťaťa sa vyvíja od animizmu k vedeckému uvažovaniu, ale v podstate si zachováva súčasne viaceré vrstvy vývoja. Každé dieťa, ale i dospelý, má nejaké danosti, hlavne ich nepokaziť a sústrediť sa na rozvíjanie toho, čo práve dieťa cíti ako živé. Každý má v spoločnosti svoje miesto a poslanie.
Vedomecký tábor v stredisku „Na Medzi“.
„Hlavne ich nepokaziť“, to znamená, že deti v školách sa môžu aj kaziť?
Samozrejme. Mnoho detí sa pokazí v škole. Automaty na nezdravé nápoje sú tesným kazom, ale zober si napríklad výučbu hudobnej výchovy krížikami a béčkami. Toto deti často odstraší a nerozvinú svoje prirodzené nadanie. Vedomecký spôsob je nezačať mechanickým púšťaním hudby zo syntezátora a výukou jedinej, sedemtónovej stupnice poposúvanej krížikami a béčkami bez akéhokoľvek obohatenia zvuku, veď len slovenská ľudová pieseň narába v základnej stupnici v podstate viacerými, než ako siedmymi tónmi. Začíname pranástrojmi, ako tepové prírodné nástroje – drevený bubienok, hrkadlá, koncová bezdierová píšťala. Postupne píšťaly viacdierové. Husličky a gitarky v prírodnom – čistom ladení – netrápiť dieťa výukou určených nápevov, ale nechať ho, nech sa s tým hrá. A spievame, to určite, aj v prírodnej lydike, ktorá je v koncovke. Až potom dáme dieťaťu temerovaný nástroj, ako klávesy. Deťom napíšem pieseň síce s notami, to hlavne pre vyučujúceho, ale oni idú podľa číslic – napríklad na klávesoch , kde nalepím na hranu pod klávesy pásik s číslicami. Dve rady – dvoma farbami – aj lydika, ako napríklad „Červené jabĺčko“ – sa hrá na bielych, len z iného tónu. Deti sa učia ľudové aj novodrevné piesne, tie majú radi. Hlavné je netrápiť ich hudobnou teóriou, tá je skôr pre tých, ktorí sa do hudby pustia viac. To mi občas povedia rodičia – synovi, alebo dcére, sa páčia tvoje pesničky, tak sme ho prihlásili na husle, chce hrať ako ty. Tak to vždy človeku padnú kútiky dole, lebo u takého dieťaťa sa po prvých návštevách hry na husle objaví nechuť a už potom celý život nechce husle ani vidieť. Nebude ako ja. Poprvé – husle v ľudovej škole neučia pesničkárskym spôsobom, huslista si pri hre na husliach spravidla nespieva, pretože ich drží pri ľavom uchu, pri tom uchu, na ktoré mnohí huslisti sú preto aj časom nahluchlí. Ľudový spôsob je držať husličky na hrudi, aby si si mohol zaspievať. Toto ale dieťaťu hneď na úvod zakážu, pretože filharmónia tak nehrá. K vedomeckej výuke napríklad patrí aj zistiť a odhadnúť, aký spôsob je pre to – ktoré dieťa lepší. Vo vedomectve teda môžeme používať rôzne spôsoby. Prirodzenosť však chápeme ako základný spôsob a ak sa dieťa chce viac vyhraniť v odbornosti, tak mu to, samozrejme, viac umožňujeme. Nezabrzdíme ho , keď je rozbehnuté.
To si vyžaduje skúseného učiteľa.
Áno, hlavne si to vyžaduje zvládnutie vedomeckých postupov učiteľom. Ten si napríklad skúsených hudobníkov môže vziať na pomoc. Nemusí vedieť všetko.
Slovenské školstvo je dosť kritizované. Vidíš to tak, že oprávnene?
Slovenské školstvo je presne v takom stave, v akom dnes byť môže. Zajtra môže byť v inom stave, pravdaže, ak tomu napomôžeme. Kritici často hľadajú chybu vo forme. Akože – školstvo nemá takých psychológov, sociológov a podobne… Veď áno, toto sú iste tiež dôležité veci, ale keby aj malo takýchto pracovníkov, to nestačí. Človek navrhuje zrozumiteľnejšie základy. Napríklad vo vedomectve sú predmety prepojené v „kruhu“, pričom susedné predmety súvisia, nadväzujú a aj sa dajú spolu vyučovať. Niektorí kritici zas hovoria – že školy v prírode sú plytvaním peňazí.
A nie sú?
Školy v prírode potrebujeme ako soľ. Ale ide aj o to, aké školy v prírode. Laznícke dieťa pred rokmi opravilo učebnicu českej prvouky, v ktorej bola koza so štyrmi strukmi. Dieťa vedelo, na rozdiel od študovaných pedagógov, ktorými rukami učebnica prešla, že koza má len dva cecky a nie štyri, ako krava, a tak dva struky šesťročný chlapec preškrtol. Žiaľ, dnešné mestské deti často nerozoznávajú barana od capa a mnohé ani nevedia, ako získavame mlieko, nie to ešte – ako sa robí ich obľúbený syr, či bryndza. Takže – ak škola v prírode, tak poznávanie rastlín, ale aj prírodného gazdovania. Prečo nespraviť gazdovské rezervácie? Ak nie je učebný pozemok v každej škole, tak nech je aspoň v každom meste. Niektoré veci sa dieťa na počítači jednoducho nenaučí. Bude tam pozerať na kadejaké nebezpečné hlúposti, ako Hanibal – kanibal a podobne, ale na spoznávanie lesa a prírodného gazdovania mu čas nezostane. Vidieť les na obrazovke nie je to isté, ako po ňom chodiť. Na tábore tu bol šestnásťročný chlapec z Petržalky, ktorý bol po prvý raz v živote v lese, človek ho zobral na púť. On bol dovtedy najďalej v Sade Janka Kráľa, čo je taký orezaný park v Bratislave na petržalskej strane. Pritom na sever, na západ a dokonca aj na juhozápad od Bratislavy sú lesy. On sa dostal najprv k fajčeniu konopy a až potom do lesa. Príznačné.
Výjav z letného tábora v stredisku „Na Medzi“. Žiarislav navrhuje zriadenie gazdovských rezervácií na vzdelávacie účely.
Pracoval si aj s narkomanmi, však.
Človek tomu hovorí – s návykovými. Rôznymi spôsobmi. Iný šestnásťročný chlapec bol v Trnave na heroíne. Toho som vzal do spišských lesov, odvtedy sa držal. Často sú to deti, čo majú v byte podľa názoru rodičov „všetko“. Počítač, pripojenie na virtuálny svet, peniaze… V zásade však chlapcom chýbajú otcovia. Niekedy brávali otcovia chlapcov od siedmych rokov so sebou – najprv nosili vodu v oselničke, až neskôr kosili… Po prechodovom obrade postrižín ich už otcovia zaúčali. Človeku je ľúto tých chlapcov, čo majú všetko, okrem otcov. Otec, ak nejaký vôbec na blízku je, stáva sa, že príde podvečer z práce, ale rodina sa ani potom nestretne, lebo je návyková na televízore a pozerá na cudzie príbehy, na vymyslené životy. Dieťa bolo najprv s umelohmotnými hračkami v klietke. Potom ho dali do škôlky a do školy. Odtiaľ sa každý deň vráti, zatiaľ, teraz práve sedí pred na počítačom, alebo si kliká na telefón. To je jeho otec – nejaké počítadlo. Rodič má taký nejaký neistý pocit, že dieťaťu niečo chýba, a tak mu pre istotu niečo kúpi v obchode. Napríklad niečo elektronické, za nejaké peniaze. Často ho to niečo odvanie ešte ďalej. Niekedy mal chlapec okrem otca ešte aj strýkov. Tí ho tiež brávali so sebou. Napríklad mňa v detstve brávali aj strýkovia. Toto bol prvok ešte z rodového zriadenia. My sa čudujeme, že Číňania oddelia dieťa od matky a dajú ho krátko po narodení na rok ku starým rodičom. Ale my máme deti tiež v podstate oddelené. Ibaže trochu neskôr. Je to na úkor citového a celkového vývoja. Rodina a škola by mala spolupracovať na udržiavaní dobrých spojení.
Ty svojho syna učíš doma. Prečo? Nedôveruješ škole?
Syn sa chce učiť doma a aj sa učí doma. Človek mu nekupuje hračky. Dostáva nástroje, s pomocou ktorých si vyrába, alebo spolu vyrábame aj hračky, aj úžitkové predmety. Nevieme celkom presne, čo prinesie budúcnosť. Ale vieme, že sme za deti zodpovední. Sme ich najbližší spoločníci a ochrancovia. Je to budúcnosť našich rodov. A môžeme ich zodpovedne pripravovať na život. Toto pre nich urobiť môžeme, to ostatné sú taľafatky. Jeden priateľ povedal, že deti mu vyrástli tak, že ich takmer nevidel a teraz, keď má – neskôr – ešte jedno dieťa, chce sa mu venovať. A aj sa mu venuje. To je pôsobivé. Raz príde deň, keď bytosť odíde z tela. Človek by nerád odchádzal s vedomím, alebo pocitom, že mu nejako-tak vyrástlo dieťa a nemal naňho čas. Človek robí vedomecké vzdelávanie. Keby dal dieťa do školy, tak by vlastnému dieťaťu nedoprial to, čo robí aj pre iných. To by nevnímal ako správne.
Ktosi sa pýtal – ako dlho?
Ako dlho bude treba. Človek nerozdeľuje v podstatnom zmysle školy na štátne, súkromné a domáce, ale na vedomejšie a menej vedomé. Takže vedomecká škola môže byť štátna, súkromná, i domáca. Dobré, aj zlé vzdelávanie môže ísť naprieč týchto podôb, foriem.
Niektorí Slováci, ktorí vzdelávajú doma, dávajú v druhom stupni dieťa na zápis do Čiech.
Áno, niektoré Slovenky rodia v zahraničí, niektorí Slováci zapisujú deti do českých škôl… Veď v tejto krajine sa ktorýsi politik chvastal, koľko detí dostal na štúdium a na práce do zahraničia. Otázka je, koľko sa ich vráti domov. Sú rodičia, ktorí sa tešili, že dostali deti von, preč… A teraz sú si nejakí neistí, či je to vlastne dobre. Niečo je choré v tejto krajine, keď vychovávame deti, aby sme ich dostali preč. Aby sme stratili krv. Všetci hovoria, ako je nám od pádu socializmu dobre. Demograficky však slovenský národ vymiera. To je choré, ak je nám dobre, aby sme od dobroty vymierali. To bude nejaká hlúposť. Vzdelávanie deti nestačí. Vzdelávať treba aj dospelých, aj rodičov.
Ty robíš hlavne vzdelávanie dospelých, však. Čo je cieľom vedomeckého vzdelávania?
Duchaplný a hodnotný život. To je nielen cieľ, ale aj cesta. Je to cesta. Vedomectvo je cesta. Človek bežne nehovorí o vedomectve ako o liečiteľstve, ale v zásade má vedomectvo aj tento rozmer. Pracujeme s telom, ale aj s duchom a dušou, s vybudením živy a zlaďovaním, s vybudeným vedomím, teda s vybudeným duchom. Prepájame vedomie s podvedomím a takto navodzujeme, či obnovujeme celostné vedomie a cítenie. A teda – prírodné, zdravé vedomie a cítenie. Spoznávame seba aj spoločnosť, prírodu. Vnímame dôležité hodnoty. Žijeme nimi. Je to cesta.
Vzdelávanie dospelých – o prírodnom hospodárstve. Porada po zhromaždení Gazdovskej obrody. Tohto roku bude – 11. 3. r. 17 v Majcichove.
A vedomecké konco-týždňové vzdelávanie, ktoré bude tento víkend, to je aj pre deti? A aj pre rodičov, či skôr pre učiteľov?
Učitelia to môžu tvorivo využiť, sú samozrejme vítaní, ale nie je to vyslovene len pre učiteľov. Je to pre každého, kto sa chce vzdelávať vedomeckým spôsobom. A čo deti? V zásade – veková hranica je nepodstatná. Podstatný je prístup. To znamená, že deti od 6 rokov hore v sprievode rodičov sa správajú ako vo vedomejšej škole. Rodič je za ne zodpovedný. Hodina – duševná práca (maľovanie, písanie, iné), prestávka, ďalšia hodina telesná práca (cvičenia, zručnosť, iné), toto tiež pod vedením vedomeckého učiteľa, spolu s dospelými, bez nároku na vyrušovanie. Ale hovoriť spolu môžeme – každý môže dať pripomienku, alebo otázku k veci, to je súčasť vedomeckého vzdelávania. Tretia hodina – hranie, bláznenie a divočenie pod dozorom opatrovníka – dohodnutého rodiča, alebo iného, vzdelávacieho pracovníka. Takto dokola. Z toho vyplýva, že kto chce deti len tak „priviezť“, tak to určite nestačí. Treba si ich „pripraviť“. Ak ste si nie istí, na začiatok stačí jedno. Bude tam len pár detí – budú rozmiestnené pri práci (2 z troch hodín) medzi zodpovednými dospelými. Prispôsobia sa vedomej svorke. Šesťročný syn pisateľa sa na to teší, dnes začal maľovať na plátno prvú, špagátikom vymeranú svargu (predchádzajúce boli na papieri). Hodinu pracovať s perom vydrží. Sám, pri tatovi, na stolíku. S občasným usmernením. Teda – môže ísť. Nie každé dieťa sa môže na to zvlášť pripravovať – je však otázka, či je v tejto dobe prispôsobiteľné, alebo mu na vzdelávanie treba osobitného opatrovateľa, čo asi nateraz nedáme a ani nerátame so „zvláštnymi fondami“ na toto. Vždy sme to robili svojpomocne. Takže – nie je otázka, či možno vziať dieťa, ale – aké dieťa, ako pripravené dieťa. Nie je to typické detské vzdelávanie, ale ak sú deti, čo sa na to tešia a vedia sa prispôsobiť, tak tu taká možnosť je .
To je v podstate vzdelávanie pre úzky okruh ľudí. Ale čo slovenské školstvo? Nie je strnulé?
Dá sa pochopiť, prečo tomu tak je, ale dá sa pochopiť aj to, že potrebujeme vylepšiť vzdelávanie. Slovenské školstvo je, aké je, a teraz je doba, keď ho môžeme vylepšiť, tak to aj urobíme. Prinajmenšom sa o to pokúsime. Nezľakneme sa nejakých prekážok. Sme predsa nejakí šikovníci. Ak nevieme, kde začať, tak začnime od seba. Takže – ideme na to! Urobme dobrodružný vzdelávací čin! Začnime. A potom to už pôjde. Pretože, ako si hovoríme aj so synom, my sa tak ľahko nevzdáme!
Vedomecká univerzita – február 2017:
VEDOMECKÉ SÚSTREDENIE V KRUPINE
Žiarislav hosťom Aleša Šteska na Slobodnom vysielači: Keď otec učí syna v domácom vzdelávaní na gazdovstve..
